Journal ARS 43 (2010) 2

Szabolcs SERFŐZŐ

Die Deckenmalereien der Pauliner Wallfahrtskirche und der Heiligen Brunnkapelle in Mariatal
[Klenbové maľby pútneho chrámu Narodenia Panny Márie (býv. kostola pavlínov) a kaplnky Svätej studne v Marianke (Mariatal)]
[Vault Paintings in the Pilgrimage Pauline Church and the Holy Fountain Chapel in Marianka (Mariatal)]

(Summary)

Pavlínsky kostol s kláštorom v Marianke, ktorý v roku 1377 založil samotný kráľ Ľudovít I. (Ľudovít Veľký z Anjou), postupne získaval v ranom novoveku väčšiu a väčšiu dôležitosť: od roku 1540 bol kláštor administratívnym centrom uhorskej provincie pavlínskeho rádu a v 17. storočí sa stal chrám jedným z najvýznamnejších pútnych miest Uhorska, a to vďaka zázrakom spájajúcim sa so sochou Panny Márie uchovávanou v kostole. Rovnako bolo miesto často navštevované habsburskými panovníkmi, príležitostne sa zdržiavajúcimi v neďalekej Bratislave. Význam Marianky tak pre pavlínsky rád, ako aj pre celú katolícku komunitu bol v barokovom období podčiarknutý vybavením jednotlivých budov – kláštora, kostola i viacerých kaplniek situovaných v údolí, spolu vytvárajúcich koncept barokovej sakrálnej krajiny.

Podľa legendy bola zázračná socha Panny Márie nájdená v studni v blízkosti kostola. V roku 1696 nad studňou postavili kaplnku a v tom istom roku vyzdobil neznámy maliar jej klenbu maľbami prezentujúcimi legendu pôvodu zázračnej sochy. Osem scén, ktoré boli v 19. storočí silne premaľované, znázorňuje prvý zázrak spájaný so sochou i hlavné udalosti z prvotnej histórie uctievania Panny Márie v Marianke, vrátane výjavu, na ktorom kráľ Ľudovít I. umiestňuje sochu na ním vystavaný oltár. „Barokizácia“ gotického kostola v Marianke začala v polovici 17. storočia a bola realizovaná v niekoľkých etapách, no gotický skelet kostola bol v zásade neustále rešpektovaný. Barokový charakter interiéru tvorili mramorovanie stien a štuková dekorácia s maľbami na gotickej sieťovej klenbe.

Prvou etapou v slede viacerých realizácií nástenných malieb bolo dekorovanie sanktuária v roku 1703 na objednávku Andreasa Kollenicsa (1664 – 1734), definitora pavlínskeho rádu. Fresky presbytéria boli premaľované najskôr v roku 1736 a opätovne v roku 1769 Josefom Ignazom Mildorferom (1719 – 1775); nakoniec padli za obeť regotizácii v roku 1877. Z dobových záznamov je ale zrejmé, že maľby zobrazovali zázrak spájajúci sa so sochou Panny Márie i uhorského kráľa Ľudovíta I. a rímskeho cisára Leopolda I. preukazujúcich jej úctu.

Klenba lode kostola bola vymaľovaná freskami v roku 1728, a to znovu na objednávku Andreasa Kollenicsa: kým fresky presbytéria prezentovali Pannu Máriu z Marianky, obrazový program v lodi bol zameraný na históriu pavlínskeho rádu a znázorňoval tri základné námetové okruhy: legendu o sv. Pavlovi Pustovníkovi, patrónovi pavlínov; prenesenie ostatkov svätca z Benátok do kláštora sv. Vavrinca pri Budíne (Budaszentlőrinc) v roku 1381 (v troch scénach na poprsnici organového chóru); zázraky pripisované jeho ostatkom v Budaszentlőrinc v 15. storočí, ktoré sa udiali najmä vďaka uctievaniu a prosbám k sv. Pavlovi Pustovníkovi. Architektonicky fragmentarizovaný povrch gotickej sieťovej klenby vyžadoval naratívnosť a sekventovanie jednotlivých scén a legenda o sv. Pavlovi Pustovníkovi bola znázornená v epickom cykle 24 scén, ktoré sprevádza osem scén so zázrakmi sv. Pavla Pustovníka. Program fresiek môže byť interpretovaný aj ako vizuálny ekvivalent stredovekého literárneho žánru vita et miracula. Výzdoba lode i kláštorného refektára (1712?) sú založené na princípe zhodnom s neskôr vydanou knihou rakúskeho pavlínskeho mnícha Mathiasa Fuhrmanna Decus solitudinis... (Viennae 1732), ktorá popisuje a prezentuje život sv. Pavla Pustovníka.

Preklad z angličtiny B. Balážová