Journal ARS 46 (2013) 2

II.
Mária PÖTZL-MALÍKOVÁ

Von Messerschmidt, seinen Schweizer Freunden und einem „Holzbein“
[O Messerschmidtovi, jeho švajčiarskych priateľoch a o jednej „drevenej nohe“]
[On Messerschmidt, His Swiss Friends and One “Wooden Leg”]

(Summary)

Poznámka H. G. Bretschneidera v jeho liste berlínskemu publicistovi a vydavateľovi Fridrichovi Nicolaiovi z 10. júna 1782 o barónovi Jozefovi Podmanickom, ktorému pri jeho návšteve Zürichu Johann Caspar Lavater „mnoho o Messerschmidtovi narozprával“ ma viedla k pokusu vystopovať cestu, akou sa znalosť o tomto umelcovi dostala až k Lavaterovi, ktorý zaiste nemal k nemu žiaden priamy kontakt.

Hľadanie súvislostí v obsiahlej Lavaterovej pozostalosti, ktorá sa nachádza v Zürichu a vo Viedni, nebolo úspešné; žiadnu stopu po F. X. Messerschmidtovi som tam nenašla. V rámci tohto výskumu sa mi však v dvoch veľkých inštitúciách Zürichu a to v tamojšej Zentralbibliothek a v grafickej zbierke v Kunsthaus Zürich podarilo nájsť veľký fundus doteraz väčšinou nevyhodnotených listov, ktoré nielen že dávajú možnosť – hypoteticky – zodpovedať položenú otázku, ale prinášajú aj nové poznatky k životu a tvorbe F. X. Messerschmidta. Pisatelia väčšiny týchto listov sú dvaja umelci pochádzajúci z Zürichu: maliar a publicista o umení Johann Rudolf Füssli (1737 – 1806) a krajinár Johann Jacob Meyer (1749 – 1828). Obaja prišli ako mladí adepti umenia do Viedne, aby tu študovali na Akadémii výtvarných umení a obaja žili vzápätí niekoľko rokov v Bratislave. Už vo Viedni sa Füssli a možno aj Meyer zoznámili s F. X. Messerschmidtom, s ktorým mali potom priateľský vzťah aj v Bratislave.

Starší z nich pochádzal zo známej umeleckej rodiny Füssli, žijúcej v Zürichu už od stredoveku. Aj jeho otec, Johann Caspar Füssli, a všetci súrodenci boli maliari. Vo Viedni, kam prišiel v roku 1759, neuspel, preto zanechal v roku 1765 umeleckú dráhu, stal sa sekretárom grófa Františka Balassu a presťahoval sa za ním do Bratislavy. Medzi rokmi 1770 a1771 žil asi pol roka u rodiny v Zürichu, odkial sa vrátil s jedným žiakom svojho otca, J. J. Meyerom, ktorý sa pripravoval na dráhu maliara-krajinára. Vo Viedni študoval Meyer tri roky na Akadémii u J. Chr. Branda, od 1774 žil potom u vtedy už ženatého J. R. Füssliho v Bratislave.

Meyerov pobyt vo Viedni a v Bratislave bol spočiatku pomerne úspešný, na Akadémii získal v študentskej súťaži striebornú medailu a v Bratislave dostal pomocou Füssliho svoje prvé objednávky. Rodičia v Zürichu ukázali jeho diela, ktoré im poslal z Viedne a Bratislavy, aj ich príbuznému, J. C. Lavaterovi. Ten bol nimi tak nadšený, že mladého Meyera pozýval v roku 1777 späť do Zürichu a ponúkal mu prácu. Aj keď sa vtedy Meyer ešte domov nevrátil, zostal potom naďalej v trvalom kontakte s Lavaterom, venoval mu svoje diela a pýtal si od neho posudok na svoje práce. Druhým Meyerovým stálym mentorom bol v Zürichu jeho bývalý učiteľ J. C. Füssli.

