Journal ARS 40 (2007) 1

Ingrid CIULISOVÁ

Acquired and Dispersed: The Collections of Grazioso Enea Lanfranconi and Baron Karl Kuffner
[Získané a rozptýlené: Zbierky Grazioso Eneu Lanfranconiho a baróna Karla Kuffnera]

(Summary)

Grazioso Enea Lanfranoni (1850 – 1895) sa narodil v Lombardii. Jeho rodičia sa natrvalo usadili v Bratislave. Sem po ukončení štúdií na milánskej polytechnike, prišiel aj Enea Lanfranconi. Patril k popredným súvekým špecialistom na vodné diela a v centre jeho pozornosti stála rieka Dunaj. Lanfranconi sa však živo zaujímal aj o históriu a už za svojho života bol známy ako zberateľ a majiteľ veľkej umeleckej zbierky. Jej ťažisko tvorili predovšetkým obrazy starých majstrov, aj keď Lanfranconi nakupoval i grafiky, mapy a obrazy súvekých, najmä maďarských a nemeckých maliarov. Z katalógu obrazovej zbierky starých majstrov, ktorý vyšiel začiatkom osemdesiatych rokov 19. storočia tlačou v Bratislave, a ktorý pripravil umelecký kritik Emmerich Ranzoni (1823 – 1898) vyplýva, že galéria bola umiestnená v Lanfranconiho paláci na bývalom Korunovačnom námestí v Bratislave. Nachádzalo sa tu okolo tristo obrazov talianskych, francúzskych, španielskych, holandských, flámskych, nemeckých a iných majstrov. Prinajmenšom pozoruhodné bolo, že najpočetnejšiu skupinu, viac ako polovicu skatalogizovanej obrazovej zbierky, tvorili diela holandských a flámskych maliarov. K zvlášť hodnotným patrila kolekcia obrazov Petra Paula Rubensa a jeho školy. Lanfranconi získal svoje obrazy z renomovaných európskych umeleckých zbierok rodín Hohenzollern, Kauntitz, Collalto, Montenuovo, Zampieri, Strasoldo, Festetics, Enzensberg a ďalších. Jednotlivé atribúcie boli výsledkom konzultácií so súvekými renomovanými znalcami, už spomínaným Emmerichom Ranzonim, Giovannim Morellim a Theodorom von Frimmel, ktorí bývali v Bratislave u Lafranconiho hosťami. Grazioso Enea Lanfranconi sa však stal známy aj ako zberateľ starých máp, čo zrejme súviselo s jeho profesionálnou orientáciou na hydrológiu a hydrografiu. Počas života sa mu podarilo získať viacero pozoruhodných kusov viažucich sa tematicky predovšetkým k teritóriu strednej Európy a Uhorska, od takých kartografov ako boli napríklad Wolfgang Lazius, Johann Sambucus, Vincenzo Maria Coronelli, Frederick de Wit, či Samuel Mikovíny (dnes v zbierke Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti). Dôležité miesto prináležalo v Lanfranconiho zbierke aj kolekcii grafík, v rámci ktorej tvorili ucelenú skupinu grafiky tematicky sa viažuce k Bratislave a k jej okoliu. Roku 1888 Lanfranconi daroval jej časť bratislavskému Mestskému múzeu. Ďalšiu časť grafickej zbierky z Lanfranconiho pozostalosti sa podarilo získať pracovníkom Mestského múzea na bratislavskom umeleckom trhu v roku 1923 a 1929. Predmetom Lanfranconiho zberateľského záujmu však boli aj sochárske diela. Príkladom je kolekcia barokových búst vyhotovených v dielni Juraja Rafaela Donnera, ktorá tvorila pôvodne súčasť cirkevného mobiliáru dómu sv. Martina v Bratislave, a ktorú Lanfranconi zakúpil počas obnovy kostola v 60. rokoch 19. storočia. Roku 1895 Grazioso Enea Lanfranconi náhle zomrel. Ešte v tom istom roku nechali jeho dedičia vydražiť najhodnotnejšiu časť zbierky na kolínskom umeleckom trhu. Podobne ako v prípade zbierky baróna Kuffnera, aj diela z Lanfranconiho zbierky sú dnes súčasťou renomovaných medzinárodných zbierkových inštitúcií. Kolekcia grafík, ktorú Lanfranconi daroval roku 1888 Mestskému múzeu v Bratislave, ako aj ďalšie, už spomínané akvizície grafík z jeho pozostalosti, sú v majetku Galérie mesta Bratislavy.

