Časopis ARS 41 (2008) 1

Robert BORN

Die Wiener Schule der Kunstgeschichte und die Kunsthistoriographie in Rumänien der Zwischenkriegszeit
[Viedenská škola dejín umenia a historiografia umenia v medzivojnovom Rumunsku]
[The Vienna School of Art History and the Historiography of Art in Romania during the Interwar Period]

(Resumé)

Vyústenie prvej svetovej vojny znamenalo rozhodujúci obrat v dejinách rumunského štátu. Trianonská mierová zmluva pričlenila v roku 1919 k mladému národnému štátu Sedmohradsko (rum. Ardeal resp. Transilvania, ma. Erdély, nem. Siebenbürgen), Bukovinu, Besarábiu, ako aj Banát. S výnimkou Bukoviny mali tieto regióny väčšinové rumunsky hovoriace obyvateľstvo a boli až na Besarábiu v dôsledku predchádzajúcej príslušnosti ku c. a k. monarchii kultúrne späté so strednou Európou. Možno to bolo práve kvôli tejto zvláštnej konštelácii, že sa Rumunsku v rámci výskumu vývoja historiografie umenia v stredovýchodnej Európe sotva venovala pozornosť. To platí predovšetkým o výskumoch pôsobenia Viedenskej školy dejín umenia v tomto historickom regióne. S ohľadom na túto situáciu sa v predkladanom príspevku podrobnejšie skúma úloha Viedne v súvislosti s etablovaním dejín umenia ako disciplíny v Rumunsku.

Rysujú sa tu pritom rôzne modusy recepcie modelov vyvinutých vo Viedni. Neprekvapuje, že najsilnejšie následníctvo mali práve v oblastiach západne od Karpát, ktoré boli pôvodne súčasťou duálnej monarchie. Je však potrebné rozlišovať rôzne etnické prostredia. U sedmohradských Sasov nenašli myšlienky Viedenskej školy v medzivojnovom období žiadnu pozoruhodnejšiu odozvu. A to i napriek tomu, že saskí intelektuáli mali pred Vyrovnaním v roku 1867 nadproporčne silné zastúpenie medzi konzervátormi a korešpondentmi c. k. Centrálnej komisie pre výskum a zachovanie stavebných pamiatok v Sedmohradsku. Podobne skromná rezonancia bola aj v prípade Josefa Strzygowskeho, tejto azda najspornejšej postavy viedenských dejín umenia v prvých štyroch desaťročiach 20. storočia. Na rozdiel od iných viedenských bádateľom sa Strzygowski so Sedmohradskom zoznámil osobne počas svojej prednáškovej činnosti v Sibiu (Hermannstadt).

Prostredníctvom pôsobenia rumunských vedcov Luciana Blaga (1895 – 1961), Coroliana Petranu (1893 – 1945) a Virgila Vătăşianu (1902 – 1993) sa po zániku duálnej monarchie začalo intenzívne šírenie myšlienok Viedenskej školy dejín umenia. Spomedzi tejto trojice dosiahol Lucian Blaga, jediný nehistorik umenia, najväčšie uznanie. Z jeho diel mala Trilogia culturii (Trilógia kultúry), súbor troch štúdií, ktoré boli pôvodne publikované už medzi rokmi 1935 a 1937, najväčší dopad. Koncept „štýlu“, rozvinutý v tomto diele, obsahuje okrem prechodných estetických komponentov kategóriu tvorivého aktu premosťujúceho epochy, čím sa ocitá na priesečníku medzi dejinami umenia a kultúrnou morfológiou. To predstavuje ústredný styčný bod s Viedenskou školou dejín umenia. Bezprostredne od Riegla prevzaté alebo kultúrnomorfologickými teóriami Spenglera sprostredkované predstavy o úlohe priestorového cítenia pri formovaní „štýlu“ Blaga rozšíril vtiahnutím podvedomia. Zodpovedajúc tomu lokalizoval pôvod „štýlu“ do kolektívnej psyché národa. Vychádzajúc z tejto základne postuloval existenciu štylistickej matrice („matrice stilistica“) rumunstva („românism“), ktorá bola údajne formovaná zážitkom hornatej krajiny Predkarpatia v Sedmohradsku. Opierajúc sa o rumunský ľudový epos Mioriţa (Baránok) ju Blaga charakterizoval ako „mioritskú“. Blagova štylistická analýza rumunstva zaznamenala po dobe exilu počas Ceauşescovej nacionálno-komunistickej kultúrnej politiky enormné rozšírenie a má aj po roku 1989 mimoriadnu rezonanciu.

