Časopis ARS 39 (2006) 1

Ladislav KESNER

Understanding of Art as Active Visual Hermeneutics
[Porozumenie umeniu ako aktívna vizuálna hermeneutika]

(Resumé)

Vysoká miera pozornosti venovaná v súdobom umeleckohistorickom uvažovaní interpretácii umeleckých diel vystupuje v ostrom protiklade k nedostatku záujmu o ich pochopenie. Význam hermeneutiky ako náuky o pravidlách a podmienkach interpretácie sa tu ukazuje v dvoch polohách. Zatiaľ čo historiografia umenia aktívne využíva hermeneutiku umenia v zmysle teórie alebo metódy interpretácie, zdráha sa ju presadzovať ako cestu k pochopeniu.

Rozpor medzi humanistickými prístupmi, charakteristickými pevne daným významom ako konečným cieľom interpretácie, a rôznymi formami relativizmu, ktoré takýto postup odmietajú, síce nie je v popredí súčasného umeleckohistorického diskurzu, svoj vplyv, predovšetkým relativizujúci, si však naďalej zachováva. Prevláda pocit, že pri vnímaní umeleckých diel „je všetko platné“, že právo diváka na vlastný názor má absolútny charakter, a že na pochopení umeleckého artefaktu vlastne ani nezáleží. To sa premieta do charakteristicky zdržanlivého postoja historikov umenia k problematike chápania, ktoré je svojou nepredvídateľnosťou príliš vzdialené rigoróznemu svetu vedeckej disciplíny a je následne vytláčané do sféry filozofickej estetiky, psychológie alebo muzeálneho vzdelávania.

Táto štúdia sa snaží ponúknu opačné stanovisko. Ak je totiž etický imperatív nechať umelecké dielo slobodne pôsobiť na diváka platný tak pre muzeológiu, ako aj pre historiografiu umenia, problematika chápania a význam hermeneutiky ako metódy hľadania, ktoré smeruje k pochopeniu, musia potom aj v rámci umeleckohistorickej praxe zastáva omnoho dôležitejšie miesto.

Štúdia argumentuje v prospech všeobecného modelu pochopenia umeleckého diela – modelu, v ktorom je divák schopný aktivovať svoje vnútorné zdroje a využi ich v rozšírenej a aktívnej vizuálnej hermeneutike, skôr než aby okamžite presunul vizuálne vnemy do zóny konceptuálneho a verbálneho významu, na čo v svojich štúdiách poukázal napríklad historik umenia Rudolph Arnheim. Pri stretnutí s umeleckým dielom si totiž väčšina ľudí položí jednoduchú otázku: „Čo to je?“, a keď dostane zodpovedajúcu odpoveď vo forme popisky alebo výkladu lektora, presunie svoj záujem inam. Zameranie pozornosti na púhu identifikáciu objektu tak znemožní otvoriť vzájomne bohatší dialóg medzi divákom a umeleckým dielom, keďže prvá odpoveď býva často aj posledná.

Aby bolo možné ponúknu všeobecný model aktívneho chápania umeleckých diel, štúdia sa pokúša systematizovať pojem „pochopenie obrazu“, preskúmať ho spôsobom, ktorý bude ma vzťah k praktickým problémom historikov umenia. Otvára širšiu problematiku ľudského vnímania, poznávania a vedomia tak, ako ju skúmajú vizuálne a kognitívne vedy. Podľa ich zistení je ľudské vnímanie geneticky naprogramované sústreďovať pozornosť na pátranie po konečnom význame objektov v svojom zornom poli. Zabezpečuje sa tak základný pocit istoty, keďže neznáme je potenciálne nebezpečné. Samozrejme, čo najrýchlejšia a čo najpresnejšia identifikácia videného je v niektorých sférach, napríklad v lekárstve pri skúmaní röntgenových snímiek, absolútnou prioritou. Napokon, charakteristický aspekt hľadania konečného zmyslu je obsiahnutý aj v rámci koncepcií historiografie umenia, a to predovšetkým v podobe stále vplyvnej tradície ikonografie a ikonológie Erwina Panofského, pri ktorej je pochopenie umeleckého artefaktu často redukované na určenie jeho významu.

Ako je teda možné prekonať nutkanie nahradiť vizuálny vnem verbalizovaným významom, a tak vstúpiť do sféry otvoreného dialógu s umeleckých dielom? Cesty sa otvárajú tak na strane umeleckohistorickej metodológie, ako aj na strane samotného umenia. Fenomenologická hermeneutika Hansa Georga Gadamera, jednej z vedúcich postáv odboru v 20. storočí, vníma problematiku chápania umenia ako aktivitu s otvoreným koncom. Divák sa s umeleckým dielom stretáva v interpretačnej hre, v kontinuálnej výmene otázok a odpovedí a pochopenie ako také nemôže dosiahnu ontologickú finalitu. Pochopiť neznamená transformovať do sféry verbálnych významov všetky vizuálne vnemy, ale iba tie, ktoré sa zdajú by dôležité v určitej chvíli. Objekt inherentne neobsahuje žiaden konečný význam, význam sa rodí až v procese pochopenia. V sfére umeleckých aktivít môžu tomuto cieľu zodpovedať koncepcie opticky neurčitých, neukončených alebo nestálych diel, ktoré problematizujú proces poznávania a identifikovania. Ponúkajú rozmanité vizuálne zážitky, umožňujúce citlivému divákovi vnemovo bohatý kontakt.

Úlohou aktívnej vizuálnej hermeneutiky bude potom skúma rozhranie medzi vizuálnym a umeleckým/estetickým, skúma možnosti diskurzu o obraze, o problematike „pochopenia obrazu“ ako kultúrneho ideálu a etického imperatívu v svetle nových výskumov v rámci vizuálnych a kognitívnych vied.