Journal ARS 45 (2012) 2

Katarzyna MURAWSKA-MUTHESIUS: Bohemianism outside Paris. Central Europe and Beyond
[Bohéma mimo Paríža. Stredná Európa a ďalej]

Úvod

Pojem „bohém“, ako aj geografické a historické súvislosti bohémy sú nejednoznačné. „Bohemia“ je predovšetkým latinské pomenovanie Čiech, prevzaté do ďalších jazykov. Od 15. storočia boli vo Francúzsku slovom bohémiens označovaní Cigáni, o ktorých sa predpokladalo, že žili v tejto časti strednej Európy. Od konca 18. storočia bol pojem používaný na pomenovanie „tulákov“ a príslušníkov kriminálneho podsvetia, a od 30. rokov 19. storočia na označenie neformálnych skupín výtvarníkov, básnikov, hudobníkov, filozofov a novinárov, žijúcich na okraji spoločnosti. Zánik starých foriem mecenátu v 19. storočí a následná komercionalizácia kultúry v spoločnosti ovládanej buržoáziou mali za následok stratu jasne definovanej spoločenskej funkcie tvorcu kultúrnych hodnôt a naopak nástup umelca-bohéma, ktorý, zbavený povinnosti oslavovať mecéna, pretavil odcudzenie na svojbytnosť a odpor voči existujúcim spoločenským normám a estetickým pravidlám. Nastupujúca bohéma, charakteristická výnimočnou tvorivosťou, rebelantstvom, excentrickosťou a sexuálnou neviazanosťou, sa stala zosobnením odmietania autority a moci, ako aj synekdochou moderného umenia a modernej identity. Hoci „historickým“ hlavným mestom la bohéme bola Murgerom a Puccinim zvečnená Latinská štvrť v Paríži pred jej prestavbou barónom Haussmannom, od neskorého 19. storočia vznikali bohémske komunity aj vo vzdialenejších parížskych štvrtiach a vo štvrtiach významných európskych a amerických miest, napríklad v londýnskom Soho, mníchovskom Schwabingu, v Greenwich Village v New Yorku či vo Venice Beach v Kalifornii, a tiež vo východnej Európe, Latinskej Amerike, Ázii a v ďalších častiach sveta.

Kľúčový význam bohémskej protikultúry pre vznik modernistickej estetickej autonómie a avantgardnej nonkonformnosti a revolty pritiahol pozornosť veľkého počtu odborníkov, ktorí fenomén bohémy skúmali z rôznych uhlov pohľadu, často interdisciplinárne, kombinujúc literatúru, vizuálne umenia, populárnu kultúru, filmy a hudbu, pričom nezriedka prišli k protichodným záverom. Pre Arnolda Hausera, píšuceho o Courbetovi, „bohéma je a ostáva dedičkou estetizujúceho romantizmu“, pre T. J. Clarka „bohéma v Paríži okolo polovice 19. storočia bola skutočnou spoločenskou vrstvou, centrom disentu“, kým pre Jerrolda Seigela je bohéma neoddeliteľná od buržoáznej ideológie. Lisa Tickner sa na bohému nedávno pozrela prizmou Bourdieuovej teórie kultúrneho poľa, pričom sa dotkla doteraz obchádzaných rodových otázok. Marilyn Brown a Sarga Moussa skúmali podobnosť tuláckych umelcov-bohémov s Cigánmi; Mary Gluck poukázala na angažovanie sa bohémy v populárnej kultúre a komerčnej zábave. Elizabeth Wilson, vykročiac mimo magický kruh Paríža a dlhého 19. storočia, preskúmala vzorce diskurzívnej konštrukcie mýtu bohémy, pričom opäť vyzdvihla presvedčenie o jeho spoločenskej a politickej nekompromisnosti a nadnárodnom vplyve. Mike Sell, píšuci o filme, nastolil dlho obchádzaný problém rasového podtextu bohémy, kým Daniel Hurewitz naopak poukázal na jej súbežnosť s hnutím za práva homosexuálov v Los Angeles v prvej polovici 20. storočia. No aj tie štúdie, ktoré rozširujú geografiu bohémy za hranice Paríža, sa len vo veľmi malej miere dotýkajú problematík mimo západnej Európy a Severnej Ameriky.

