Časopis ARS 47 (2014) 2

Timo HUUSKO

Recepcia kubizmu vo Fínsku

(Resumé)

Kubizmus bol zaujímavou medzifázou fínskeho umenia desiatych a raných dvadsiatych rokov minulého storočia, aj keď tu nenájdeme veľa príkladov striktne kubistických diel. Kubizmus vo Fínsku sa vyvíjal súbežne s Francúzskom, vo fínskej umeleckej kritike sa prvýkrát spomína v roku 1911. Za prvé kubistické výstavy možno považovať výstavy žiakov Henriho Le Fauconniera Una Alancu (Helsinki) a Kalle Kuutolu (Vyborg) v októbri 1913. Kniha Alberta Gleizesa a Jeana Metzingera Du Cubisme bola vo Fínsku známa už od svojho vydania v roku 1912. Najvýznamnejším hlásateľom nového hnutia vo Fínsku bol nórsky kritik Jens Thiis, ktorého vzormi boli Cézanne a Picasso. V októbri 1913 mal na helsinskej univerzite tri prednášky, o ktoré bol obrovský záujem. V tretej, nazvanej „Od neo-impresionimu po kubizmus – objekt a umenie“ zdôraznil spojenie medzi Cézannom a kubizmom. Podľa neho sa na ceste od postimpresionizmu k abstraktnému kubizmu postupne vytratil predmet a predmetom zobrazenia sa stalo samotné umenie. Thiis však pripustil, že si nie je celkom istý, či úplné vzdanie sa prírody bolo múdre, hoci Picasso to urobil. Vo Fínsku prevládal názor, že kubizmus, predovšetkým ten Picassov, je logickým vyústením na ceste k abstrakcii, ale zároveň aj slepou uličkou. V roku 1914 sa v Helsinkách konala výstava skupiny Der Blaue Reiter nazvaná „Umenie expresionizmu a kubizmu“, ktorú zorganizovala Galéria Der Sturm. Kubizmus sa nestretol s pozitívnym ohlasom, podľa kritikov nešlo o nič iné, ako o kompozičné schémy bez ideového obsahu. Jediným umelcom vo Fínsku, ktorý bral kubizmus v kontexte Der Sturm vážne, bol Edwin Lydén, ale aj to až okolo roku 1920 a treba povedať, že jeho diela v Helsinkách nevzbudili žiadny záujem. Napriek tomu, že v roku Recepcia kubizmu vo Fínsku Resumé 1915 sa v Helsinkách konala výstava francúzskeho kubizmu a v roku 1916 výstava ruského umenia vrátane kubizmu, za vizionárske umenie začal byť od roku 1915 považovaný expresionizmus. Fínsky kritik Heikki Tandefelt v tejto súvislosti rozdelil kubizmus na židovský kubizmus, orfizmus a formálny kubizmus. Pre fínskych kritikov a širokú verejnosť bol vyjadrením racionality, ale nepovažovali ho za neodmysliteľnú súčasť umenia. Odborníci však pripúšťali, že jasné farby v maľbe ustúpili sivým a hnedým zemitým tónom čiastočne aj v dôsledku kubizmu. Rozdiel medzi Cézannom a kubizmom nebol striktne vymedzený, v skutočnosti išlo často o kombináciu kubistickej farebnosti a cézanovského rukopisu a modelácie. Typickým príkladom je fínska skupina November, ktorá mala svoju prvú výstavu koncom roku 1916. Jej vedúcou osobnosťou bol Tyko Sallinen. Tento štrukturálny expresionizmus sa stal dominantným spôsobom vyjadrenia mnohých mladých umelcov a svojím spôsobom bol príkladom akéhosi „meta-štýlu“ alebo synkretického štýlu, kde nedominovala žiadna tendencia. Je zaujímavé, že táto cézanovská horúčka neprišla len z Francúzska, ale aj z Nórska. Kubizmus sa dočkal uznania vlastne až koncom druhého decénia 20. stor. a to ako štrukturálny prvok dláždiaci cestu ideálom klasicistického umenia. Poukázal na to fínsky spisovateľ Aaro Hellaakoski, ktorý dával fínskym umelcom za vzor André Deraina. Jeho názor podporil aj Onni Okkonen, historik umenia, ktorý bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia uznávanou autoritou v oblasti dejín umenia. Vo Fínsku bolo prirodzené vidieť spojitosť medzi kubizmom a klasicizmom, pretože obidva štýly sa považovali za konštruktívne metódy s potenciálom vniesť do umeleckého diela jasnosť a harmóniu.