Journal ARS 40 (2007) 1

Stanisław CZEKALSKI

Jan Białostocki, Goya's "Third of May", and the Aporias of Research on the Genetic Relations of Paintings
[Jan Białostocki, Goyov „Tretí máj“ a apórie bádania o genetických vzťahoch malieb]

(Summary)

Štúdia predstavuje Białostockého pojem „rámcové námety“ , teóriu medziobrazových vzťahov formulovanú začiatkom 60. rokov a to v širšom kontexte dejín umenia, ktoré sa sústreďujú na umelecký vplyv a genetické väzby medzi umeleckými dielami. Základy takéhoto prístupu boli položené štúdiami Georga Kublera a predovšetkým Ernsta H. Gombricha. Podľa Kublera, úlohou dejín umenia je zoradiť individuálne diela do „sérií foriem“, ktoré pochádzajú z nestálych „génov“, a to od najrannejších až po najneskoršie diela. Cieľom analýzy daného diela je rekonštrukcia jeho genotypu ako systému čŕt zdedených z predchádzajúcich diel, ktoré ho ovplyvnili. Gombrich, prirovnávajúc systém obrazovej reprezentácie k jazyku, sa sústredil na nevyhnutnú závislosť každého obrazu na „slovnej zásobe“ predchádzajúcich foriem znázornenia, ktorá hrá úlohu svojbytného obrazového kódu. Zdôraznil, že každý obraz musí byť výsledkom mechanizmu „schémy a korektúry“: všetci umelci takým alebo onakým spôsobom používajú určitý obraz, ktorý je už k dispozícii, ako schému, ktorú korigovaním prispôsobujú motívu vybranému ako predmet znázornenia. Gombrich sa domnieval, že korigovanie obrazovej schémy nikdy nemôže viesť k totálnej nezávislosti výsledného obrazu od východzieho bodu, a že každé znázornenie musí do istej miery v sebe uchovávať svoj pôvod v inom, predchádzajúcom znázornení. Pokladal svoju domnienku za pevný základ dejín umenia, ktoré majú rekonštruovať umeleckú tradíciu ako sériu odkazov jedného diela k druhému; ako následné korekcie individuálnych schém.

Pozornosť bádateľov, ktorí sa zaujímali o medziobrazové vzťahy bola zvlášť priťahovaná Goyovým obrazom „3.máj 1808 – Poprava povstalcov“. Pre Gombricha bol tento obraz dôkazom, že dokonca aj veľký umelec sa musí opierať o isté dosažiteľné vzorce, pričom svoju veľkosť potvrdzuje len schopnosťou transformovať tieto vzorce do takej miery, že to nemožno rozpoznať. Bádateľ sa domnieval, že vzorce, ktoré Goya v „3. máji“ transformoval boli lepty Roberta K.Portera, ktoré skutočne nepreukazujú veľa podobnosti so španielovým obrazom. Gombrichova štúdia, v ktorej autor tvrdil, že „3. máj“ bol odvodený z Porterových leptov hoci sa na ne nepodobá, čo znamená, že pôvodná schéma, keď už bola raz korigovaná, môže zostať nerozpoznateľná, implicitne definovala úlohu historikov umenia ako nemožnú: ak podobnosť medzi korektúrou a schémou nie je nevyhnutná, potom niet obmedzení pre špekulácie týkajúce sa údajného vplyvu jedného diela na druhé. Goran Hermerén vyjadril vážne pochybnosti týkajúce sa prístupu k problému umeleckého vplyvu. Logickou analýzou tvrdení o genetickej vzájomnej závislosti diel založenej na vplyve demonštroval, že argumenty obvykle zhromaždené na to, aby podporovali takúto tézu sú nedostatočné, keďže závery o vplyve nejakého rannejšieho diela na neskoršie vlastne nemožno verifikovať. Vo vzťahu k „3. máju“ Hermerén spochybnil dávno zavedený názor, že Goyov obraz ovplyvnil Manetovu „Popravu cisára Maximiliana“, ako aj všeobecné tvrdenia o genetickom vzťahu medzi analogickými znázorneniami scén popráv. Švédsky bádateľ dôvodil, že rovnako neverifikovateľné sú aj dve protirečivé tvrdenia, ktoré buď spájajú podobné obrazy na základe vzťahu priameho alebo nepriameho vplyvu, alebo odmietajú akýkoľvek takýto vplyv a interpretujú vnímateľné analógie medzi zobrazeniami ako paralely, ktoré nie sú založené na genetických väzbách.