Ak je základným kameňom bohémskej kultúry mýtus slobody a rebelantstva, pripisovaný tulácke¬mu životu Cigánov, potom zmätenie pojmov, ktoré stotožnilo Cigánov s obyvateľmi Čiech, nastoľuje ďalšie otázky o metaforickej a skutočnej geografii bohémy. Predpokladá skúmanie latentných stredo/východoeurópskych konotácií parížskej bohémy, ktoré sú prítomné v asociácii rodiska bohémy s „Bohemiou“ – Českom, vzdialenou, exotickou krajinou na okraji Európy. Mýtus bohémy možno v tejto súvislosti skúmať ako špecifický prejav orientalizmu (viď štúdia Marca Smitha nižšie), ktorý je – podobne ako primitivizmus – poháňaný skôr túžbami než odporom, a ktorý využíva konštruované znaky kultúrnej inakosti ako subjektívny postoj nového rebelského Ja. Svojvoľná apropriácia pojmu „Bohémsky“ je nevyhnutne nasledovaná jeho prepisom na „bohémsky“, čím sa geografická identita nahrádza identitou sociokúltúrnou, pripisovanou Cigánom a tulákom. Teritórium je zamenené za nomádsku masu, usídľujúcu sa v Paríži. „Pôvodné“ (hoci chybné) priestorové ukotvenie pojmu „bohémsky“ sa s novou generáciou parížskych bohémov postupne stratilo. Mal tento lingvistický posun nejaký dopad na kultúrne asociácie historického a geografického pojmu „Bohemia“, používaného počas 19. storočia? Bola historická Bohemia, začlenená do habsburskej monarchie a zbavená politickej suverenity, prítomná pri vzniku či ovplyvnená vznikom parížskej bohémy? Ako ďaleko bola Bohemia od la bohème?

Uvedené otázky odkazujú na osobitý súbor výskumných projektov zameraných na spôsoby prijímania bohémskych životných štýlov, sformovaných v Paríži v 30. rokoch 19. storočia, „skutočnými“ Bohémami – Čechmi a možno aj susednými Moravanmi, ako aj obyvateľmi okolitých krajín, ktorí s vyššie menovanými zdieľali osud národov bez politických slobôd, teda Slovákmi, Maďarmi, Poliakmi, tiež Rumunmi, Slovincami, Chorvátmi a Srbmi. Do akej miery bola politická nesloboda jednotiacim faktorom, sťažujúcim oslobodzovanie sa od spoločenských noriem a tiež spomaľujúcim snahy o estetickú autonómiu v oblasti strednej a východnej Európy? Bola prítomnosť buržoázie kľúčovou podmienkou nástupu bohémy ako jej náprotivku? Otázky pribúdajú: Kto bol protivníkom stredoeurópskej bohémy? Aký bol vzťah medzi konštituovaním slovanských identít v dobe herderiánskych národných obrodení a fascináciou cigánskym životným štýlom a identitou? A ďalej, aký bol vzťah medzi týmto záujmom o etnickosť a odporom voči rastúcej východoeurópskej židovskej menšine, ktorá mala tiež svoje miesto v rámci bohémskych komunít? Do akej miery vychádzali bohémske životné štýly, prijaté v polovici 19. storočia v strednej Európe, z parížskeho centra? Kedy a kým boli tieto nekonvenčné postoje identifikované ako bohémske? Ako bol pojem „bohémsky“ preložený do miestnych jazykov? Je stredoeurópska bohéma stotožniteľná s modernosťou či moderným umením?

Toto číslo časopisu Ars znamená začiatok dlho očakávaného skúmania stredoeurópskych variantov bohémy, a to vo vzťahu k Parížu, ako aj ďalším centrám, ktoré prijali francúzsky bohémsky životný štýl, ako napríklad New York. Hoci sa pôvodne zdalo, že táto pomerne marginálna problematika priláka predovšetkým miestnych odborníkov, snažiacich sa doplniť pramene nadnárodnej bohémy, nakoniec téma prekvapivo pritiahla pozornosť autorov z mnohých vedných disciplín a svetových akademických centier, od Kalifornie až po Nový Zéland, nevynechajúc Spojené kráľovstvo a Francúzsko, a prirodzene ani Maďarsko, Českú republiku a Poľsko. Stredoeurópska perspektíva sa ukázala ako ideálna pre revíziu bohémskych štúdií, a to nielen vďaka rozšíreniu priestorového záberu či pridaniu nových mien excentrických umelcov a ich obľúbených kaviarní, ale aj vďaka nastoleniu nových politických a sociálnych otázok a tiež problému znepokojujúcej podobnosti bohémov a Cigánov, čím sa pre ďalšie skúmanie otvorila takmer neprebádaná oblasť vzťahu bohémy a rasovej predpojatosti.

Preklad z angličtiny M. Hrdina