Časopis ARS 34 (2001) 2-3
Tomáš ŠTRAUSS
Kunst und Religion: Fruchtbarkeit der Wesensfrage[Umenie a náboženstvo: oprávnenosť otázky zdroja a funkcií][Art and Religion: Usefulness of the Existential Question]
(Resumé)
Ťažko povedať, že ide iba o náhodu, ak zistíme, že to, čo sa mnohoznačne nazýva súčasným umením sa rodí paralelne s nástupom novodobej fenomenológie náboženstva. Analogicky s prvými programatickými prejavmi avantgardy (Kandinsky, Malevič, Kupka, Mondrian, Duchamp a iní) vychádza v roku 1912 v Nemecku Schmidtova synteticky koncipovaná encyklopédia "Pôvod božskej idey". V tom istom roku sa vo Francúzsku hlási o slovo Émile Durkheim a v Taliansku Raffaele Pettazzoni, inštalujúc sociologicky a antropologicky podloženú a na základe faktov budovanú vedu o náboženstve ako razantnú a metodologicky plne samostatnú disciplínu. Číro evolucionistické teórie Frazera, Malinowskeho, Tylera, Jamesa a iných etnografov, kotviace ešte v pozitivizme 19. storočia, nadobúdajú tu celostnú a systematickú podobu.
Ak povieme, že v tom istom roku má premiéru i Husserlova fenomenológia, vychádzajú Jungove "Libidózne premeny a symboly", ale najmä - čo je z hľadiska našej štúdie podstatné - povedľa už rozvinutej viedenskej umeleckohistorickej školy (od Wickhoffa k Dvořákovi), hlási sa o slovo i doplňujúca metodológia Aby Warburga. Prvé porovnávacie štúdie z novo budovanej vedy o náboženstve (Max Müller) sa opierajú bohato o materiál z dejín kultúry a poukazujú na medzičasom zabudnuté starobylé umelecké prejavy. Tak či onak, pôda je takto zrelá i pre syntetickú či všeobecnú umenovedu, na pôde pražskej Karlovej univerzity programovo ohlásenú v tom istom roku M. Dessoirom a E. Utitzom.
Ide o to, že nové metodologické prístupy k syntetickým kultúrnym fenoménom vyžadujú vychádzať - nie tak, ako to bolo doteraz, izolovane, iba zo samotných religióznych, kulturologických, etnologických a estetických faktov, ale i z ich črtajúceho sa už súhrnu. Nie teda bezprostredne a zo stredu, ale - tak povediac - pozorovateľsky zo strany, alebo ešte lepšie: zo všetkých možných strán. Pri takomto prístupe je inšpiratívne predovšetkým systematické porovnávanie náboženstva a umenia, dvoch azda najstarších podôb historického povedomia ľudstva.
Priekopníkom tohto prístupu je v prvej línii Rudolf Otto a jeho bezprostredný pokračovateľ Gerard van der Leuw. Východiskom je tu analýza mytológie ako východiskovej podoby oboch, neskoršie oddelených kultúrnych javov. Hudba, tanec, divadlo a výtvarný prejav sú po tisícročia i niečím (viacej a menej) iným, než je "umenie". V starom Grécku a v helenizme podnietené osamostatnenie umenia a náboženstva je v stredoveku zahatané. Datovanie svojskosti estetiky do 11. storočia (van der Leuw) nevystihuje dnešný aspekt formulácie problematiky. Estetika sama o sebe nie je riešením problematiky. Estetické prejavy sú prítomné i v klasických monoteistických náboženstvách, umocňujúc ich psychologickú pôsobivosť. Povedľa kresťanstva, možno tieto symbiotické prejavy nájsť predovšetkým vo fundamentálnych náboženstvách Ázie.
Kľúčovým sa tu takto javí na osamostatnenie programová moderna či avantgarda, objavujúca sa na scéne v pripomenutom už roku 1912. Jej priekopníci (povedľa vyššie spomenutých autorov, najmä neskorší surrealisti) sú nositeľmi ak už nie priamo náboženských, tak zjavne metafyzických (v žiadnom prípade však nie izolacionistických) tendencií pri výklade umenia. Moderna či avantgarda je takto skúšobným kameňom nosnosti všeobecnej teórie umenia, ale v istom zmysle aj filozofie a dejín kultúry, ako i hlbinnej psychológie a mnohých iných, paralelne sa s výtvarnou modernou rozvíjajúcich vedeckých disciplín. Napriek metodologickému pátosu tvorby prvých priekopníkov avantgardy, k nimi želanej symbióze umenia a viery nedochádza. Umelecké hľadania a experimenty nenachádzajú masovú podporu. Klasické náboženstvá zostávajú voči moderne ľahostajné. Nielen podpora a pochopenie, ale i priame ataky na umeleckú súčasnosť (Maritain, Huysmans, Claudel, Sedlmayr a iní) sú formulované pomimo rámca oficiálnej cirkevnej dogmatiky.
Štúdia poukazuje na niektoré kauzálne a fenomenologické zdroje vzájomného nepochopenia medzi teológmi, psychológmi a klasickými dejepiscami umenia na jednej strane a medzi radikálnou, ustavične experimentujúcou modernou na strane druhej. Ide tu predovšetkým o dožívanie tradičného europocentrizmu v politike, kultúre a v spoločenských vedách. Dôverne nám známe židovsko-kresťanské ( náboženské a iné) východiská sú len jednými z mnohých. Novo nám už dnes prístupné obyčaje a kultúrne prejavy jednotlivých kmeňov a národov Ázie a Afriky, ale aj kultúra tzv. primitívov z Oceánie, osvetľujú zdroje náboženstva a umenia z nových štrukturálnych a funkčných pozícií. Spontánny ohlas tejto tvorby v umení avantgardy môže tu byť pre kultúru a vedy ako celok príkladný.
Neschopnosť prijať nové inšpiratívne impulzy poukazuje i na ustrnutosť a zoschematizovanie pôvodne živých náboženských predstáv. Pôvodne v starých časoch vari na všetkých kontinentoch existujúci obojstranný živý dialóg a principiálna otvorenosť všetkých foriem kultúrneho bytia (tzv. teória a prax) sú aj v súčasnosti nevyhnutné. Pokiaľ ide o súčasné umenie, sú tu už v päťdesiatych rokoch podnikané prvé exkurzie do sveta zen-budhizmu (John Cage, potom Robert Rauschenberg a iní) v rôznych svojich podobách vari symptomatické. Umenie je tu predbojovníkom novej teológie (Paul Tillich), nedogmatickej viery a iných expandujúcich podôb súčasnej vedy a kultúry.