Časopis ARS 30 (1997) 1-3

David PEYCERÉ

French Architecture between Rationalism and Regionalism, 1895 – 1918
[Francúzska architektúra medzi racionalizmom a regionalizmom, 1895 – 1918]

(Resumé)

Úvodom si autor štúdie David Peyceré kladie otázku, či vo vymedzenom období vo francúzskej architektúre vôbec boli prítomné nejaké národné trendy. Konštatuje, že v tom čase tu dopyt po "národnej" architektúre neexistoval. Keď sa koncom 19. storočia v celej Európe architekti usilovali obrodiť architektúru, vymaniť ju z eklektizmu, v mnohých krajinách sa toto úsilie spájalo s ideou obrody národa (týka sa to najmä východnej časti Európy, ale napríklad aj Škótska alebo Katalánska na Západe). Francúzi a Angličania, vzhľadom na svoje mocenské pozície a dlhodobé architektonické tradície, necítili takúto potrebu. Francúzsko malo podobné tendencie už niekoľko storočí za sebou (počínajúc francúzskym slohom, ktorý v roku 1567 navrhol architekt P. de l'Orme ako svojskú odpoveď na vtedy prevažujúci taliansky vplyv, a vrcholiac publikáciou J. -F. Blondela Francúzska architektúra z rokov 1752 - 1756). Táto skutočnosť mu prepožičiavala pocit sebavedomia, a to aj napriek neutešenej situácii po vojenskej porážke roku 1870 a spoločenskej kríze nasledujúceho obdobia, ktorá vyvrcholila zrušením tradičnej väzby, oddelením cirkvi od štátu. Spoločenské otrasy tých rokov spôsobili však určité zneistenie vo vzťahu voči potenciálnym nepriateľom, predovšetkým Nemecku.

Dôrazná snaha o nájdenie východiska z "ne-slohu" 19. storočia, eklektizmu, a určité národné zneistenie v rokoch 1890-1914 - také teda bolo pozadie zrodu francúzskej architektúry 20. storočia. Nacionalizmus vtedy nepredstavoval žiadny argument v rovine teórie architektúry, vyskytoval sa však ako súčasť nových trendov, resp. reakcií, ktoré vyvolávali - tak sa postupne formovala definícia francúzskej tradície. Cesty jej formovania sleduje Peyceré v troch líniách, zodpovedajúcim trom základným architektonickým tendenciám doby: /1/ racionalizmus, inšpirovaný vo Francúzsku Violletom-le-Ducom, /2/ secesia, a /3/ oveľa voľnejšie ponímaná tendencia regionalizmu, ktorá kryštalizovala až počas prvej svetovej vojny a bola ňou do značnej miery podmieňovaná. Autor pritom upozorňuje na obmedzený dosah uvedených smerov vo vtedajšej, eklektizmom ovládanej, stavebnej praxi, ako aj na skutočnosť, že žiadny z nich nebol posudzovaný z nacionalistických pozícií. Národná téma nebola u francúzskych teoretikov architektúry obľúbená a jej prejavy v architektúre sa javia ako zriedkavé.

1. Najbližšie k oficiálnej architektúre stál racionalizmus, opierajúci sa o violletovskú doktrínu o konštrukčnej pravdivosti. Táto doktrína mala dvojakú (a vedomú) spojitosť s národnou tradíciou: jednu reprezentovala voľbu štýlu ( gotiky chápanej ako typicky francúzsky sloh) a druhú upriamenie pozornosti k materiálu, ktoré viedlo ku skúmaniu konštrukčnej logiky a následne k vynachádzaniu celkom nových foriem v duchu "gotických" princípov. Popredným predstaviteľom tohto smeru bol A. de Baudot, ktorý v stavbe kostola Sv. Jána na Montmartri, 1894 - 1904, "prepísal" gotickú tému do nového materiálu, železobetónu, pričom ho príznačne nechal vyznieť v jeho prirodzenej podobe. V nasledujúcich desaťročiach sa viacerí francúzski architekti zamerali na hľadanie nových tvárnych možností železobetónu, na jeho zušľachťovanie, čo azda možno pokladať za typicky francúzsky prístup k veci. V tejto súvislosti sa vyznamenali najmä F. Hennebique svojimi obytnými stavbami, 1901 a 1904, a A. Perret stavbou garáže na rue de Ponthieu, 1906, a predovšetkým stavbou divadla na Champs-Élysées, 1913, ktorá pre svoj pregnantne konštruktívny interiér bola mnohými kritizovaná ako "nemecká" (t. j. protiklad francúzskeho). Bol to svojím spôsobom paradox, ak uvážime podiel, ktorý francúzski architekti zohrali v rozvoji železobetónu podľa historikov modernej architektúry 20. storočia ( Giedion, Collins, Posener).

