Journal ARS 39 (2006) 1

Michael Viktor SCHWARZ

What Is Style For?
[Načo existuje štýl?]

(Summary)

Príspevok sa venuje otázke, ktorá bola doposiaľ v odbore dejín umenia len málo skúmaná. Štýlová kritika obvykle znamená niečo celkom iné, ako vzťahovanie formy k funkcii: Kto používa štýl na atribúcie, datovania, lokalizácie diel a na výpovede o stave svetového ducha (a jeho profanovaného brata, ducha doby) koná približne tak, ako raní letci vo svojich dvojplošníkoch, ktorí vyžívali na svoju orientáciu línie železníc a ciest. Pri tejto forme pozorovania sa celkom odhliada od zamýšľaného účelu pozorovaných predmetov a namiesto toho sa zameriava na vybrané charakteristiky ich povrchu: Z tejto perspektívy sa nedozvieme nič o tom, čo znamená infraštruktúra dopravy pre hospodárstvo a spoločnosť krajiny – a teda ani nič o skutočnom geografickom význame pozorovaných daností. Avšak podobne, ako sa od Ferdinanda de Saussure skúma fungovanie jazyka a jeho súčastí, tak by malo by od Adolfa von Hildebranda a jeho knižočky „Problém formy vo výtvarnom umení“ (1893) jasné, že popri symptómoch štýlu sa dá pozorovať aj jeho funkcia v oku a hlave vnímateľa. Heinrich Wölfflin zhrnul Hildebrandov spis do jednej vety, keď úlohu výtvarného umelca definoval takto: „Prírodu treba urobiť primerane očiam.“ Na pozadí tohto zistenia je štýl tým, čo umožňuje nachádza ekvivalenty prirodzených daností, ekvivalenty, ktoré zodpovedajú recipientovej schopnosti vníma. V umeleckohistorickom diskurze sa dá rekonštruovať línia – hoci prerušovaná – ktorá až podnes nadväzuje na sochára a teoretika Hildebranda. Siaha cez často čítané dielo Ernsta Gombricha „Art and Illusion“ (1960) k prácam Michaela Baxandalla.

Baxandall neorientoval argumentáciu svojich kníh „Painting and Experience in Fifteenth Century Italy: A Primer in the Social History of Pictorial Style“ (1972) a „The Limewood Sculptors of Renaissance Germany“ (1980) na základe klasickej umeleckohistorickej otázky, čo štýl vypovedá o umelcoch, regiónoch, obdobiach a kultúrach. V centre stojí otázka, ktoré výtvarné prostriedky vzbudili v určitých obdobiach a kultúrach – napríklad v spoločnosti florentského quattrocenta či v nemeckých mestských spoločnostiach desaťročí okolo r. 1500 – pozornosť publika a tým sugerovali – či priam umožnili – zbožné alebo zábavné používanie objektov. K Baxandallovým východiskám patrí psychologický prístup Ernsta Gombricha, ktorý v konečnom dôsledku znamená, že utváranie formy komplexným, ale pochopiteľným spôsobom riadi vnímanie. Avšak kým u Gombricha (ako už u Hildebranda) je to vždy rovnaká ilúzia skutočnosti, ktorú štýl vo vnímateľoch údajne produkuje, má u Baxandalla tento výsledok, produkovaný štýlom, vždy aj dejinnú dimenziu, či presnejšie takú, čo vychádza z dejín mentalít. Štýl produkuje vizuálne úžitkové objekty, ktoré sa svojím výzorom prispôsobujú používaniu jednotlivcami zakaždým osobitných spoločností, osobitným záujmom a osobitným situáciám. Preto sa Baxandallove knihy smú nazýva zásadným príspevkom k historickej antropológii vizuálnych kultúr.

Nadväzujúc na Baxandalla a na skúsenosti zo štyroch prípadových štúdií o dielach Donatella, Caravaggia a El Greca sa v ďalšom texte štýl určuje ako štruktúrny element, ktorý nielenže hovorí to či ono tým, čo pestujú dejiny umenia, ale aj oslovuje publikum. Štýl spôsobuje, že diela sa voči publiku stávajú transparentnými na svoj zamýšľaný význam. Zúčastňuje sa na úspechu toho, čo je prísne vzaté nanajvýš nepravdepodobnou záležitosťou: komunikácie, porozumenia. Aby sa niečo také udialo, musí producent zakaždým vyvinú model adresáta alebo adresátov, ich vizuálnych kompetencií a ich potrieb a svoj produkt vypracovať podľa svojich vlastných možností v tomto smere. Ak sa model, stojaci v základe koncepcie, vydarí realisticky a ak producent na základe svojho vzdelania alebo iných okolností disponuje primeraným repertoárom, tak publikum zažije produkt ako zrozumiteľný a artefakt nájde využitie v rámci mnohohlasného a intermediálneho diskurzu, ktorým sa ľudské spoločnosti konštituujú a menia.

Preklad I. Gerát