Obaja, Corolian Petranu i Virgil Vătăşianu, študovali vo Viedni u Strzygowskeho a po roku 1920 šírili v Sedmohradsku jeho pojmy a prístupy s mimoriadnou dôslednosťou. Dialo sa tak v rámci výuky v novo zriadenom umeleckohistorickom seminári Univerzity v Kluži (rum. Cluj, ma. Kolozsvár, nem. Klausenburg), ako aj prostredníctvom radu spisov. Tieto mali silný politický charakter a slúžili na upevnenie rumunskej pozície pri vyrovnávaní sa s maďarským bádaním v období po Trianone. Ťažiskom výskumov rumunských bádateľov sa stali kamenné kostoly hatzegerskej oblasti (Vătăşianu) alebo drevené kostoly v západnom Sedmohradsku (Petranu). S odvolaním sa na Strzygowskeho pojmy zotrvávanie („Beharrung“) a vývoj („Entwicklung“) bola postulovaná existencia autochtónneho stavebného umenia. Recepcia Strzygowskeho pojmov v kontexte umeleckohistorických iniciatív zameraných na podporu národných nárokov určite nebola len dôsledkom často nedostatočnej heterogenity jeho metodického aparátu, ani žiadnym špecifickým javom medzivojnového obdobia. Svedčí o tom tak nacionálne preformulovanie metodicky koherentných Rieglových myšlienok Lucianom Blaga, ako aj argumentácia sedmohradských Sasov v druhej polovici 19.storočia. Recepcia Viedenskej školy dejín umenia v Sedmohradsku podporila okrem profesionalizácie bádania aj formulovanie viacerých nacionálnych pohadov na tento umelecký región. K nim patrí aj perspektíva Istvána Csabaia (1912 – 1942), ktorý sa vo svojej dizertácii pokúsil o nové chápanie sedmohradského renesančného umenia. Pritom dôrazne argumentoval proti ľpeniu maďarských dejín umenia na dvorskej renesancii a s odvolaním na Strzygowskeho štúdie požadoval silnejšie zohľadnenie ľudového umenia, najmä drevenej architektúry.

Celkom iný obraz sa ukázal na druhej strane Karpát. V tzv. starej ríši boli dejiny umenia ako vyučovací predmet zavedené v roku 1911 na univerzite v Bukurešti (rum. Bucureşti) a o rok neskôr na univerzite v Iaşi (Jassy). Na základe tradične úzkych vzťahov s Francúzskom sa aj dejiny umenia spočiatku orientovali na túto oblasť. Z Viedne sa oproti tomu prijímali predovšetkým teórie Strzygowskeho, v neposlednom rade známeho prostredníctvom príspevkov, publikovaných v rumunskom jazyku. Napríklad jeho štúdia o ortodoxných pamiatkach v Bukovine bola uverejnená v roku 1913, keď tento región ešte patril k habsburskej ríši a v Rumunsku bola uvítaná ako dôležitý krok k oceneniu „originality starého národného cirkevného umenia“ (Gheorge Murnu). Strzygowskeho stranenie Východu predstavovalo druhý styčný bod. Prominentný rumunský historik Gheorghe I. Brătianu plánoval alternatívne dejiny Európy v stredoveku, v ktorých mal by Orient určujúcim faktorom vývoja. Strzygowski mal v rámci tohto medzinárodne obsadeného projektu, na ktorom sa mali podieľať medzi inými Paul Collinet, Hénry Grégoire a Arnoldo Momigliano, predstaviť východné vplyvy na európske umenie stredoveku.

Treťou oblasťou, kde boli prijímané Strzygowskeho teórie počas 20. a 30. rokov 20. storočia, boli výskumy stredovekej architektúry v Moldavsku a Valašsku. Jeden z kontroverzne diskutovaných bodov v tomto kontexte predstavovala otázka vplyvu arménskeho staviteľského umenia na architektonickú produkciu oboch kniežatstiev. V centre debaty stáli tzv. moldavské kupoly; klenbený systém, pri ktorom nad sebou uložené a vzájomne priečne kladené oblúky tvorili prechod medzi kvadrátom a základným kruhom kupoly. Zatiaľ čo bádatelia ako Gheorghe Balş uprednostňovali sprostredkovanie arménskymi staviteľmi, videl Virgil Vătăşianu, opierajúc sa o Strzygowskeho, v klenebnom systéme prenos z ľudových drevených stavieb do sféry monumentálnej architektúry. Strednú cestu medzi obomi stanoviskami favorizoval Alexandru Busuioceanu (1896 – 1961), ktorý dejiny umenia študoval vo Viedni a Ríme. Zodpovedajúc tomu tematizoval vo svojich prvých dvoch štúdiách stredoveké maliarstvo Talianska. V stati o Pietrovi Cavallinim Busuioceanu pojednával o rovnakom období ako Strzygowski vo svojej dizertácii. V protiklade k svojmu viedenskému učiteľovi však ústredný aspekt Busuioceanovej argumentácie tvorili pramenné analýzy. V tom sa prejavil vplyv Juliusa Schlossera, ktorého prednášky o stredovekom umení Busuioceanu vo Viedni navštevoval.

Vcelku sa ukazuje, že recepcia konceptov vyvinutých vo Viedni rumunskou historiografiou umenia bola – až na Sedmohradsko – neveľmi intenzívna a výrazne politicky poznamenaná iba pred rokom 1918.

Preklad J. Bakoš