V dejinách umeleckého zberateľstva v rakúsko-uhorskej monarchii patrí dôležité miesto židovskej elite. K jej prominentným predstaviteľom patril aj v Sládkovičove (bývalý Magyardiószeg) pôsobiaci barón Karl Kuffner (1847 – 1924). Karl Kuffner pochádzal zo židovskej rodiny Kuffnerovcov, ktorá už v prvej polovici 19. storočia vlastnila v moravskom meste Břeclav (bývalý Ludenburg) cukrovar, ktorej patrili pivovary vo viedenskom Ottakringu, a ktorá po rakúsko-uhorskom vyrovnaní začala podnikať aj v Uhorsku. V roku 1867 Ignác a Jakub Kuffnerovci spolu s rodinou Guttmanovcov založili v Sládkovičove cukrovar. O dva roky neskôr prišiel do Sládkovičova aj Karl Kuffner, ktorý tu potom prežil celý svoj život a ktorý tu je aj pochovaný. Kuffnerove mimoriadne úspechy na poli cukrovarníctva boli ocenené aj jeho povýšením do šľachtického stavu a udelením titulu baróna. Na úspešných podnikateľských aktivitách Karla Kuffnera nič nezmenil ani rozpad rakúsko-uhorskej monarchie. Aj po vzniku československej republiky patril Karl Kuffner k popredným funkcionárom a organizátorom cukrovarníckeho podnikania na tomto území a kuffnerovský cukrovar k prosperujúcim československým podnikom.

O niečo menej je však známe, že barón Kuffner bol aj zanieteným zberateľom umenia a majiteľom kvalitnej umeleckej zbierky. Základným a rozhodujúcim zdrojom informácií ohľadom tejto zbierky zostávajú nateraz predovšetkým aukčné katalógy. Vyplýva z nich, že Kuffnerov záujem sa prvoplánovo sústreďoval na obrazy, predovšetkým holandské, i keď sa v jeho zbierke nachádzali aj sochárske práce, diela umeleckého remesla, a pravdepodobne aj staré knihy a rukopisy. Kuffnerova zbierka bola umiestnená v rodinnom kaštieli v centre Sládkovičova, ktorý nechal barón po rozsiahlom požiari nákladne prestavať. Z archívnych údajov môžeme usudzovať, že obrazová galéria pozostávala z úctyhodného počtu takmer 150 obrazov. Zdá sa, že jej jadro tvorili obrazy pochádzajúce zo zbierky salzburského arcibiskupa grófa Leopolda von Firmian a do zbierky sa mohli dostať aj prostredníctvom Kuffnerovej manželky Franzisky von Firmian.

Jediným dedičom majetku i zbierky sa po smrti Karla Kuffnera roku 1924 stal jeho jediný syn Raoul Kuffner (1886 – 1962). Ten sa v reakcii na nastupujúci nacizmus rozhodol vyviesť rodinnú zbierku do zahraničia. Už roku 1932 sa obrátil na Štátny referát na ochranu pamiatok v Bratislave so žiadosťou o udelenie súhlasu na vývoz časti obrazov z rodinnej obrazárne do zahraničia. Vzhľadom k väčšiemu počtu obrazov, ktoré sa vývozom vyradia z umeleckého inventára Slovenska, bolo dohodnuté, že barón Kuffner dá niektoré obrazy bezodplatne k dispozícii československému štátu a konkrétne slovenskému múzejníctvu. Z vybranej kolekcie 17 umeleckých diel k najhodnotnejším akvizíciám Československej republiky patril signovaný obraz holandského maliara 17. storočia Aert Jansz Marienhofa „Muž v turbane“ (dnes Bratislava, Slovenská národná galéria, inv. č. O 297).

Kým o tých umeleckých dielach z Kuffnerovej zbierky, ktoré sú dnes v zbierkovom fonde Slovenskej národnej galérie v Bratislave, sme pomerne dobre informovaní, osudy ďalších umeleckých diel z kuffnerovskej zbierky, vyvezených do zahraničia, sú menej jasné. Je však pravdepodobné, že k rozptýleniu jadra kedysi známej obrazovej galérie došlo v rokoch 1948 – 1951. Raoul Kuffner a jeho manželka Tamara Lempicka rozpredali zbierku na americkom, hlavne newyorskom, umeleckom trhu. Viaceré umelecké diela pochádzajúce zo zbierky Karla Kuffnera dnes tvoria súčasť zbierkového fondu prestížnych amerických zberateľských inštitúcií.

