Journal ARS 32 (1999) 1-3
Petr FIDLER
Zur Deutung des Preßburger Maximiliansbrunnens[K významu bratislavskej Maximiliánovej fontány][On Interpretation of the Maximilian’s Fountain in Bratislava]
(Summary)
Bratislavské stredoveké trhovisko, fórum, dnešné Hlavné námestie, bolo nielen centrom politického a hospodárskeho, všedného a sviatočného života, ale tvorilo v minulosti i ohnisko znakovej štruktúry niekdajšieho korunovačného a hlavného mesta Uhorského kráľovstva. Dnes už iba starobylá radnica a tzv. Maximiliánova fontána dokladajú zmiznuté bohatstvo figurálnych a epigrafických pamiatok fóra. Štúdia sa zaoberá vznikom, umeleckým pôvodom a významom Maximiliánovej fontány z roku 1572. Jej formy prezrádzajú i napriek početným neskorším doplnkom a reštaurátorským adaptáciám priame analógie s manieristickým umením Maximiliánovho dvora. Typologicky patrí k radu monumentálnych dvojnádobových kašien a líši sa tým od ostatných stĺpových fontán v Podunajsku. Jej autora treba hľadať medzi dvornými sochármi Maximiliána II. (Antonio Bastica z Janova?) a jej vznik dávať do súvislosti s činnosťou talianskych umelcov, pôsobiacich na prestavbe a manieristickej výzdobe bratislavského hradu. Staršia tradícia videla v Maximiliánovej fontáne cisársky dar mestu, ako odškodnenie za ničivý požiar, ktorý mal Bratislavu zachvátiť v súvislosti s korunováciou Maximiliána a jeho ženy, Márie, uhorskou korunou. Ikonografia a epigrafika monumentálnej fontány však prezradí pravý význam a účel diela. Kašna bola mestu "venovaná" nielen ako vodný rezervoár, ale zároveň mala byť i umeleckým stvárnením politického kréda darcu. V ikonografickom a epigrafickom programe fontány sa dal Maximilián osláviť ako paneurópsky a panónsky vladár, túžiaci na jednej strane po mieri s Osmanskou ríšou, avšak vznášajúci zároveň mocenský nárok na jej dedičstvo na strane druhej. Tu sa zaraďuje cisár do šíku mýtických i historických ochrancov Európy pred "ázijským" nebezpečenstvom. Autor sa nevyhýba ani obecnej problematike významu vodného živlu v symbolike manieristického triumfu, ktorého genéza sa dá sledovať až do antiky, rovnako ako má "očistný" význam vody v sakrálnej a profánnej liturgii raného novoveku svoje korene v poetike pohanstva. Do kontextu s triumfálnou ikonológiou sa hlásia na fontánach i postavy ozbrojencov Rolanda, Brunclíka, sv. Juraja, Reinholda a iných miles christi, ktoré možno chápať v našom znakovom kontexte ako signa libertatis, či symboly mestských slobôd a právnych výsad. V tejto súvislosti je potrebné chápať i sochu ozbrojenca na Maximiliánovej fontáne bratislavského fóra. Spolu s inými, dnes už bez stôp zmiznutými optickými či akustickými symbolmi mestskej jurisdikcie, akými boli trhové meče, praporce, trhové zvonce a pod., vytvárali v samom centre mesta znakové pole, ktorého napätie a intenzitu si moderný pozorovateľ len ťažko dokáže predstaviť.