Časopis ARS 42 (2009) 1
Stanisław MOSSAKOWSKI
The Sigismund Chapel (1515 – 1533). Mausoleum of King Sigismund within the Circle of Humanist Ideas of the Jagiellons' Court in Cracow[Žigmundovská kaplnka (1515 – 1533). Mauzóleum kráľa Žigmunda v rámci okruhu humanistických myšlienok jagellovského dvora v Krakove]
(Resumé)
Kráľ Žigmund I. (1467 – 1548), vzdelaný v kruhu krakovských humanistov (Filippo Buonaccorsi, prezývaný Callimachus Experiens, bol jedným z jeho učiteľov) a presvedčený o povinnosti kráľov pestovať cnosť veľkoleposti(magnificentia), sa už pri nastúpení na poľský trón (1507) mohol popri renesančnej modernizácii kráľovského paláca na Waweli, začatej takmer okamžite, zaoberať myšlienkou vybudovať pri katedrále prepychové mauzóleum. No už počiatočná fáza projektu bola zbrzdená. Príčinou tu neboli ani tak prebiehajúce vojny s Moskvou, Moldavskom a Tatármi (1507 – 1514), ako skôr nedostatok zručných umelcov, schopných vybudovať dielo v talianskom štýle all’antica, ktorého formy Žigmund obdivoval počas pobytu na uhorskom dvore svojho brata, kráľa Vladislava (1498 – 1501), a s princípmi ktorého sa mohol zoznámiť prostredníctvom traktátov od L. B. Albertiho a Pomponia Gaurica. Šancu nájsť vhodného umelca priniesol však až trojročný rímsky pobyt (1513 – 1515) hniezdenského arcibiskupa a prímasa Poľska, Jana Łaskiho (1456 – 1531), oboznámeného s renesančným umením, ktorý sa ako kráľovský delegát zúčastnil 5. lateránskeho koncilu. Všetky indície smerujú k tomu, že to bol práve on, kto v roku 1515 objavil toskánskeho sochára a architekta Bartolomea Berrecciho a priviedol ho do Krakova.
Tvorcu Žigmundovskej kaplnky, Bartolomea di Luca Berrecci da Pontassieve (asi 1480 – 1537), možno s najväčšou pravdepodobnosťou stotožniť s málo známym sochárom Bartolomeo-m di [...], zaznamenaným vo florentských archívoch. Tento umelec sa mal v rokoch 1505 – 1506 zúčastniť prípravných prác na mauzóleu sv. Jána Gualberta vo Florencii a Carrare, črty ktorého sa neskôr objavili na kostole v Badia di Passignano, dokončenom pod vedením Benedetta da Rovezzano. Prvé stretnutie kráľa s umelcom po jeho príchode do Krakova sa pravdepodobne uskutočnilo niekedy koncom októbra, alebo začiatkom novembra 1515.
Všetky dochované záznamy (hlavne účty) nám umožňujú presne sledovať proces výstavby a výzdoby kráľovského mauzólea. V rokoch 1516 – 1517 Berrecci vytvoril drevený model stavby, ktorý v roku 1517 kráľovi predstavil vo Vilniuse. Po zbúraní gotickej predchodkyne budúcej kaplnky a príprave staveniska tu najprv vyrástla krypta (1517 – 1518), 17. mája 1519 bol posvätený základný kameň a v roku 1520 dosiahli konštrukčné a dekoračné práce výšku nasadenia bubna kupoly. V rokoch 1521 – 1524 bol architektonicky a sochársky dozdobený interiér, ktorý tak získal obloženie reliéfnymi panelmi z domáceho šedozeleného vápenca a čiastočne z hnedočerveného mramoru, importovaného z Uhorska. Roky 1524 – 1527 priniesli vybudovanie a dekorovanie bubna a kupoly, roky 1526 – 1530 potom vytvorenie figurálnych sôch z uhorského mramoru, s výnimkou dvoch (nedochovaných), ktoré mali byť umiestnené na vonkajšej strane a boli vytvorené z pieskovca. Aj keď slávnostná vysviacka novostavby prebehla 8. júna 1533, prepychový oltár s maľovanými a vyrezávanými panelmi s postriebrením bol do kaplnky inštalovaný až v roku 1538. Toto výnimočné dielo vytvorili norimberskí umelci: rezbár Peter Flötner, zvonár Pancraz Labenwolff, zlatník Melchior Baier a maliar Jörg Pencz.
Hlavné obsahové súvislosti wawelského mauzólea, glorifikujúce a eschatologické, sú sústredené v ideovom programe kráľovskej hrobky s ústrednou sochou kráľa, vytvorenou samotným Berreccim. Výber uhorského hnedočerveného mramoru, podobného starovekému cisárskemu porfýru (v zhode s rímskym lex purpurea), nemožno pripisovať iba estetickým dôvodom. Postava kráľa na sarkofágu bola komponovaná s osobitnou starostlivosťou. Skutočnosť, že monarcha bol zobrazený v brnení (rex armatus) je v súlade s konceptom triumfujúceho kráľa (victor ac trimphator), vyjadrenom v hrobovom nápise. Triumf je tu prirodzene typu all’antica, a tak kráľ nebol prikrytý korunovačným plášťom, ale iba krátkym vojenským plášťom podľa vzoru starovekých veliteľov (palludamentum). Postoj ležiaceho kráľa opierajúceho sa o lakeť a s pokrčenými a prekríženými nohami nadväzuje na staroveké zobrazenia vodných bohov a oddychujúceho Herkula (Hercules cubans), čo spolu s ďalšími ideovými odkazmi k starovekému hrdinovi dovoľuje vnímať Žigmunda ako novodobé stelesnenie poloboha (Hercules redivivus).
Výber a preklad M. Hrdina