Úvahy Jana Białostockého o medziobrazových vzťahoch taktiež prispeli k debate o interpretáciách , ktoré pokladali analógie medzi obrazmi za vplyvy, a to vo vzťahu ku Goyovmu „3. máju“. V neskorých 50. a ranných 60. rokoch Białostocki vyvinul teóriu „rámcových námetov“ a „archetypálnych obrazov“, ktoré problém medziobrazových vzťahov ešte viac skomplikovali. Za prvé, pozornosť venoval podobnostiam medzi obrazmi, ktoré sú napriek odlišnostiam v ikonografickej téme spojené zhodnou základnou myšlienkou – „rámcovým námetom“. Všeobecné tematické analógie medzi obrazmi s odlišnou ikonografiou zodpovedajú spoločnej schéme znázornenia. Za druhé, poľský bádateľ poukázal na dva dôvody takýchto podobností v konštrukcii obrazu, ktoré vykazujú podobné, ale odlišné námety. Takéto podobnosti môžu byť zakotvené vo vplyve, keď umelci pracujúci na špecifickom námete si ako vzor berú odlišnú ikonografiu, ktorá však patrí k rovnakej rámcovej myšlienke. Na druhej strane, hoci rovnako dobre, podobnosti tohto druhu môžu pochádzať ani nie z vplyvu jedného diela na druhé, ale z pôsobenia nejakého hlbokého psychologického archetypu na predstavivosť rôznych umelcov.

Vyvinúc túto teóriu Białostocki pochopil „3. máj“ ako výborný príklad diela, ktoré je jednou z konkretizácií toho istého obrazového archetypu zodpovedajúceho rámcovému námetu „protiklad človeka a síl deštrukcie“. Domnievajúc sa, že Goya, tak ako mnohí iní umelci, sa svojou maľbou vzťahoval k rovnakému archetypálnemu obrazu, ktorý bol spoločným východiskom všetkých znázornení, ktoré boli jeho variáciami, Białostocki si nemyslel, že je nevyhnutné hľadať pre „3. máj“ prameň v niektorom inom umeleckom diele. Neskôr však, pod vplyvom Gombricha, zmenil názor a pripustil, že Goya musel použiť nejaký maliarsky vzor, ale na rozdiel od Gombricha zastávajúceho kritérium podobnosti medzi schémou a korektúrou, odkázal k leptu Paula Revere ako možnému pôvodu popri Porterových leptoch. To neznamenalo, že by Białostocki zavrhol svoju teóriu archetypálnych obrazov: naďalej zvažoval nakoľko podobnosť znázornenia možno vysvetliť vplyvom, alebo naopak spoločným archetypom. Nakoniec nenašiel uspokojujúce riešenie tejto dilemy. Białostockého článok, ktorý zhrnul jeho úvahy o Goyovom diele, možno pokladať za uvedenie modelu spisby o medziobrazových vzťahoch, ktoré navrhol Hermerén do praxe, modelu neuznávajúceho umelecké vplyvy ale znásobujúceho alternatívne, protirečivé a nerozhodnuteľné tvrdenia, ktoré sa týkajú podobností medzi obrazmi.

Analýza debaty o „3. máji“ núti kriticky revidovať systém pojmov dejín umenia, ktoré sa sústreďujú na genetické vzťahy, a otvoriť pole teórii intertextuality.

Preklad J. Bakoš