Journal ARS 46 (2013) 2

Paulina KLUZ

Sculptor Sebastian Zeisel and His Works for the Dominican and Jesuit Orders in Lublin
[Sochár Sebastian Zeisel a jeho práce pre kláštory dominikánov a jezuitov v Lubline]

(Summary)

Maria Sophia Sieniawska, po vydaji Denhoff, po druhom vydaji Czartoryska, zdedila po smrti svojej matky Alžbety Sieniawskej veľký majetok, ako aj pre ňu pracujúcich umelcov. V súvislosti s pokračujúcimi stavebnými iniciatívami matky, a tiež vlastným pôsobením v oblasti umenia, zaangažovala do svojej dvorskej dielne viacero nových tvorcov pochádzajúcich predovšetkým z oblasti habsburského súštátia. Jedným z nich bol i Sebastian Zeisel, ktorý do Puław prišiel pred rokom 1745 a pracoval na dvore rodiny Czartoryských až do roku 1769. Pochádzal pravdepodobne z oblasti habsburgovcami spravovaného cisárstva, o čom svedčí ním používaný nemecký jazyk, ako aj možný rodinný vzťah s ďalšími sochármi rovnakého priezviska – z Viedne pochádzajúcim Tomášom Zeislom pôsobiacim v polovici 17. storočia v dnešnej Českej republike a Josefom Zeislom zaznamenaným a v 30. rokoch 18. storočia pochovaným na dnešnom Slovensku. Existuje vysoká pravdepodobnosť, že Zeisla priviedol ako svojho nástupcu v dvorskej dielni v Puławach ďalší viedenský sochár Johann Elias Hoffman. Zeisel realizoval sochy pre prestavané rezidencie Czartoryských v Puławach a vo Varšave. Následne začala jeho stála spolupráca s varšavským architektom Ferdinandom Naxom, pri ktorej sa venoval tvorbe sochárskych a štukatérskych dekorácií Naxom prestavovaných palácov v Nałęczowe, Opole Lubelskom, Kurozwękách, Szczekocinách, Śladkowe Dużym a v Krakove.

Počas svojho pôsobenia na dvore Czartoryských prijímal aj objednávky zvonku. Týka sa to aj vyhotovenia zariadení pre kostoly dominikánov a jezuitov v Lubline. Lublin sa nachádzal medzi dvomi umeleckými centrami – Varšavou a Puławami, okolo ktorých sa sústreďovali početné umelecké dielne a odkiaľ boli aj umelci pozývaní na realizácie do okolitých oblastí.

Zmluva so Zeislom na vyhotovenie oltára sv. Tomaša Akvinského pre lublinských dominikánov bola podpísaná v roku 1756. Zdrojom tejto informácie je list, ktorý intervenuje vo veci nedoplatenia pohľadávky voči sochárovi pri príležitosti jeho zamestnania na tvorbe ďalšieho oltára pre iný neurčený kostol dominikánov. Dva ružencové oltáre z lublinského dominikánskeho kostola sú tiež jeho doloženou realizáciou z roku 1761 a ďalšie tri sú pripisované tej istej dielni na základe štýlových analógií.

Tento rokokový mobiliár nezvyčajnej kvality spolu s jeho figurálnou a ornamentálnou dekoráciou predstavuje jednotný koncept, kde v rozmedzí niekoľkých rokov môžeme vidieť vývoj umelcovho osobného štýlu. Analýza diel umožnila zadefinovať charakteristické črty jeho typického formálneho repertoáru, ktorý vo vtedajšom Poľsku nemá obdobu. Táto realizácia zároveň ukazuje vrcholnú formu prevedenia theatrum sacrum v oblasti malej architektúry a sochárstva.

Na základe komparácie s prácami Zeisla u lublinských dominikánov možno pripísať rovnakej dielni aj dva oltáre v bývalom jezuitskom kostole v Lubline, vrátane ich figurálnej výzdoby, ktoré boli vytvorené medzi rokmi 1752 – 1757. Silné štylistické konotácie, najmä s figurálnou rezbou, ktorá presne zodpovedá prejavu sochára, umožňujú vidieť v týchto dielach prácu jeho dláta. Zároveň aj prevedenie výstavby oltára s jeho sochárskou a ornamentálnou výzdobou využívajúcou charakteristické motívy známe z realizácií Zeisla poukazujú na tohto sochára.

Je mnoho odkazov indikujúcich viedenský pôvod sochára a tam treba hľadať aj miesto jeho umeleckého vzdelávania. Vysokokvalitné Zeislove realizácie z Lublinu vykazujú silnú väzbu k dielu Lorenza Mattielliho, pracujúceho vo Viedni v rokoch 1714 – 1738. Pri formovaní jednotlivých zložiek sôch, ako je telo, jeho kompozičné usporiadanie, traktovanie drapérie spolu s príslušnými dekoratívnymi prvkami, rovnako ako v ikonografii, odkazujú Zeislove figúry zjavne na Mattielliho diela. Aj tzv. malá architektúra vytvorená v jeho dielni má viedenský pôvod. Ide o typy špecifické pre prácu Matthiasa Steinla, ktoré v Poľsku rozšíril Konrad Kotschenräutter, ďalší Viedenčan pracujúci na dvore Czartoryských. Nás zaujímajúce výstavbové štruktúry diel majú najviac spoločných znakov s tvorbou Mattielliho stálych spolupracovníkov – Antonia Beduzziho a Johanna Bernarda Fischera von Erlach, ako aj členov rodiny Galli-Bibiena.

Táto silná formálna závislosť Zeisla na Mattiellim a umelcoch s ním spolupracujúcich je jednak výsledkom poznania ich diel z autopsie a jednak ich neskoršej vedomej nápodoby pri navrhovaní konkrétnych realizácii. Súčasne sú v tvorbe Zeisla zreteľné prvky získané v neskoršej fáze pôsobenia, či už ako výsledok jeho tovarišskej vandrovky alebo už pôsobenia v Poľsku. V tvorbe sochára je evidentný napríklad vplyv francúzskych vzorov dominujúcich varšavskému umeleckému centru či inšpirácie populárnymi ilustrovanými vydaniami alebo grafickými listami. Veľký význam v dielach tvorených Zeislom malo ich určenie pre cirkev a ikonografické vzory so zodpovedajúcim plastickým prevedením obsahu témy.

Diela Sebastiana Zeisla pre dominikánov a jezuitov v Lubline ilustrujú úplne novú formálnu kvalitu v sochársko-architektonickej oblasti, neznámu v oblasti bývalej Rzeczypospolitej. Okrem vedomého využívania viedenských riešení si sochár vypracoval osobitú a veľmi charakteristickú podobu rezby. Je pravdepodobné, že Sebastian Zeisel bol členom stredoeurópskej umeleckej-sochárskej rodiny rovnakého mena. V rehoľných objednávkach z Lublinu bol naplno využitý jeho sochársky potenciál. Ich forma bola utváraná najmä obsahom, ponúkajúc pritom príznačné riešenia, ktoré zodpovedajúcim spôsobom vyjadrili dominikánsku a jezuitskú spiritualitu.

Preklad z poľštiny K. Chmelinová