Manželstvo J. R. Füssliho bolo po niekoľkých rokoch na žiadosť jeho manželky a jej príbuzných rozvedené. V Bratislave bol Füssli vtedy v nepríjemnej spoločenskej situácii a bol preto rád, že mohol z mesta odísť. Pomocou grófa Balassu dostal miesto geometra na majetkoch kniežaťa Odescalchiho v Syrmii, východnej časti Slavónska, ktoré bolo vtedy súčasťou Uhorska. Svojmu vtedajšiemu spolubývajúcemu J. J. Meyerovi Füssli navrhol, aby ho tam sprevádzal a s ním tam za výhodných podmienok istý čas aj býval, čo tento spočiatku rád prijal, pretože jeho dohodnutý pobyt v Sedmohradsku u guvernéra a známeho milovníka umenia baróna Samuela Brukenthala sa pre napätú politickú situáciu v tejto krajine nedal zrealizovať.

Plánovaný spoločný pobyt s Füsslim v Syrmii sa takisto nepodarilo uskutočniť, tentoraz ale z osobných dôvodov. Podrobnosti o mnohých nedorozumeniach a konfliktoch, ktoré nielenže prekazili tento pobyt, ale viedli nakoniec k odcudzeniu ba až k nepriateľskému vzťahu Meyera k Füsslimu sa dozvedáme zo zachovanej bohatej korešpondencie J. J. Meyera s jeho rodinou v Zürichu. Už počiatok cesty bol spojený s rôznymi ťažkosťami. Füssli odcestoval v júni 1778 do Syrmie sám, Meyer sa vydal za ním temer o rok pozdejšie, loďou po Dunaji s inžinierom Uhorskej komory Jozefom Kissom a to nie do Syrmie, ale do mesta Apatin, kam mal Kiss namierené. Tam mal Meyer opäť problémy dorozumieť sa s Füsslim o ďaľšej ceste k nemu, pretože ten nedostal včas jeho poštu. Nakoniec sa Meyer vzdal pobytu v Syrmii a prijal ponuku J. Kissa pracovať pre neho. Sprevádzal ho pri jeho služobných cestách po Dunaji a kreslil prospekty, ktoré Kiss pripojil ku svojim správam. Po čase dostal Meyer aj iné objednávky a mal možnosť vyučovať deti ďaľšieho inžiniera žijúceho v Apatine, ktorý bol na jeho veľkú radosť Švajčiarom.

Hlavným záujmom Meyera v tom čase bolo ale dostať sa čo najskôr z Apatinu a vrátiť sa do Zürichu. Ešte pred tým chcel pobudnúť nejaký čas vo Viedni, aby tam študoval na Akadémii u riaditeľa J. Schmutzera grafické techniky. Cestu späť nastúpil v auguste 1780 a strávil potom vo Viedni ešte temer celý rok. Po celkove desiatich rokoch pobytu v cudzine sa v júni 1781 vrátil do rodného mesta, ktoré potom neopustil po celý svoj ďaľší život. Veľké nádeje, ktoré do neho vkladala jeho rodina a aj J. C. Lavater, sa mu nepodarilo splniť – v dejinách švajčiarskej krajinomaľby mu patrí len veľmi skromné miesto.

Ešte v Apatine, počas prípravy cesty do Viedne, sa v zachovaných listoch J. J. Meyera naraz objavuje meno F. X. Messerschmidta. Jeho starší brat, chirurg v Zürichu, ku ktorému mal Meyer zvlášť blízky vzťah, ho žiadal, aby mu po príchode do Viedne objednal v Bratislave u Messerschmidta pre jedného jeho pacienta „drevenú nohu“ – pohyblivú protézu a poslal ju do Zürichu. Meyer musel túto nohu vidieť, alebo sa aspoň o nej dozvedieť, už pred svojim odchodom z Bratislavy do Apatinu v marci 1779 a musel už vtedy svojmu bratovi o nej písať.

V súvislosti s touto dodnes neznámou prácou F. X. Messerschmidta sa z Meyerovej korešpondencie s jeho bratom dozvedáme ešte o ďaľších, doteraz stratených listoch, v ktorých mu tento líčil rôzne anekdoty z Messerschmidtovho života v Bratislave. Pravdepodobne sa tieto „správy“ pomocou rodiny Meyer dostali aj k Lavaterovi a vzbudili jeho záujem o podivného umelca v Bratislave. Možno, že mu o Messerschmidtovi rozprával aj sám J. J. Meyer, pretože o ňom vieme, že po svojom návrate do Zürichu pre Lavatera pracoval.

