Journal ARS 44 (2011) 1

II.
Sandro SCARROCCHIA

Dvořák and the Trend in Monument Care
[Dvořák a trend v pamiatkovej starostlivosti]

(Summary)

Prečo by sme sa mali vracať k Dvořákovým prácam o ochrane pamiatok?

Max Dvořák napísal množstvo publikácií na túto tému. Jeho diela majú nespochybniteľnú historickú hodnotu a mnohé z nich sú pozoruhodné aj z literárneho hľadiska. Nemám na mysli len jeho slávny Katechismus der Denkmalpflege, napísaný na objednávku patróna Centrálnej komisie, arcivojvodu Franza Ferdinanda, ale aj jeho prednášky o Denkmalpflege a Gartenkunst na Viedenskej univerzite, jedny z prvých na európskej vysokoškolskej pôde, a napokon tiež práce o histórii, pamiatkach a pamiatkových súboroch (staré mesto a Námestie sv. Karla Boromejského vo Viedni, Wawel v Krakove, Diokleciánov palác v Splite, Hradčany v Prahe, Hrad Buonconsiglio v Trente, bazilika v Aquilei), o teórií pamiatkovej starostlivosti, o kvalifikačných predpokladoch pamiatkarov a o administratívnych, inštitucionálnych a právnych náležitostiach pamiatkarskej praxe. Všetky tieto práce, ktoré Bundesdenkmalamt v krátkom čase zozbiera a vydá, majú veľký význam pre mapovanie historiografie rakúskej pamiatkovej starostlivosti – pre nárys jej inštitucionálnych začiatkov od Waltera Frodla, zhodnotenie jej stavu medzi dvomi svetovými vojnami od Evy Frodl-Kraft, vytvorenie portrétu jej zakladateľa, Aloisa Riegla, od Ernsta Bachera, či pre vydanie palimpsestu obdobia Franza Ferdinanda a reorganizácie Centrálnej komisie od Theodora Brücklera. Popri ocenení významu Viedenskej školy dejín umenia (Julius von Schlosser) by sme mali vyzdvihnúť aj Viedenskú školu pamiatkovej starostlivosti, ktorá nie je po vedeckej stránke o nič menej dôležitá.

Všetky uvedené skutočnosti sú bezpochyby dôležité pre konsolidáciu pamiatkovej starostlivosti ako autonómnej disciplíny, nestačia však automaticky na obhájenie relevantnosti prác českého učenca.

Aktuálnosť myšlienkového odkazu Maxa Dvořáka spočíva podľa mňa v popretí princípu rozhodcovskej právomoci pamiatkovej starostlivosti, t. j. v popretí princípu neexistencie rozdielov v kvalite štýlov, ktorý Alois Riegl stanovil tak na poli kritiky, ako aj na poli pamiatkovej starostlivosti. Pamiatkarovi tu vo vzťahu ku konfliktným hodnotovým stanoviskám určuje pozíciu rozhodcu a poradcu, nie účastníka – má teda zastávať a brániť tú najuniverzálnejšiu hodnotu, hodnotu veku. Dvořák na rozdiel od svojho učiteľa nie je nestranný. Do popredia kladie umenie, vnímajúc umeleckú hodnotu ako sociálny, etický, pedagogický a konštitutívny faktor civilizácie, a v rámci súdobej krízy kultúry a umenia, prejavujúcej sa pluralitou post-secesných umeleckých hnutí, otvorene podporuje určitý trend – moderný klasicizmus, t. j. klasicisticky orientovanú modernu. Za priekopníkov tohto hnutia Dvořák považuje maliara Oskara Kokoschku a architekta Adolfa Loosa, spomína tiež mená ako Karl Friedrich Schinkel, Theodor Fischer, Alfred Messel, Ludwig Hoffmann, Hermann Billing, August Hendell, Peter Behrens, Martin Dülfer a Jože Plečnik.

Tento trend presadzuje Dvořák tak v rámci hnutí Heimatschutzbewegung a Werkbund vo vzťahu k inovatívnym architektúram v historickom urbánnom kontexte, ako aj v Denkmalpflege, kde spolu s Corneliusom Gurlittom, Paulom Clemenom a Georgom Dehiom bráni princíp celkovej konzervácie pamiatok v dosiahnutom stave voči tlaku na ich rekonštrukcie.

