Časopis ARS 36 (2003) 3

Udo KULTERMANN

Art History and the Twentieth Century (The Work of Meyer Schapiro)
[Dejiny umenia a 20. storočie (Dielo Meyera Schapira)]

(Resumé)

Medzi mnohými historikmi umenia 20. storočia Meyer Schapiro vyčnieva ako jeden z najvýznamnejších. Hoci pokračuje v tradícii osnovanej začiatkom storočia Heinrichom Wölfflinom, Aloisom Rieglom, Erwinom Panofskym a Walterom Friedländerom, prekračuje túto tradíciu vytvorením novej väzby medzi minulosťou a súčasnosťou.

Vo svojich písomných a edukačných prácach zjednotil viacero umeleckohistorických metód, najmä ikonológiu školy Erwina Panofskeho na jednej strane a formálno-analytickú metódu Heinricha Wölfflina na strane druhej. Jeho schopnosť kombinovať obe metódy, rovnako ako ďalšie, mu umožnila dosiahnuť súhrnné porozumenie komplexnosti umenia v našich časoch podobne ako v iných obdobiach. Práve preto Meyer Schapiro dosiahol unikátnu pozíciu medzi historikmi umenia.

Schapiro sa vo svojich začiatkoch inšpiroval knihou o stredovekom sochárstve od Wilhelma Vögeho, ktorý bol v tých časoch mimo Nemecka neznámy. Rovnako silný vplyv na neho mal významný americký historik umenia a Arthur Kingsley Porter, jeden z najvýznamnejších expertov na románske umenie a zakladateľ geografie umenia. Počas týchto rokov formujúcich jeho bádateľskú osobnosť prichádzal do kontaktu aj s Franzom Boasom a Johnom Deweyom, vyučujúcich na Columbijskej univerzite. Po obhájení dizertačnej práce venovanej moissackým skulptúram (publikované v The Art Bulletin, 1931) a v následných štúdiách, Schapiro zosilnil snahu o prehodnotenie stredovekého umenia a prekonal názory takých medievalistov ako Emile Mâle a A. K. Porter práve syntézou Voegeho metodologického modelu. Jeho metodické pohľady na románske umenie vyústili v knihe On the Aesthetic Attitude of the Romanesque Age vydanej až v roku 1948. Paralelu s abstrahujúcimi variáciami Romaniky, Schapiro videl v abstrakcii 20. storočia, napríklad v tvorbe Jacksona Pollocka a Willema de Kooniga. Tomuto fenoménu venoval sériu štúdií, napr. The Nature of Abstract Art z roku 1937, kde definoval charakter a význam súdobého umenia, nemu familiárne blízkeho.

Po vymenovaní za profesora na Columbijskej univerzite v roku 1936 si Schapiro udržal svoju vedeckú integritu smerujúcu až ku kritickému prehodnoteniu umenia vo vzťahu k spoločnosti a politike. Aj keď bol politicky nezávislý, postavil sa proti New Yorským umeleckým skupinám pro-Sovietskej orientácie v 40. rokoch a ortodoxným marxistickým historikom umenia. Schapiro si uvedomoval nebezpečenstvo vplyvu Stalinistickej totalitnej diktatúry pri zrode reakčného hnutia v USA pričom verejne odsúdil akékoľvek úsilie obmedzovať slobodu, kultúru a ekonomické príležitosti umelcov v mene rasy či národa, alebo v záujme špeciálnych skupín komunity. Veril v demokratický spôsob života, založený na princípoch slobody umeleckého prejavu, v opozícii k totalitarizmu praktizovanému v tej dobe v diktátorských režimoch Nemecka, Ruska, Talianska, Španielska a Japonska. Z tohto dôvodu protestoval proti umeleckohistorickej metóde Hansa Sedlmayra v článku The New Viennese School.

V kontexte marxistického spôsobu výkladu umenia Schapiro rozšíril svoj záujem na oblasť realizmu v umení, ktorú previedol v štúdii Courbet and Popular Imagery, kde prekonal povrchné interpretácie marxistickej školy a prehĺbil pochopenie prirodzeného obsahu prameňov, analogických "Warburgovej metóde". Potom svoj vedecký záujme koncentroval aj na "pionierov" moderného umenia Van Gogha a Cézanna, ktorým venoval ďalšie práce zamerané na pochopenie súčasného umenia videného z perspektívy jeho historického backgroundu a jeho ľudských záujmov. O Cézannovi napísal, že anticipoval umenie 20. storočia, kedy sa sformovali dva hlavné póly moderného umenia, kubizmus a abstrakcia. K problematike abstraktného umenia sa vrátil v roku 1960 v programovej štúdii On the Humanity of Abstract Painting, kde tiež zaujal opozíciu proti ortodoxným marxistickým myšlienkam o umení. Tento typ historicky fundovanej obrany súčasného umenia bol v harmónii s predchádzajúcimi generáciami historikov umenia, ktorí od 18. storočia, napr. Winckelmann, Kugler, Fiedler alebo Warburg, bránili inovatívnych umelcov proti zástancom tradície.

Meyer Schapiro bol vo svojich metódach schopný pochopiť práce takých umelcov ako Jackson Pollock a Mark Rothko zatiaľ čo ostatní historici umenia boli ešte stále zamestnaní limitami ich odboru, čím stál pri zrode abstraktného expresionizmu New Yorskej školy.

Je pochopiteľné, že Meyer Schapiro bol tiež uznávaný aj mimo oblasť dejín umenia, lebo jeho horizont presahoval zo sveta umenia do sveta politiky. Aj na Columbijskej univerzite bol výraznou osobnosťou silne ovplyvňujúcou spolu s Clementom Greenbergom a Haroldom Rosenbergom americkú výtvarnú scénu povojnového obdobia. Od 50. rokov Schapiro rozšíril svoj metódu o psychologický výskum pri interpretácii výtvarných diel. Tento prístup aplikoval najmä pri kritike Freudových záverov o Leonardovi da Vinci, ktorým vyčítal nesúlad s modernou psychoanalýzou a nedostatok venovania pozornosti historickej a spoločenskej situácii daného obdobia.

Schapirov ďalší výskum presiahol až do kultúrneho pohľadu na svet, čo pregnantne demonštroval vo svojej najvplyvnejšej knihe On some problems in the semitocs of visual art: Field and Vehicle in Image-Signs (Semiotika, 1969). V roku 1973 sa dotkol problémom severskej maľby 15. storočia prostredníctvom analýzy obrazu jana van Eycka: "Madona kancelára Rolina". Výstavbu obrazu a jeho rámovanie, ako aj znovuobjavenie prírody videl v širšom procese odvíjajúcom sa od knižnej maľby 7. - 8. storočia.

Meyer Schapiro pôsobenia na Columbijskej univerzite ovplyvnil množstvo významných výtvarných umelcov, ktorí boli pioniermi vo vývine nových výtvarných foriem, napr. Georg Segal a iní. Význam Meyera Schapira pre súčasné americké umenie je jedinečný. Zlúčil víziu kombinácie predchádzajúcich, izolovaných prístupov do novej, kreatívnej syntézy. Formalistické a ikonografické, vedecké výskumy periód minulosti a priamy, kritický obsah problémov súčasnosti, sa všetky sa navzájom doplňujú v univerzálnom myslení Meyera Schapira.

Výber a preklad z angličtiny Martin Vančo