Journal ARS 45 (2012) 1

Juliana MAXIM

Downcast Colossus. Communist Architecture in Romania’s Post-Communist Cinema
[Zvrhnutý kolos. Komunistická architektúra v rumunskom postkomunistickom filme]

(Summary)

Štúdia sa zaoberá sériou filmov a videí, ktoré konfrontujú a prehodnocujú odkaz komunistickej architektúry v postkomunistickom svete. Analyzuje videá a fotografie rumunskej umelkyne Iriny Botey z roku 2003, spracúvajúce motív Ceauşescovho gigantického Domu ľudu v Bukurešti, a aktuálne rumunské filmy, ktorých príbehy sa odvíjajú na pozadí architektúr komunistických sídlisk, napr. A fost sau n-a fost? (12:08 na východ od Bukurešti) z roku 2006 – režisér Corneliu Porumboiu; 4luni, 3 săptămâni şi 2 zile (4 mesiace, 3 týždne a 2 dni) z roku 2007 – režisér Cristian Mungiu či Poveste de la scara “C” (Príbeh z bloku „C“) z roku 2003 – režisér Cristian Nemescu.

Pravdepodobne najvýznamnejším vizuálnym dedičstvom komunizmu v Rumunsku sú objekty hromadnej bytovej výstavby – programovo budované počas polstoročného trvania režimu po celej krajine v podobe rozsiahlych obytných štvrtí. Skutočnosť, že z postupne do zabudnutia odchádzajúceho obdobia komunizmu pretrváva práve moderná architektúra, upozorňuje na osobitosti tohto dedičstva: 1. na kolosálnu mierku (tak vo vzťahu k početnosti – milióny bytov, ako aj veľkosti – monštruózny Dom ľudu v Bukurešti); 2. na trvalosť (tieto stavby raz a navždy zmenili charakter krajiny a dodnes poskytujú strechu nad hlavou väčšine rumunskej populácie).

Akým spôsobom bolo toto všadeprítomné a trvalé architektonické dedičstvo po páde komunistického režimu naplnené novým obsahom? Ako sa zbavilo toho starého? Ako je táto architektúra vnímaná dnes, dvadsať rokov po páde režimu? Ako má človek spomínať na komunizmus?

Vyššie spomenutí umelci a filmoví režiséri prepisujú postkomunistickú skúsenosť zahrnujúc konfrontáciu s výraznou architektonickou prítomnosťou traumatickej minulosti. Pozornosť je preto smerovaná na skúmanie súboru stratégií, ktoré jednotliví autori využívajú na rekódovanie pretrvávajúcich stôp totality, formujúcich rumunskú krajinu, a najmä na opakujúcu sa metaforu architektúry ako gigantického tela.

Záver štúdie sa snaží dokázať, že analyzované filmy a videá predstavujú ako celok jeden z najtriezvejších prístupov k dedičstvu komunizmu v súčasnom Rumunsku a tiež jediný systematický pokus vyrovnať sa s pretrvávajúcimi monumentálnymi stopami podrobenia si rumunskej krajiny. Tým, že vytrhávajú predmetné architektúry zo sféry, kde sú vnímané len ako miesta jednotvárnosti a rezignácie, do sféry, kde sa stávajú priestorom pre imagináciu, podieľajú sa tieto filmy a videá na formovaní pamäte, ktorá nevníma komunizmus ako jednoznačne negatívny, no pritom neprepadá do mytologizujúcej oslavnosti.

Preklad z angličtiny M. Hrdina