Časopis ARS 53 (2020) 2

Ján Bakoš

Looking for the Concept of Style (1753 – 1953)

(Resumé)

Štúdia sumarizuje poznatky o premenách ponímania pojmu štýlu od druhej polovice 18.storočia po koniec Druhej svetovej vojny. Comte Buffon síce ešte pred J.J.Winckelmannom (1753) sformuloval antropocentrickú ideu štýlu ako prejavu človeka, bol to však J.J.Winckelmann kto zásadne ovplyvnil ďalší diskurz o štýle. Nahradil tradičný koncept štýlu ako nadčasovej normy umenia štýlom ako historicky menlivým javom. Zrodili sa tak dejiny umenia ako dejiny štýlu. V období romantizmu sa štýl chápal ako expresia, a v Hegelovom podaní ako výraz ducha doby. V reakcii na romantický spiritualizmus bol štýl v období materialistického determinizmu a historizmu považovaný za rétorický inštrument determinovaný matériálom a účelom či funkciou (von Rumohr, G.Semper). Pod vplyvom moderny a jej koncepcie autonómie umenia bol aj štýl pochopený ako autonómny princíp formy a jej imanentného vývoja (A.Riegl, H.Wolfflin). Ale ani formalizmus sa neubránil hegeliánskemu expresivizmu: Buď v podobe štýlu ako formového spredmetnenia dobového svetonázoru (A.Riegl), alebo v podobe dvojitého koreňa štýlu (H.Wölfflin). Po Prvej svetovej vojne sa hľadanie identity štýlu ešte zintenzívnilo. Do diskusie o podstate štýlu sa zapojil celý rad zástancov tzv. všeobecnej umenovedy („allgemeine Kunstwissenschaft“). Problematiku štýlu pochopili ako filozofický problém. Boli presvedčení, že akékoľvek nejasnosti v súvislosti s konceptom štýlu je možné odstrániť presnejším pojmovým definovaním. Všetky pokusy vniesť jasno do štýlovej problematiky špecifikovaním jednotlivých štýlových typov nakoniec vyústili do komplikovanej štýlovej typológie (P.Frankl), ktorá otázku štýlu ešte viac zahmlila. Ale už v druhej polovici 2O.tych rokov bola zrelativizovaná základná premisa štýlových dejín – premisa homogenity dobového štýlu. W.Pinder ju nahradil ideou simultánnej existencie troch generačných štýlov. V prvej polovici 30.rokov sa uskutočnili i pokusy o zmenu štýlovej paradigmy: Koncepcia nadosobných štýlových dejín mala byť nahradená konceptom štruktúry individuálneho diela (H.Sedlmayr). Pravé štýlové dejiny („Stilgeschichte“)boli interpretované ako výtvory individuálnych umelcov v protiklade k dejinám reči („Sprachgeschichte“) ako ich šírením (J.von Schlosser). Tieto snahy o individualistickú koncepciu štýlu boli však vzápätí vytesnené nástupom nového nadosobného kolektivizmu – chápaním štýlových dejín ako výrazu konštantnej povahy národa, etnika, rasy. Kolaps hegemonistického nacionalizmu sa premietol aj do krízy holistickej koncepcie štýlových dejín. Viacerí poprední nemeckí historici umenia hľadali východisko v metafyzike (H.Jantzen pojmom štýlu ako entelechie). Ani ostatní bádatelia nerezignovali na holistický koncept štýlu úplne. Pochopili ho však sociologicky (marxisticky ako reduplikát triednej štruktúry spoločnosti, F.Antal), alebo ako intelektuálny „habitus“ doby (E.Panofsky). To bola však už chvíľa, keď do diskurzu o štýle vstúpili americkí a anglickí bádatelia, aby na dlhé desaťročia formovali jeho charakter.