Časopis ARS 41 (2008) 2

III.
Zuzana BARTOŠOVÁ

From the Scene to the Clandestine. International Activities of Artists on the Unofficial Slovak Art Scene 1973 - 1976 (from the 2nd Slovak Visual Artists' Union Congress, 2. 11. 1972 to Charter '77, 1. 1. 1977)
[Zo scény do utajenia. Zahraničné aktivity umelcov neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény v rokoch 1973 – 1977 (medzi II. zjazdom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, 2. 11. 1972 a Chartou ‘77, 1. 1. 1977)]

(Resumé)

Prítomná štúdia je inovovaným segmentom mojej dizertačnej práce Neoficiálna slovenská výtvarná scéna sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. K publikovaniu práve tejto problematiky ma viedlo viacero skutočností. Jednou z nich je tá, že prostredníctvom akademického časopisu, akým je Ars, sa správa o špecifikách situácie, v akej sa nachádzalo slovenské umenie, keď žilo za železnou oponou, dostane k adresátom, ktorí poznajú citované udalosti v iných súvislostiach než v tej, čo znamenali pre našich umelcov. Boli to predovšetkým výstavy „skromných“ disciplín: kresby, grafiky či fotografie, mail-artného charakteru, ktoré boli pre autorov viacerých krajín dnes už bývalého socialistického bloku ako jediné bezbariérovo dostupné.

V prípade záujmu vystavovať umelci museli zľaviť zo svojich nárokov: dielo nemohli poistiť, lebo ho posielali ako obyčajnú zásielku, ktorej nepriznávali žiadnu finančnú hodnotu. Často v svojich sprievodných listoch prosili usporiadateľov, aby ho neposielali nazad. Všetky zásielky z tzv. kapitalistickej cudziny totiž vzbudzovali v štúdiou sledovanom období pozornosť cenzúry a následne Štátnej bezpečnosti, a tak upozorňovali na svojho adresáta ako na človeka, ktorý prekračuje hranice každodennosti stanovené totalitným režimom.

Deklarovať zásielku ako umelecké dielo nebolo možné z dvoch dôvodov. Vysielanie výstav do zahraničia bolo považované za štátnu reprezentáciu, ktorú organizovali inštitúcie poverené Ministerstvom kultúry a každá kolekcia podliehala jeho schváleniu. Aj súkromný vývoz umeleckého diela – za ktorý musel vyvážajúci zaplatiť clo, bez ohľadu na to, či predpokladal jeho predaj, alebo nie – podliehal schváleniu špeciálnej vývoznej komisie. Umelci neoficiálnej výtvarnej scény boli na čiernej listine, galérie a múzeá výtvarného umenia ich diela nevystavovali a médiá o nich mlčali. Prežívali vďaka svojim civilným povolaniam, alebo z honorárov za monumentálne diela realizované v architektúre, či za grafické úpravy kníh a časopisov. Životná situácia viacerých bola na hranici chudoby. Ani oni, ani tí, ktorí boli schopnejší získať viac financií, nechceli upozorňovať na svoje medzinárodné kontakty. Časom aj tak niektoré presiakli na verejnosť a vzápätí sa začala o autora zaujímať Štátna bezpečnosť. Z uvedenej situácie vyplýva, že svoje neoficiálne participácie na zahraničných výstavách všetci zúčastnení utajovali.

Termín „neoficiálna“, ktorý v predmetnej štúdii používam, som nezvolila náhodne, rovnako ako vedome hovorím o „scéne“. Na rozdiel od väčšiny slovenských umenovedcov, ktorí voľne zamieňajú adjektíva alternatívny, neoficiálny, undergroundový, disidentský, zakazovaný... a zväčša ich význam vzťahujú na umelca, alebo jeho dielo, rozlišujem medzi alternatívnou a neoficiálnou situáciou slovenskej neoavantgardy vo vzťahu ku konkrétnej historickej a politickej situácii. Po roku 1968 bola prezentácia tvorby umelcov mimo galerijných (muzeálnych) priestorov zväčša ich rozhodnutím, teda alternatívou, a to napriek obsadeniu republiky vojskami Varšavského paktu. Verejný priestor občianskych slobôd sa síce zužoval, ale ich diela boli ešte pomerne dlhý čas súčasťou aj oficiálnych prehliadok súčasného výtvarného umenia doma a dokonca reprezentatívnych, štátnymi inštitúciami vyvezených výstav v zahraničí.

Tzv. normalizácia nastala na Slovensku až po II. zjazde Zväzu slovenských výtvarných umelcov (2. 11. 1972), napriek predchádzajúcim sankciám voči vytipovaným príslušníkom kultúrnej obce. Až po ňom sa výtvarníci rozdelili na tých, ktorí boli členmi tejto „konsolidovanej“, ideológmi kontrolovanej organizácie – tí mohli vystavovať, o ich tvorbe sa publikovalo – a tých druhých, ktorým bolo členstvo odopreté: ich aktivity boli odsunuté z verejného priestoru. Avšak len niektorí z nich vytvorili neoficiálnu scénu, náhradný priestor, ktorý podľa môjho názoru – opierajúc sa o názory relevantných autoriek, vzťahujúce sa k otázkam utvárania politického (Arendtová), respektíve umeleckého (Stilesová) priestoru a kontextu – bol podmienkou adekvátnej realizácie ich umeleckej identity a občianskych postojov, priestor spoločenskej a kultúrnej komunikácie, potrebný ako pre slobodu tvorby, tak pre jej percepciu.

Z. Bartošová