Časopis ARS 33 (2000) 1-3

Mária ORIŠKOVÁ

Ansichten und Reflexionen zur Kunst des sogenannten Ostblocks nach 1945
[Názory a reflexie umenia tzv. východného bloku po roku 1945]
[Views and Reflections of the Art of the So-Called Eastern Bloc after 1945]

(Resumé)

Táto štúdia (uzavretá v decembri 1999) je časťou rozsiahlejšej práce, ktorá sa zapodieva dejinami a teóriou umenia tzv. východného bloku v strednej Európe (v Čechách, na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku). Jej hlavným cieľom je skúmať postavenie umenia tzv. východného bloku v rámci dejín umenia, z ktorých bolo umenie tejto časti Európy po roku 1945 vylúčené. Štúdia vychádza z predpokladu "vonkajšieho rámca" západných dejín umenia, ktorý nie je nemenný, práve naopak, v posledných desaťročiach prešiel ďalekosiahlou revíziou, a "vnútorného rámca" domácich (lokálnych) dejín umenia, ktoré boli dlho izolované, avšak pomaly sa pokúšajú o sebadefinovanie a sebareflexiu z viacerých uhlov pohľadu.

Kapitola K revízii disciplíny dejín umenia: tézy o konci dejín umenia otvára problém zmeny statusu umelecko-historického poznania. Téza nemeckého historika umenia Hansa Beltinga o "konci dejín umenia", spochybňujúca tradičnú disciplínu dejín umenia s jej univerzalistickými nárokmi, vrátane dejinného chápania umenia ako jedine platného a záväzného, nastolila spolu s ďalšími autormi (napr. americkým filozofom Arthurom C. Dantom, americkým historikom umenia Donaldom Preziosim a i., ktorých možno zahrnúť pod termín New Art History) otázku krízy tejto humanistickej disciplíny. Najmä v postštrukturalistickom krídle nových dejín umenia sa ozvali hlasy proti tradičným dejinám umenia, s ich vierou v univerzálnu racionalitu, historickú objektivitu či nemenné hodnoty apriórneho kánonu umeleckého diela, ktoré marginalizovali všetko, čo do tohto rámca nezapadlo.

Neudržateľnosť normovaných, univerzálnych dejín umenia sa objavila už v rámci staršej témy "centra a periférie". Kapitola Téma centra a periférie: nesprávny model? sa pokúša ukázať, ako kritická reflexia tohto modelu od viacerých stredoeurópskych historikov umenia (László Vayer, Jan Białostocki, Ján Bakoš a i.) od konca 60. rokov narúšala hierarchiu tzv. centrálnych a okrajových oblastí.

Dve ďalšie kapitoly sa venujú textovej reflexii umenia tzv. východného bloku v strednej Európe z dvoch strán: zo strany Západu a zo strany Východu samotného. Hoci sa západné dejiny umenia do roku 1989 nevenovali problematike "Ostkunstu", po páde železnej opony sa predsa objavili čiastkové reflexie, najmä pri príležitosti väčších výstav tohto umenia na Západe. Medzi najzásadnejšie príspevky patrí stať Hansa Beltinga "Európa: Západ a Východ v rozštiepení dejín umenia" v knihe "Das Ende der Kunstgeschichte. Eine Revision nach zehn Jahren" z roku 1994. K prehĺbeniu reflexie však rozhodne prispeli práce emigrantov, resp. východných historikov a teoretikov umenia, žijúcich na Západe, napr. Borisa Groysa, Tomáša Straussa a Lóránda Hegyiho, dotýkajúce sa umenia Východu z rôznych uhlov pohľadu.

Písanie o umení po druhej svetovej vojne v tzv. východnom bloku nemožno zredukovať iba na aplikáciu marxizmu-leninizmu na dejiny umenia. Voči marx-leninskej teórii umenia ako doktríne, sa v období totality stavala opozícia na obranu umenia neoavantgardy, obhajujúca univerzálne hodnoty v rámci umenia. Kým západná kunsthistória budovala od konca 70. rokov množstvo teoretických a metodologických alternatív a nehľadajúc "jednu správnu interpretáciu", na Východe apologetika univerzálnych hodnôt v dialógu s totalitou vygenerovala to, čo možno nazvať "disidentskou paradigmou". V zmenenej politickej klíme sa po roku 1989 povedľa apologétov tejto paradigmy objavuje nielen jej kritika (Jana a Jiří Ševčíkovci, Piotr Piotrowski, Ján Bakoš), ale tiež pokusy o nové metodologické prístupy.