Journal ARS 41 (2008) 1

Georg VASOLD

Riegl, Strzygowski und die Entwicklung der Kunst
[Riegl, Strzygowski a vývoj umenia]
[Riegl, Strzygowski and the Development of Art]

(Summary)

Viedenskému historikovi umenia Josefovi Strzygowskemu sa v poslednom čase venuje nápadne veľa pozornosti. Je to pozoruhodné, keďže ešte donedávna bol zhodne pokladaný za ideologicky zaslepeného bádateľa, ktorý dobrovoľne dal svoje radikálne názory do služieb nacionálneho socializmu, v dôsledku čoho sa mu bádanie dlhé roky vyhýbalo.

Od istého času sa však množia hlasy, ktoré vyzývajú k nového hodnoteniu. Podľa nich Strzygowskeho spisy nesmú by odmietnuté ako celok, pretože sa predovšetkým v jeho rannom diele nachádzajú úvahy s mimoriadnou prezieravosťou. Stále častejšie je Strzygowski označovaný za zakladateľa „svetových dejín umenia“ resp. za bádateľa, ktorý upozornil na obmedzenosť europocentrického pohľadu.

Zámerom predloženého textu je podrobiť presnejšej analýze Strzygowskeho často oceňované ranné dielo. Ako proťajšok k tomu slúži dielo Aloisa Riegla, a to nielen preto, že obaja bádatelia boli pospájaní početnými biografickými pradenami, ale tiež a predovšetkým preto, že sa obaja zamýšľali nad rovnakými vedeckými problémami. Skutočne je zarážajúce, ako podobne boli v skutočnosti rozložené ich bádateľské záujmy. Pri porovnávacom čítaní ich spisov je veľmi rýchlo zjavné, že Riegl a Strzygowski po dlhé roky razili rovnaký uhol pohľadu, a pokiaľ ide o obsah, pracovali takmer bok po boku.

Avšak nielen tematicky, ale aj metodicky možno medzi obomi historikmi umenia zisti celý rad analógií. Rovnako ako Riegl, aj Strzygowski opakovane zdôrazňoval, že historik umenia má primárnu pozornosť zamerať na bezprostredný jav, na formu. Pre oboch bol preto štýl uprednostňovaným bádateľským predmetom. Obaja sa snažili potlači v dejinách ume¬nia vplyv filológov. A obom bolo jasné, že úloha diváka má v umení eminentný význam.

Napriek všetkým týmto zhodám sa vzťah medzi obomi vyznačoval veľkým vzájomným odmietaním. To malo bezpochyby osobné dôvody; ale ešte väčšmi boli Riegl a Strzygowski od seba oddelení priepastnými ideologickými rozdielmi. Ich celkom protikladné svetonázory možno zrekonštruovať zvlášť jasne pomocou dvoch novinových článkov („Hellas in des Orients Umarmung“, resp. Rieglovej repliky „Spätrömisch oder orientalisch?“), ktoré vyšli začiatkom roku 1902 v Münchener Allgemeinen Zeitung, a ktoré sa zaoberali otázkou, ako treba interpretova umenie neskorej antiky. Zatiaľ čo Riegl zdôrazňoval rozhodujúcu úlohu Ríma, požadoval Strzygowski, aby sa pohľad sústredil na Východ. Tak, ako v neskorších prácach, zdôrazňoval už vtedy nutnosť študovať a začleniť do umeleckohistorických úvah umenie Prednej Ázie.

Bezpochyby tým upozornil na závažné nedostatky v akademickom bádaní a jeho námietka, že umenie Európy bez príspevku „Orientu“ nie je zrozumiteľné, bola celkom oprávnená. Problém, s ktorým sa stretáva dnešný čitateľ Strzygowskeho textov sa však netýka jeho tvrdenia, že takýto prínos jestvoval, ale len spôsobu, akým bol tento prínos popísaný. Podľa Strzygowskeho sa vzťah medzi Európou a Orientom vyznačoval rivalitou, vojnou a násilím. Nápadne agresívnou rétorikou načrtol svoj pohľad na dejiny a dôvodil, že zánik gréckeho umenia bol predovšetkým hanebným činom Židov, tejto „semitskej čeľade“. Riegl reagoval rozhnevane. V odpovedi na Strzygowskeho článok varoval pred polemickosťou, ktorá je v jeho očiach nevedeckou a úplne pomýlenou, pretože „neskoroantický problém [je] podľa môjho názoru najdôležitejší a najrozhodujúcejší v celých doterajších dejinách ľudstva“.