Dve dodnes aktuálne práce svedčia o skutočnosti, že Dvořák nebol tradicionalista, ale modernista – publikácia Borromini als Restaurator (1907), v ktorej vyzdvihuje modernosť projektov pre kostol San Giovanniin Laterano a zvlášť projektu nového usporiadania starých kenotafov v ňom; a konferenčný rukopis Die letzte Renaissance z roku 1912, editovaný a anotovaný Hansom H. Aurenhammerom roku 1997, v ktorom sa Dvořák dištancuje od Wagnerovej architektúry, straní vyššie zmieneným priekopníkom moderného klasicizmu a načrtáva loosovské rysy tejto neue Sachlichkeit.

Pre ocenenie Dvořákovho radikalizmu a modernosti je potrebné rozlíšiť dva aspekty.

Za prvé: jeho myšlienky boli až donedávna násilne spájané s pozíciami „radikálnej ochrany pamiatok“, zasadzujúcej sa o úplné vylúčenie modernej architektúry z historických mestských centier, ako príklad tu môžu slúžiť požiadavky Hansa Sedlmayra na ochranu starého mesta v Salzburgu zo začiatku 60. rokov či podrobný plán ochrany starého mesta v Bologni zo začiatku 70. rokov. Slávny bolonský plán sa stal predchodcom celého radu projektov zaoberajúcich sa ochranou historických mestských centier talianskych miest, vrátane plánu toho palermského z 80. a začiatku 90. rokov. Spomenuté koncepty presadzujú rehabilitáciu štruktúr založenú na prestavbe moderných architektúr, odstraňujúc ich tak z historického kontextu. Tieto plány však neuznávajú ten princíp „radikálnej ochrany pamiatok“, o ktorom, nasledujúc Johna Ruskina a Aloisa Riegla, uvažoval Max Dvořák. Práve tento prúd pamiatkovej starostlivosti zabezpečuje tú najcelostnejšiu konzerváciu pamiatok „v danom stave“ a tiež oddelenie moderných vstupov do historického urbánneho kontextu od rekonštrukcií (restitutio in integrum!). Súčasná architektúra je podľa Dvořáka kľúčovým faktorom umožňujúcim vytvoriť jednotu v rámci obnovy. Kým Riegl v strete súčasnej architektúry a historického kontextu objavuje nutnosť rozhodovať medzi konfliktnými hodnotovými pozíciami, nie intervenovať, Dvořák tu kvôli zmenenému kultúrnemu kontextu a post-seceným umeleckým prúdom vidí kultúrne bojisko. A zasadzuje sa o konkrétny trend.

Za druhé: počas 20. storočia bolo na Dvořákom identifikovaný moderný klasicizmus upozornené hneď niekoľkokrát – v 20. rokoch Wernerom Hegemannom a Leom Adlerom na stránkach nemeckého architektonicko-urbanistického časopisu Wasmuths Monatshefte für Baukunst, v 30. rokoch Marcellom Piacentinim, ktorý berlínsku radnicu od Ludwiga Hoffmanna povýšil na manifest tak svojej architektúry, ako aj ním redigovaného časopisu Architettura, a napokon tiež Aldom Rossim, ktorý vo svojom filme Ornamento e delitto pri rozprávaní o verejných stavbách vychádza z prác Adolfa Loosa a Maxa Dvořáka.

Rozhodujúcou skutočnosťou nie je počet článkov, ktoré M. Dvořák o modernom klasicizme napísal, ale to, že rozpoznal nutnosť integrovať konzerváciu a plánovanie a tiež nemožnosť vylúčiť súčasnú architektúru z pamiatkovej starostlivosti. Národ, civilizácia bez súčasnej architektúry nemá skutočnú predstavu o ochrane pamiatok, nanajvýš pozná iba staré návody, ako hovorí Dvořák, „alte Rezepte“.

Preklad z angličtiny M. Hrdina