2. Secesia mala vo Francúzsku dve centrá, Paríž a Nancy, a v oboch istú rolu zohralo Nemecko. V Paríži Siegfried Bing, nemecký Žid, otvoril v roku 1895 obchod s dielami umeleckých remesiel, zameraný na zákazníkov z vyšších kruhov. K jeho vzorom patrila na jednej strane viedenská a mníchovská remeselná produkcia, a na druhej strane francúzska tvorba predrevolučného 18. storočia, ku ktorej sa v nasledujúcich rokoch prikláňal stále viac - tvorba v tomto duchu mu napokon priniesla aj vytúžené ocenenie na Svetovej výstave roku 1900. Ďalší Nemec, Meier-Graefe, sa v roku 1901 pokúsil menej nákladnými výrobkami osloviť stredné vrstvy, ale podobne ako Bing musel v roku 1905 svoj obchod zavrieť. Napriek tomu ešte v roku 1910 popredný architekt secesie vo Francúzsku, F. Jourdain, ponúkol mníchovským dielňam, aby na Jesennom salóne vystavili svoju produkciu. Výstava vyvolala ostré kritiky a bola pociťovaná ako hrozba "invázie" nemeckých výrobkov na francúzsky trh.

V Nancy sa miestni tvorcovia priklonili k secesii, keď sa stretli s novou skupinou zákazníkov, bohatou vyššou strednou vrstvou podnikateľov, ktorí opustili Alsasko po jeho pripojení k Nemecku. Architektúra tu mala stále pomerne racionálny charakter, indiferentný voči nacionálnej rétorike. Pozoruhodná bola iniciatíva miestnych úradov, ktoré v rámci príprav na založenie školy výtvarných umení pripravili študijnú cestu do väčšiny významných miest západnej a strednej Európy, vrátane Viedne, Prahy, Berlína a Budapešti - čosi výnimočné vo Francúzsku, ktoré nikdy nedychtilo vedieť, čo sa deje za jeho hranicami.

3. Peyceré konštatuje, že to, čo dnes poznáme ako "regionalizmus", sa vo Francúzsku stalo populárnym iba v posledných rokoch, keď sa začali opravovať vily z prelomu storočí a z tridsiatych rokov, a historici umenia J.-C. Vigato a F. Hamon napísali dejiny tohto hnutia. Ak vôbec možno hovoriť o hnutí, jeho prvé prejavy vo Francúzsku súviseli s odmietaním veľkomesta už okolo roku 1850, kedy sa na predmestiach a v prímorských strediskách objavili vily v normandskom duchu, evidentne inšpirované britským hnutím Arts and Crafts (čo sa však, príznačne pre Francúzov, nikdy nespomenulo). Francúzskej regionalistickej tendencii trvalo veľmi dlho, kým sformulovala svoju teóriu. Neo-noramndské či neo-baskické vily boli v móde okolo roku 1900, ale až počas vojny sa objavila doktrína postavená na národnej báze, ktorá sa potom spresňovala s dozrievala v priebehu dvadsiatych rokov, až napokon bola posvätená v podobe Francúzskej dediny na Medzinárodnej výstave v Paríži, 1937, resp. návrhov na rekonštrukciu vojnou zničených miest na Loire zo štyridsiatych rokov. Avšak kontext týchto projektov, duch návratu k rodnej pôde, proklamovaný vládou vo Vichy, znamenal pre regionalizmus nadlho zatratenie, až pokým ho nedávno nevzkriesila postmoderna. V dobe okolo roku 1900 niektorí teoretici obracali pozornosť voči hodnotám vernakuláru tvrdiac, že pozorné štúdium lokálnych charakteristík pomôže vytvoriť architektúru rešpektujúcu klímu a ducha miesta. Väčšina projektov v tomto duchu sa však naďalej týkala prímorských víl. Ako zdroj inšpirácie slúžila vidiecka architektúra vybraných regiónov: Normandie, Bretane, Baskickej oblasti, kde sa priamo nachádzali prímorské strediská; Alsasko kvôli nemeckej anexii; Savojsko so svojimi drevenými chalupami; Provensálsko ako symbol Stredozemia. Tieto vzory platili vždy iba pre daný región. Niektoré provincie (Provence, Bretaň) poznali regionalizmus aj v podobe hlbšie založených (na folklóre, jazyku), či dokonca politických hnutí - tie však boli motivované odmietaním štátneho centralizmu a orientované protifrancúzsky (teda protinárodne). Architektonicky sa manifestovali tým, že regionálnym hávom odievali aj stavby súvisiace s celoštátnym programom (pošty, školy).

Veľkosť krajiny a počet regiónov vo Francúzsku sprvu komplikovali prepojenie medzi regionalizmom a nacionalizmom, no predsa sa vytvorilo - v čase vojny: rekonštrukčné návrhy zaslané do súťaže v roku 1917 boli všetky vyslovene regionalistické. Po vojne ho ešte podporili publikácie (C. Letrosne), tematizujúce vidiecky dom ako výraz večného Francúzska a zdroj novej inšpirácie. Táto vidiecka téma zohrala svoju rolu vo všetkých priemyselných krajinách, no vo Francúzsku sa stala oficiálnou doktrínou, ktorú podporovala väčšina nacionalistov, často tých istých, ktorí chválili Perretov železobetón pre jeho ušľachtilosť. V dvadsiatych rokoch našiel nacionalizmus svoj výraz vo francúzskej architektúre.