Táto veta môže z dnešného pohľadu udivovať, akonáhle však začleníme Rieglom a Strzygowskim vyvinuté vysvetľovacie vzorce do dobového rámca, bude jasné, že tu – ako v podtexte – bola reflektovaná súdobá situácia Európy. Skutočne možno centrálne body, o ktoré sa viedol spor, bez ťažkostí preniesť na dobu okolo roku 1900: išlo predovšetkým o otázku, ktorá bola novo prediskutovávaná od konštantínovskej štúdie Jacoba Burckhardta (1853), totiž kedy a za akých okolností dochádza k zániku veľkej ríše, aké sprievodné javy prináša so sebou politický úpadok a čo v podstate znamená dekadencia. Ďalej bol v popredí fenomén migrácie, t. j. hľadala sa odpoveď na otázku, ako sa manifestujú kultúrne vplyvy zvonku, čím bol dotknutý aj problém historických kontinuít. V neskoroantickom diskurze zaznievajú zásadné úvahy o kultúrnej hegemónii, ktoré obzvlášť výrazne vyvstali v habsburskom mnohonárodnostnom štáte, rovnako ako úvahy o kultúrnom dedičstve. A nakoniec popritom všetkom išlo o hlavnú tému moderny, totiž o vzťah medzi dominantnou vysokou kultúrou a viacerými autonómnymi, často disidentskými ľudovými kultúrami.

Azda ešte zreteľnejšie ako vo veľkých monografiách možno v dvoch novinových článkoch z roku 1902 rozpoznať základné princípy oboch názorov na umenie (odzrkadľujúce aj svetonázory ich autorov). Zatiaľ čo Strzygowski ako prívrženec esencialistického ponímania kultúry hovoril o trvale nemenných hodnotách a rasovo podmienených podstatných príznakoch, Riegl takéto nazeranie zásadne odmietol. Podľa neho nebolo pochýb, že kultúry sa stávajú zaujímavými až v ich premiešavaní: „Až keď prišlo cudzie s cudzím do bližšieho, trvalého kontaktu, až potom bol spus¬tený proces ďalšej tvorby.“

Svojím imperatívom vzájomných vplyvov Riegl skutočne položil základný kameň umeleckohistorických vývinových dejín, ktoré sa oslobodili od nacionálnych premís. Táto základná myšlienka bola obsiahnutá už v jeho Stilfragen (1893), kde vykreslil hranice prekračujúci transformačný proces jedného ornamentu naprieč storočiami.

Ale práve túto myšlienku pociťoval Strzygowski ako neúnosnú. Bol síce ochotný uznať fakt historického vývoja, rovnako ako sa nevzpieral prijať možnosť umeleckej zmeny ako takej. Predsa mal však enormné problémy s predstavou, že vývojom podmienená zmena (nech už individuálnej formy, alebo celkového umeleckého smerovania) prekrýva alebo robí nerozpoznateľným pôvodný obsah – v Strzygowskeho terminológii „podstatu“ – umeleckého diela. Jeho celkové pôsobenie cielilo preto k tomu, odkry „čisté“ jadro diela alebo epochy. To, čo urputne hľadal, bol nefalšovaný, nedotknutý jav, praforma umenia vôbec. Permanentne je preto v Strzygowskeho spisoch reč o „zárodkoch“, „pôvode“, „začiatku“.

Takýto postup by bol z archeologického hadiska eventuálne obhájiteľný. Ale Strzygowski zamýšľal v skutočnosti niečo iné. Neustále spájal hľadanie začiatkov s nádejou, že objaví praformu hmlistého „severského bytia“. To, čo ho pritom hnalo, bola rastúca nenávisť voči „humanizmu“, ktorý bol pre neho prostriedkom k potlačeniu germánskeho umeleckého rozvoja.

Ak zhrnieme ideologické a umeleckohistorické základy jeho ranných spisov, možno „prípad Strzygowski“ (Suzanne L. Marchand) charakterizovať nasledovne. Strzygowski bol vedcom, ktorý sa napriek mnohým inovatívnym nábehom nedokázal v žiadnej chvíli svojho života odpúta od apriórnych úsudkov. Hlboký antisemitizmus spojený s iracionálnym strachom pred zmiešanými, hybridnými kultúrnymi formami, zabraňovali vážne vyrovnávanie sa s komplexným rozvojom európskej a mimoeurópskej kultúry. Nebol schopný rozpoznať pozitívnu a pre umelecký vývoj nutnú hodnotu cudzieho. Z každého riadku jeho tvorby koniec koncov prúdi hlboké antihumánne, človekom pohŕdajúce zmýšľanie, ktoré ľpelo na „ideológii krvi a zeme“, a ktoré ani v najmenšom nesvedčí o súcite alebo ohľaduplnosti. Agresivita, s ktorou bojoval proti Rieglovi, Wickhoffovi, Schlosserovi, Dvořákovi alebo Tietzemu, prezrádza veľa o postoji, z ktorého písal aj o umení. Strzygowski potreboval nepriateľov, ktorých by mohol potierať.

Preklad J. Bakoš