Journal ARS 45 (2012) 2

Karen TURMAN

Bohemian Artists and “Real Bohemians”. Life as Spectacle in Hugo’s Notre-Dame de Paris and Gautier’s Les Jeunes-France
[Bohémski umelci a „skutoční bohémi“. Život ako divadlo v Hugovom románe Notre-Dame de Paris a Gautierovej zbierke poviedok Les Jeunes-France]

(Summary)

V 19. storočí sa bohém stal charakteristickým reprezentantom protikultúry umelcov, hudobníkov, básnikov a spisovateľov. Unikal kategorizovaniu – odmietal sa podriadiť normám buržoáziou ovládanej parížskej spoločnosti 19. storočia. Mnohí kritici argumentujú, že bohémski umelci svoj životný štýl pôvodne odvodili zo životného štýlu cigánskej komunity. Pojem „bohém“ bol nesprávnym pomenovaním týchto kočovníkov, o ktorých si Francúzi mysleli, že prišli práve z územia Čiech, lat. Bohemia. Pomenovanie bolo prevzaté príslušníkmi mladej umeleckej protikultúry, snažiacej sa viesť teatrálny, kočovný a exotický život, prisudzovaný Cigánom.

V predslove k svojej knihe Scènes de la vie de bohème Henri Murger píše, že „ich každodenný život bol dielom génia“: umenie bolo pre bohémskeho umelca viac než len produktom, bolo procesom zahŕňajúcim umelcovu celodennú existenciu. Bol tento životný štýl prevzatý od „skutočných bohémov“ – Cigánov? Alebo to bol skôr produkt vykonštruovaného mýtu postavy Cigána, prenesený na Cigánov za účelom vytvorenia a obhájenia modernej umeleckej identity? Odpovede na tieto otázky hľadám prostredníctvom porovnania postavy Cigánky Esmeraldy z Hugovho románu Notre-Dame de Paris s postavami bohémskych umelcov v Gautierovej zbierke poviedok Les Jeunes-France. Dekonštruujem mýtus Cigána ako postavy verejného zabávača a objektu diváckeho záujmu, zachytený v historických prácach 19. storočia, ako boli denníky Angličana Georga Borrowa či práce o cigánskej kultúre od Paula Bataillarda. Tieto faktické záznamy o Cigánoch vo Francúzsku 19. storočia podporujú analýzu postavy Cigána ako literárneho mýtu a ako konštruktu vytvoreného za účelom stelesniť ideály bohémy a poskytnúť lákavý vzor pre bohémskeho umelca. Koncentrujem sa na definovanie „spektáklu“ ako kuriozity príťažlivej pre verejnosť v kontexte cigánskeho výzoru, tanca a každodennej teatrálnosti, ako boli zobrazené v literárnych a dokumentárnych textoch.

Pre pochopenie procesu, akým mohli byť tieto teatrálne prvky preberané do bohémskeho životného štýlu, uvádzam historické príklady z bohémskeho Paríža, napríklad spektákel pri príležitosti uvedenia Hugovej divadelnej hry Hernani, s vyzdvihnutím významu diváckej kulisy oproti významu samotnej hry. Prostredníctvom Gautierovej paródie „Elias Wildmunstadius ou l’homme au moyen âge“, v ktorej autor zveličuje nostalgickú túžbu bohémov po prostom živote, poukazujem na skutočnosť, že bohémski umelci často uprednostňovali životný štýl pred umeleckou produkciou. Posadnutosť stredovekom, charakteristickú pre bohémov 19. storočia, reflektujem aj v analýze Esmeraldinho výstupu v Hugovom románe Notre-Dame de Paris. Na základe Esmeraldinho úvodného tanca na námestí, jej následného vystúpenia počas procesu a dramatických scén s Quasimodom analyzujem vplyv „skutočného bohéma“ (Esmeralda) na postavu umelca-bohéma (Gringoire) a ako sa tento vzťah mení pri odhalení, že Esmeralda je Francúzka. Ako ďalší príklad pokusu bohémskeho umelca dramatizovať svoj život kvôli dosiahnutiu dokonalejšej umeleckej identity uvádzam ukážky z Gautierovej poviedky „Celle-ci et Celle-là“. Nenaplnená umelá milenecká aféra ako prameň básnickej inšpirácie tu poskytuje východisko pre komparatívne skúmanie bohémskeho umelca ako subjektu drámy za účelom kontextualizácie uprednostňovania procesu pred výsledkom v rámci začiatočných fáz tejto protikultúry. V závere napokon dekonštruujem literárnu postavu Cigána ako poetický konštrukt pre projekciu kultúrnych ideálov bohémskeho umelca a tiež kladiem otázky o povahe procesu vytvárania identity a o efemérnej nemennosti mladých protikultúr.

Preklad z angličtiny M. Hrdina