Journal ARS 29 (1996) 1-3
Mojmír S. FRINTA
Some Thought-provoking Musing: Angevino – Luxemburgian – Corvinian[Niekoľko myšlienok k hlbšej úvahe o anjouovskom, luxemburgovskom a korvínovskom umení]
(Summary)
Štúdia sa zaoberá vybranými dielami maliarstva 14. a 15. storočia, ktoré patria v dejepise umenia k dôležitým dokladom umeleckej úrovne počas vlády štyroch panovníkov na uhorskom tróne - Karola Róberta z Anjou, jeho syna Ľudovíta Veľkého, Žigmunda Luxemburského a Mateja Korvína. Nadväzujúc na svoje staršie práce, venuje sa autor predovšetkým analýze puncovaného dekoru na zlatom podklade, či už v miniatúrach iluminovaných rukopisov, alebo na tabuľových maľbách.
Prostredníctvom Anjouovcov sa na budínskom dvore udomácňujú talianske umelecké tradície, reprezentované vysoko hodnotnými ilumináciami nasledovných rukopisov: Biblie Demetera Nekcseiho, Anjouovského legendária a Uhorskej obrázkovej kroniky. Vzhľadom na početné paralely techniky puncovania, konkrétne ide o šesťcípe hviezdy na bordúre niektorých iluminácií legendária, v maliarstve oblasti Umbrie, navrhuje autor hľadať umelecký pôvod maliara legendária práve v tomto regióne - v rozpore s doteraz prevládajúcimi názormi o jeho boloňskom východisku. Otázne naďalej ostáva, či bola prvá časť rukopisu ilustrovaná ešte v Taliansku, alebo neznámy taliansky iluminátor pracoval už v Uhorsku, kde mohol vyškoliť i svojich nasledovníkov.
Ďalšou cestou prenikania talianskeho umenia do strednej Európy boli importy, ako napríklad prenosný oltárik z Moravskej galérie v Brne, ktorý publikovala Olga Pujmanová. V súlade s jej závermi považuje autor oltár za dielo neapolského Majstra františkánskych temper. Jeho ojedinelá výzdoba mohla byť zachovaná zrejme len kvôli tomu, že sa z Anjouovského dvora ešte pred tureckou inváziou dostal na bezpečné miesto.
Taliansky pôvod prezrádza i pútnický obraz Madony z Mariazellu, ktorý venoval kostolu anjouovský kráľ Ľudovít Veľký v dobe medzi 1377 - 1382. Autor spochybňuje jeho atribúciu sienčanovi Andreovi Vannimu a navrhuje obrátiť pozornosť k madonám z oblasti talianskeho východného pobrežia, kadiaľ viedli napokon i cesty z Neapola k prístavom a prieplavom do Dalmácie. Prístup Anjouovcov k adriatickým a juhotalianskym kultúrnym tradíciám by mohol vysvetliť i cestu, ako sa v strednej Európe ocitol rozmerný kultový obraz Čenstochovskej madony. Rozbor jeho štruktúry okrem iného i dôležitých technologických otázok (podklad, rám, atď.) vedie k záveru, že šlo pôvodne o ranú italo-byzantskú ikonu, nie mladšiu než z 13. storočia, ktorej originálna maľba sa nezachovala.
Z konca 14. storočia pochádzajú dve diela historikmi umenia doteraz považované za české. Ide najprv o diptych s bolestným Kristom a madonou z Umeleckého múzea v Bazileji. Pokračujúc vo vlastných starších úvahách, predpokladá autor jeho umelecký pôvod buď v Sliezsku, alebo v Dalmácii resp. Chorvátsku. V berlínskej Gemäldegalerie sa nachádzajú dve malé tabule, na jednej je Ukrižovanie Krista, na druhej Korunovanie tŕním. Dosiaľ boli takisto situované do českého prostredia obdobia okolo 1400, avšak vzhľadom na prítomnosť neapolských dekoratívnych prvkov možno hypoteticky uvažovať o tom, že vznikli na dvore v Budíne už niekedy na sklonku anjouovskej vlády.
Doba vlády Žigmunda Luxemburského v Uhorsku - syna cisára a českého kráľa Karola IV. a brata Václava IV. - je poznamenaná i komplikovanou umeleckou situáciou na kráľovských dvoroch v Čechách, Rakúsku a Uhorsku. Ako príklad je uvedených niekoľko erbových listín z prostredia blízkeho panovníkovi, ktoré vznikli v Kostnici počas koncilu 1418 a priamo súvisia s aktuálnou českou produkciou. Indikuje to migráciu maliarov z Prahy do Kostnice v čase medzi 1414 - 1418, kde sa pridali k Žigmundovmu dvoru. Jedným z takýchto diel je i list Žigmunda s erbom mesta Košíc z roku 1423. Na základe puncovaného dekoru (s motívom päťlupienkovej rozetky) sa dá pomerne presne identifikovať východisková dielňa v Prahe na začiatku 15. storočia - šlo o iluminátorov Boskovickej biblie (1415 - 1419). Jeden z nich pravdepodobne priniesol tieto puncovacie formy na Žigmundov dvor. S týmto dekorom sa následne stretávame i v niekoľkých rukopisoch v Krakove a paradoxne opäť v Prahe - čo naznačuje, že iluminátor sa po víťazstve utrakvistov nad radikálnym krídlom husitov (1434) niekedy okolo 1437 do Prahy vrátil. Potvrdzuje to domnienku, že rozšírenie českých vplyvov v Uhorsku súvisí s husitskými bojmi, ktoré zapríčinili pomerne početnú emigráciu z Čiech do susedných oblastí, medziiným i na Slovensko, alebo do Rakúska.
Hegemónia českého umenia ako inšpiračného zdroja sa tým rozpadla. Omnoho viac rakúskych majstrov sa uplatňovalo i v Uhorsku, najmä po Žigmundovej smrti (1437). Komparatívna metóda analýzy motívov puncovania to dokazuje i v prípade dvoch tabúľ so sv. Alžbetou Durínskou a Máriou Magdalénou zo Slovenskej národnej galérie v Bratislave (2. štvrtina 15. stor.). Sú príkladom rakúskeho maliarstva, o čom svedčia podobné formy štvorlupienkovej rozetky napr. s ilumináciou antifonáru z Univerzitnej knižnice v Grazi. V druhej polovici 15. storočia - počas vlády Mateja Korvína - boli iluminované posledné dva rukopisy, ktorým je v štúdii venovaná pozornosť. Ide o tzv. Missale Posoniense „J“ z Kresťanského múzea v Ostrihome (1478) a ďalší misál, pochádzajúci z Bratislavy, dnes v Batthyaneu v Alba Iulii v Rumunsku. Iluminácie oboch rukopisov so šesťlupienkovou rozetkou na zlatom podklade pripomínajú rakúske práce, najmä zo salzburskej oblasti. Autor napokon pripomína najskôr v Salzburgu, neskoršie i vo Viedni doloženého iluminátora Ulricha Schreiera, ktorého práce mohli priamo dielensky ovplyvniť rukopis v sedmohradskej knižnici, nakoľko jeho maliar Matthias Brenner (Prenner) bol pravdepodobne spolupracovníkom Schreiera vo Viedni.