Journal ARS 35 (2002) 1-3
Sonja ŽITKO
Das Grabdenkmal als Hommage und die europäische Friedhofskunst von der Mitte des 19. Jahrhunderts bis zum Beginn des I. Weltkrieges am Beispiel der Slowenen[Náhrobok ako hommage a európske umenie cintorínov od polovice 19. storočia do začiatku I. svetovej vojny na príklade Slovincov][Tombstone as a Homage and the European Cemetery Art from the Middle of the 19th Century to the Beginning of World War I Exemplified on Slovenes]
(Summary)
Urbánne cintoríny 19. storočia boli tak vo Francúzsku, obzvlášť cintorín Père-Lachaise v Paríži, ako aj kdekoľvek inde v Európe tým privilegovaným priestorom, kde bolo možné náhrobkami si uctiť spomienku na veľké osobnosti národa. V 19. storočí, v dobe spomienkového kultu, za najdôležitejšiu verejnú prezentáciu a afirmáciu zaslúžilej osobnosti sa považoval verejný pamätník, nie náhrobný kameň, pretože cintorín bol iba sčasti verejným priestorom. Potom, čo sa po roku 1850 sebavedomie meštianstva začalo prejavovať na európskych cintorínoch a všetko ovládajúci spomienkový kult sa presadil aj tu, náhrobky viac alebo menej významných osobností si nárokovali na funkciu pamätníkov. Vo Francúzku sa presadila prax - keďže pamätníky na verejnom priestranstve nemohli postaviť preto, lebo vybraná osobnosť bola menej významná, alebo preto, lebo bola politicky neprimeraná - že náhrobok prevzal význam verejného pamätníka. V prvej polovici 19. storočia habsburská monarchia s hlavným mestom Viedeň a jej územiami nasledovala s určitým časovým posunom tak francúzske príklady v umení cintorínov, ako aj nemecké príklady v pamätníkovej tvorbe. Monarchiu už vtedy, no najmä po roku 1848 určovalo aktuálne špecifikum jazykových nacionalizmov, emancipácie národov, medzi nimi aj Slovincov, a ich problémy národnostnej a kultúrnej identity. Roku 1848 Slovinci vytvorili národne politický program Zjednoteného Slovinska. Predovšetkým v 60. rokoch vďaka aktívnemu národno-politickému hnutiu Slovinci dosiahli aj politické uplatnenie v monarchii. Po celý čas až do I. svetovej vojny sa museli vyrovnávať s viac alebo menej stálymi ťažkosťami - hospodárskymi a sociálnymi problémami počnúc, cez problémy, ktoré prinášala jazyková nerovnoprávnosť, cez národnostnú diferenciáciu, pálčivý nemecký nacionalizmus, až po zdĺhavú urbanizáciu a industrializáciu. Od roku 1850 sa zasadzovali o postavenie meštiackych verejných pamätníkov Slovincom dôležitým pre národ, predovšetkým v oblasti Kranjska a jeho strediska Ľubľane. Básnici Valentin Vodnik a najmä France Prešeren, ktorý sa ku koncu storočia stal národným básnikom, nacionálnym mýtom, boli identifikačnými osobnosťami pre postupne už aj liberálne vzdelané meštianstvo. Až do neskorých 80. rokov 19. storočia v dôsledku nedobrých politických, hospodárskych a kultúrnych pomerov sa Slovincom nepodarilo realizovať väčšiu časť významnejších pamätníkových projektov. Národne (aj vzdelanostne) uvedomené meštiactvo začalo stavať náhrobky, ktoré mali funkciu verejného pamätníka, s cieľom národnostne a kultúrne identifikovať a národne politicky afirmovať vybrané osobnosti. Medzi nimi nájdeme aj národných politických vodcov (A. Tomšič), no - tak ako pri umení pamätníkov - prevažne básnikov (F. Prešeren, S. Jenko), prípadne spisovateľov (J. Jurčič). Podpora na postavenie takýchto náhrobkov prišla z tých istých kruhov ako pri pamätníkoch. Ustanovovali sa odbory, najmä v rámci kultúrnych a literárnych spolkov, zbieranie príspevkov bolo široko koncipovaným verejným podujatím, pomníky odhaľovali na primeraných národných oslavách. Takto sa výrazne prezentovalo slovinské národné politické a kultúrne vedomie i sebavedomie. Tvarom, portrétom zosnulého alebo veľkosťou vtisli náhrobným kameňom pečať pamätníka nápismi v slovinčine, ako aj ich deklaratívnym obsahom spojeným s ideou národnej emancipácie zase národného ducha. Ako budovatelia sú všade uvedení slovinskí patrioti, prípadne slovinský národ. Jenkovi, Juršičovi a Tomšičovi v danom období verejný pamätník nepostavili. Ku koncu 19. storočia a v čase pred I. svetovou vojnou už boli Slovinci rozvinutým národom s vedou a umením na vysokom stupni. Uskutočnili väčšinu znemožnených pamiatkových projektov. Predovšetkým v hospodársky rozvinutých väčších mestách (Ľubľana, Maribor, Celje, Terst) rozkvitlo umenie cintorínov a s ním aj sepulkrálne sochárstvo. Vzrástol počet pamätníkových náhrobkov, ktorými prejavili česť rôznym osobnostiam. Na postavenie niektorých náhrobkov založili tiež odbory, najčastejšie v užšom kruhu priateľov a príbuzných.
Tvarový repertoár zahŕňal obelisk alebo obeliskovú stélu, edikulu v neorenesančnom, neorománskom a neoklasicistickom slohu, a asi od roku 1900 aj moderný typ stély v podobe prírodnej skaly. Najčastejšie ich dopĺňal portrétny medailón, poprsia boli zriedkavé, celofigurálne portréty nenájdeme vôbec. Portréty objednávali od vybraných sochárov, medzi nimi uznávaných z cudziny (napríklad náhrobok K. Dežmana od autora V. Tilgnera, náhrobok R. Mahorčiča od autora G. Marina), ako aj slovinských. Okolo roku 1900 už totižto pôsobil značný počet slovinských akademických sochárov, ktorí sa obvykle vyškolili vo Viedni. Pri vytváraní sepulkrálnych plastík sa inšpirovali náhrobkami na Wiener Zentralfriedhof, prijímali však aj novinky zo súčasného európskeho umenia cintorínov. V štúdii predstavujeme náhrobky J. Cimpermana od sochára A. Gangla, M. Malenška od sochára I. Zajca, I. Dečka od sochára F. Bernekera a náhrobok A. Medveda od sochára S. Peruzziho.
Význam verejného pamätníka tu mali predovšetkým náhrobky postavené takým osobnostiam, ktoré boli považované za národne-politicky sporné (náhrobok básnikovi S. Gregorčičovi z roku 1908: návrhy od sochárov F. Bernekera a I. Sojča, autor náhrobku sochár A. Bitežnik). Postavenie náhrobku ako verejného pamätníka dvom mládencom, ktorí padli v protinemeckých demonštráciách v Ľubľane v septembri 1908, nebolo v monarchii z dôvodu mimoriadneho národno-politického významu tohto podujatia vôbec možné. Sochár Peruzzi vytvoril mramorovú ženskú postavu a bronzový portrétny medailón mládencov už roku 1910. Sochu smútiacej ženy však na hrob oboch obetí na miestnom cintoríne v Ľubľane postavili až v roku 1933.
Preklad zo slovinčiny Stanislava Repar