Umelecké zbierky samotné sú dôležitým faktorom, reflektujúcim postavenie konkrétneho územia (v tomto prípade dnešného Slovenska) vo vzťahu k medzinárodnému umeleckému trhu. Vypovedajú o požiadavkách, vkuse a v neposlednom rade aj o sociálnom štatúte a finančných možnostiach svojich majiteľov. Teda tých, ktorí jednotlivé diela najprv vyselektovali, potom získali a nakoniec transferovali na konkrétne miesto, kde tieto neskôr fungovali v celkom nových sociálnych, vlastníckych a kultúrnych väzbách. Z tohto pohľadu sú jednotlivé zbierkové exponáty aj cirkulujúcimi materiálnymi predmetmi. Na druhej strane, a to považujeme v tomto kontexte za obzvlášť dôležité, sú však aj dôležitým médiom sociálnej komunikácie. V neposlednom rade, z hľadiska kultúrnej antropológie, sú umelecké zbierky originálnymi súbormi kultúrnych objektov, prostredníctvom ktorých konkrétne society a ich predstavitelia o sebe vypovedajú. Domnievame sa, že práve vo svojej dobe známe, systematicky a s vkusom budované umelecké zbierky Grazioso Enea Lanfranconiho a Karla Kuffnera, sú v tomto zmysle zvlášť zaujímavé. A to hneď z viacerých dôvodov. Predovšetkým obaja, tak Enea Lanfranconi ako i Karl Kuffner, boli svojím životom i prácou úzko zviazaní s územím dnešného Slovenska. A to i napriek tomu, že ich predkovia sa tu nenarodili. Z tohto pohľadu každý z nich predstavoval v prostredí, do ktorého sa neskôr začlenil, cudzorodý prvok. Obaja patrili do generácie narodenej okolo roku 1850. Čiže generácie, ktoré zažila radikálny politický zvrat, ktorým rakúsko-uhorské vyrovnanie nepochybne bolo, ako aj všetky zmeny s tým súvisiace. Obaja boli akademicky vzdelaní príslušníci vyššej strednej vrstvy, ktorí svoj majetok nadobudli podnikaním. Oboch spájala láska k umeniu a v neposlednom rade, spoločný bol aj osud ich zbierok. Tak v Lanfranconiho, ako aj v Kuffnerovom prípade boli tieto nakoniec dedičmi rozpredané na medzinárodnom umeleckom trhu.

Na druhej strane, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, boli však Grazioso Enea Lanfranconi i Karl Kuffner zároveň aj ľuďmi, ktorí sa v mnohom odlišovali. Rozdielne bolo predovšetkým ich kultúrne a náboženské zázemie. O to prekvapujúcejšie potom pôsobí fakt, že do skladby ich umeleckých zbierok, prinajmenšom obrazových galérií, sa uvedené odlišnosti nepremietli. Tak v prípade Lafranconiho i Kuffnera spočívalo ťažisko ich obrazových galérií v kolekcii talianskych a najmä holandských a flámskych malieb. U Lafranconiho priam prekvapivo v kolekcii holandských a flámskych obrazov. Ďalším spoločným prvkom bol lokálny aspekt zberateľského zacielenia. Súčasťou kolekcií oboch zberateľov boli aj predmety bezprostredne sa viažuce k histórii územia, na ktorom obaja pôsobili.

Právom sa preto vynára otázka: Prečo sa obaja zberatelia orientovali predovšetkým na talianske, holandské a flámske obrazy? Teda na diela, ktoré s územím, kde žili a pôsobili, na prvý pohľad nesúviseli. Domnievame sa, že odpoveď by mohla súvisieť s významnou úlohou, ktorú v rakúsko-uhorskej monarchii zohral príklad inštalácie imperiálnej viedenskej obrazovej galérie v Belvederi, ktorú v roku 1781 pripravil Christan von Mechel. Z plánu Mechelovej inštalácie viedenskej obrazovej galérie, členenej podľa škôl vyplýva, že galérii dominovali práve diela talianskych, flámskych, holandských a nemeckých majstrov. Teda obrazy maliarov, pôsobiacich na územiach, ktoré sa historicky spájali s habsburskou korunou a tvorili súčasť umeleckej tradície tejto starej multietnickej a multikulturálnej európskej monarchie.

Ako sme už spomínali, tak obrazová galéria Grazioso Eneu Lanfranconiho ako i Karla Kuffnera boli dedičmi rozpredané na medzinárodnom umeleckom trhu. Smrť ich majiteľov znamenala zánik týchto originálnych umeleckých súborov. Keďže súkromné zbierky patria medzi dôležité zdroje kultúrnej inovácie, už samotný fakt ich existencie, aj keď relatívne krátkej, vrhá nové svetlo na doposiaľ málo preskúmaný obraz society súkromných umeleckých zberateľov konca 19. a začiatku 20. storočia u nás. Na jednej strane poukazuje na jej multikulturálny a multietnický charakter. Na strane druhej, dnes rozptýlené zbierky upozorňujú na diskontinuitnú a v kolektívnej pamäti viacerými, vzájomne sa prekrývajúcimi vrstvami štruktúrovanú tradíciu umeleckého zberateľstva na tomto území. Na tradíciu, ktorú viac ako kdekoľvek inde (de)formovali nezvyčajne rýchlo a razantne sa meniace politické režimy. Ako konštatoval Walter Benjamin, „zberateľstvo je forma praktickej pamäte“. Predložené poznatky o dnes rozptýlených zbierkach Eneu Lanfranconiho i Karla Kuffnera chcú prispieť k jej rekonštrukcii.