Na jar 1781 žil Meyer istý čas v Bratislave, aby si tam trochu privyrobil. Vtedy objednal u Messerschmidta aj nohu, sľúbenú bratovi. Ako sa dozvedáme z prílohy k jednému jeho listu, došlo však v tom čase k viacerým konfliktným situáciám, pre ktoré nebolo isté, či Messerschmidt v dohodnutom čase nohu aj skutočne vyrobí.

Začalo to žiadosťou inžiniera Jozefa Kissa, s ktorým sa Meyer v Bratislave znovu stretol, aby ho zoznámil s Messerschmidtom. Pri ich návšteve u umelca si Kiss objednal svoj alabastrový portrét, na ktorom Messerschmidt začal ihned pracovať. Vzápätí došlo ale k roztržke, pretože Kiss nebol spokojný so svojou podobou. Meyer, ktorý mal spor rozhodnúť, musel použiť rôzne výhovorky, lebo si to nechcel u žiadneho z nich pokaziť. Čoskoro na to šiel Meyer s maliarom A. Zallingerom do jednej kaviarne, kde stretli Messerschmidta. S tým mal Zallinger už predtým, v tanečnom sále jedneho hostinca, konflikt a v kaviarni sa začali opäť hádať. Meyer, ktorý nechcel byť zatiahnutý do hádky, radšej rýchlo odišiel. Nakoniec mu Messerschmidt odkázal, že ak chce vidieť práve hotovú bustu grófa Erdödyho ešte pred tým, ako ju odvzdá, aby prišiel ďaľší deň v určitú hodinu k nemu. To bol ale čas, keď mal Meyer prevziať honorár za prácu u baróna Splényiho. Messerschmidt, ktorý mu dovtedy ešte všetko toleroval, bol po márnom čakaní tak nazlostený, že došlo aj medzi nimi k veľkej roztržke. Meyer po návrate do Viedne, kde mal mnoho práce, lebo sa blížil termín jeho cesty do Švajciarska, nemal už čas prísť opäť do Bratislavy a skúsiť si udobriť Messerschmidta. Dúfal preto, že buď jeho priateľ, maliar J. Martin Stock, alebo dokonca J. Kiss, ktorého Messerschmidt sľúbil znovu portrétovať, všetko vybavia za neho. Či sa tak stalo, či sa protéza skutočne dostala do Zürichu a bola tam aj používaná, nie je známe. Žiadne ďaľšie správy o tejto kurióznej objednávke u F. X. Messerschmidta sa nezachovali.

Z citovanej korešpondencie J. J. Meyera sa dozvedáme nielen o Messerschmidtových technicko-mechanických záujmoch, ale získavame z nej aj viacero ďaľších dôležitých údajov. Vieme z nej o ďaľšej jeho práci v Bratislave, o buste vtedajšieho predsedu Uhorskej komory grófa J. Nepomuka Erdödyho, ktorú sa však doteraz nepodarilo nájsť. Líčenie návštevy J. Kissa u Messerschmidta a jeho sporu s umelcom podstatne koriguje doteraz tradovanú predstavu o ich úzkom priateľskom vzťahu. Aj keď sa zrejme neskôr zmierili, pretože Kissov alabastrový portrét potom skutočne vznikol a nachádza sa dnes v Szépművészeti Múzeum v Budapešti, iste zostali obaja len pri vzťahu objednávateľa a umelca, pre skutočné zblíženie im nezostal už ani čas. Najdôležitejsí poznatok je však o zrejmej spoločenskosti Messerschmidta v jeho neskorom bratislavskom období. Raz je podľa Meyera v spoločnosti s iným umelcom v tanečnom sále, čoskoro na to zase v kaviarni. Tieto údaje protirečia doteraz tradovanému obrazu o Messerschmidtovi ako misantropovi, ktorý v Bratislave žil ako samotár na kraji mesta a venoval sa výlučne tvorbe svojich „charakterovych hláv“ a odkazujú takúto predstavu medzi konvenčné legendy o umelcoch.

