Časopis ARS 42 (2009) 1

Fréderic ELSIG

Connoisseurship and Art History. Reflections on a Problematic Relationship
[Znalectvo a dejepis umenia. Reflexie problematického vzťahu]

(Resumé)

V akademickom svete sa slovo „znalectvo“, ktoré je všade inde vysoko vážené, stalo sumárom všetkých negatívnych a staromódnych aspektov dejepisu umenia. Príspevok sa snaží pochopiť dôvody tejto divnej nemilosti, a to tak, že sa pozrie bližšie na dejiny tohto javu. Znalectvo možno definovať ako schopnosť určiť identitu nejakého objektu. Súc vyvolané špekulatívnym umeleckým trhom, znalectvo bolo praktizované počas antiky a znovu rozvíjané od 14. storočia, ako o tom – medzi iným – svedčí ostrá kritika českého teológa Jana Husa namierená proti znalcom. Znalectvo skonštituovalo základ dejín umenia, keď v prvom štádiu bolo ponímané Giorgiom Vasarim ako klasifikácia narastajúcej umeleckej produkcie pomocou kategórií zdedených od antických autorov(takých pojmov ako osobnosť, škola a perióda); v druhom chápané Johannom Winckelmannom ako periodizácia založená na estetických postulátoch; a v treťom považované za univerzitnú disciplínu, usilujúcu sa nájsť svoje oprávnenie reflexiou historiografie a metodológie. Toto štádium (cca. 1850 – 1950) korešpondovalo so zlatým vekom nielen dejepisu umenia, ale aj umeleckého trhu sústredeného na starých majstrov. Ten upevnil autonómiu takých znalcov ako Giovanni Morelli či Bernard Berenson, ktorí sa usilovali nájsť pozitivistické oprávnenie svojej metódy. Založené na znalectve, vyvolalo to nové a plodné prístupy, vyvinuté po 2. svetovej vojne, ktoré venujú narastajúcu pozornosť pojmu kontext.

Nuž, počas troch posledných desaťročí môžeme pozorovať krízu dejepisu umenia, ktorý sa snaží nájsť novú identitu v iných disciplínach, ako je literatúra alebo filozofia. Stratégia tu spočíva v prenášaní pojmov vlastných súčasnému umeniu na staršiu tvorbu a v redukovaní dôležitosti znalectva. To je v akademickom svete všeobecne vnímané ako mikrofenomén, ktorý je obmedzený na krátke obdobie a spätý so subjektívnymi, ľubovoľnými výsledkami. V tejto súvislosti sa zdá byť nevyhnutné znovu potvrdiť dôležitosť znalectva, ktorého teoretické postuláty sa implicitne a konštantne vyvíjajú, a ktoré musí zostať prvou schopnosťou historika umenia. V akademickom svete sa zdá dôležité obhájiť úplný a organický dejepis umenia zameraný na predmet a artikulujúci všetky prístupy, od znalectva až po socio-ekonomický dejepis umenia a dejiny vkusu. Mali by sme zdôrazňovať technické a materiálne dejiny umenia, ktoré, súc sústredené na štúdium a konzervovanie objektov, by študentom dali zmysel pre zodpovednosť a vedomie úlohy, ktorú historik umenia musí vziať na seba v súčasnej spoločnosti.

Preklad J. Bakoš