O pobyte J. R. Füssliho v rovnakom čase v Syrmii sa v porovnaní s bohatými správami týkajúcimi sa Meyera dozvedáme len veľmi málo. Meyer ho z Apatinu nikdy nešiel navštíviť a keď o ňom potom občas písal, tak vždy len negatívne. Údaje o ďaľších životných osudoch Füssliho máme len z jedneho jeho listu z roku 1790 adresovaného do Zürichu jeho švagrinej, vdove po najmladšom bratovi. Podľa nich mal Füssli v Syrmii od roku 1786 vedúce postavenie pri príprave daňovej reformy nariadenej Jozefom II. a zažil tam tiež ostrú reakciu uhorskej šľachty na túto nenávidenú reformu po cisárovej smrti. Vtedy stratil Füssli tiež svoj úrad v Syrmii a rozhodol sa preto vrátiť do Viedne. Tam sa mu však podarilo získať len podradné miesto dvorského koncipistu. Z rokov 1797 až 1805 sa zachoval celý rad jeho listov, písaný bratrancovi do Zürichu, ktorý bol tiež maliarom, z ktorých sa dozvedáme mnoho podrobností o tomto poslednom úseku jeho života. Po prekonanej očnej chorobe Füssli prestal úplne s vlastnou umeleckou tvorbou, začal sa však vo voľnom čase sústavne venovať písaniu o umení. K tejto činnosti, v ktorej sa konečne našiel, pribudla od roku 1800 úloha zriadiť v Akadémii knižnicu a grafický kabinet, z ktorej mal veľkú radosť.

Vo svojej dvojzväzkovej publikácii Annalen der bildenden Künste für die österreichischen Staaten, ktorá vyšla v rokoch 1801 a 1802 vo Viedni, píše Füssli pomerne obšírne aj o Messerschmidtovi, s ktorým sa zoznámil už v roku 1760, po svojom príchode do Viedne. V knihe spomína však predovšetkým svoje stretnutia s ním v Bratislave. Vtedy vytvoril Messerschmidt zrejme aj jeho alabastrový portrét, o ktorom zase Füssli píše vo svojich listoch bratrancovi. Toto v literatúre o umelcovi dodnes neznáme dielo, ktoré Füssli do konca života vlastnil, a veľmi si ho cenil, sa po jeho smrti stratilo.

Jozef Kiss, posledná z postáv, spomínaných v tomto článku, prežil najdôležitejsie obdobie svojho života v 90. rokoch 18. storočia, keď spolu so svojím mladším bratom Gabrielom projektoval a budoval splavný kanál spojujúci rieky Dunaj a Tisu, ktorý je v prevádzke dodnes. Táto v tej dobe mimoriadne náročná úloha vyžadovala, aby sa úplne presťahoval na juh, do blízkosti stavby, do mestecka Verbász (dnes Vrbas v Srbsku). Tam si preniesol aj svoju malú umeleckú zbierku, ktorú tesne pred svojou smrťou venoval Národnému múzeu v Budíne. V nej sa okrem jeho portrétu nachádzalo ešte šesť ďaľších alabastrových medailónov od F. X. Messerschmidta, znázorňujúcich Jozefa II. s uhorskou korunou na hlave, arcikňažnu Máriu Kristínu a jej manžela Alberta Sasko-Tešínskeho a tri portréty dodnes neidentifikovaných mužov. Súčasne daroval Kiss múzeu aj svoj „pamätník“, ktorý si vytvoril sám. Na každej strane sa tu nachádza silueta človeka, ktorý bol pre Kissa dôležitý, od Márie Terézie a Jozefa II. až po jeho priateľov a známych. Nájdeme tam napríklad aj grófa Balassu a grófa J. N. Erdödyho, ako aj J. J. Meyera. Chýba tu však F. X. Messerschmidt, čiže ten zrejme nepatril do Kissovho priateľského okruhu.

Toto konštatovanie je dôležité pre vyvrátenie názoru o úzkom priateľstve Kissa a Messerschmidta, o ktorom tu bola už reč. Prvý raz nachádzame takéto tvrdenie v katalógu múzea z roku 1825, kde sa ďalej hovorí, že Messerschmidt všetky alabastrové medailóny Kissovi daroval. Aj tu musíme skôr predpokladať, ze Kiss ich v dobe, keď ešte bol občas v Bratislave, pri rôznych príležitostiach kúpil, možno niektoré aj priamo od Messerschmidta. V katalógu sa po prvý raz objavuje tiež dodnes tradované tvrdenie, že tri neidentifikované mužské portréty sú vlastne autoportréty umelca. Odhliadnuc od toho, že ich výzor nezodpovedá tvári umelca, tak ako ju poznáme z niektorých jeho „charakterovych“ hláv, sú tieto aj medzi sebou tak odlišné, že zobrazujú skôr tri rozdielne, dodnes neznáme osobnosti.