Časopis ARS 48 (2015) 2

Wojciech BAŁUS

Žigmundova kaplnka v Krakove – alebo výskum renesancie medzi vedeckým diskurzom stalinského obdobia a benátskym zrkadlom železnej opony

(Resumé)

Žigmundova kaplnka, stavba z dielne Bartolomea Berrecciho z rokov 1515–1533, zaujíma v dejinách poľského umenia nanajvýš významné miesto. V stalinistickom ponímaní predstavovala Žigmundova kaplnka uniformné dielo. Z analýz bolo odstránené všetko, čo príliš naliehavo pripomínalo dekoračné prvky (predovšetkým postavy svätcov), alebo aspoň bola potlačená ich kresťanská výpoveď. Takto interpretovaná kaplnka sa mohla stať vyjadrením realizmu vyrasteného z pokrokového sociálno-ekonomického vývoja a tým „domácim“ produktom ako aj humanistickým krédom na vitalistický hedonizmus, bez stredovekej askézy a religiozity. Práca Lecha Kalinowského Umelecké a ideové obsahy Žigmundovej kaplnky sa vzoprela týmto požiadavkám, ktoré boli vede vnucované počas stalinského obdobia. Tým, že Kalinowski znovu obnovil kresťanský charakter kráľovského mauzólea, rozbil predstavu o tomto diele ako o stelesnení ideologického pokroku. Stavbu priradil k manierizmu, ktorý bol vzhľadom na svoj údajný konzervatívny, antirealistický a spiritualistický charakter z renesančného výskumu vylúčený. V Kalinowského rozprave bola Žigmundova kaplnka vytrhnutá z kruhu stalinskej ideológie a navrátená kultúre latinskej Európy. Navrhujem vykladať stalinistickú ideológiu ako diskurz v zmysle Poriadku diskurzu Michela Foucaulta. Stalinistický diskurz bol ale osobitý. Po prvé mal ideologický charakter, pretože bol nanútený systémom politickej vlády. Preto si nárokoval byť jediným a chcel obsiahnuť všetky oblasti ľudského života. Po druhé, tým že sa usiloval o monopol, osvojil si vlastné ontologické črty. V opise tejto ontológie sa Jadwiga Staniszkis odvolala na určité Hegelove kategórie. Základom komunizmu bola predpokladaná skutočnosť, to zn. ideológia. Pokus uplatniť ju na reálne existujúcu skutočnosť, to jest na priamo dané, necháva vyvstať dva aspekty pohľadu na skutočnosť: zdanie a realitu. Na jednej strane premieta ideológia na skutočnosť svoje kategórie, ktoré sa zvyčajne so skutočným stavom vecí takmer vôbec nezhodujú, čím sa práve realizuje zdanie. Na druhej strane, onen skutočný stav vecí triešti ideologický rámec do tej miery, že sa často ocitá v núdzi, (vy)riešiť v teórii nepredpokladané problémy ad hoc. Tak prichádza k slovu realita. V komunizme malo všetko, s čím sa prišlo do styku, takýto dvojitý status: spájalo v sebe zdanie a bytie, ideologické princípy a praktické riešenia, ktoré boli s tými prvými spojené len voľne. Z tejto perspektívy sa javia ideologizované texty z päťdesiatych rokov nanajvýš nejednoznačne. Možno ich považovať za akýsi druh hry s oficiálnym diskurzom. V publikáciách vedcov, ktorí boli zaangažovaní na výstavbe nového systému, možno pozorovať aj dôsledky vzájomného stretu onej predpokladanej skutočnosti so skutočným stavom vecí, a síce tam, kde ideológia, neschopná vyložiť umenie, vytvorila zdanie (renesancia ako občianske, domáce, realistické, laické umenie), a predsa tvárou v tvár materiálu, ktorý mal byť vysvetlený, sa musela zmieriť so stavbami, obrazmi a sochami, ktoré boli vytvorené pre kráľa a mali status liturgických predmetov. Za týchto okolností vytvorila dodatočné výklady (ako napríklad myšlienku politickej aliancie buržoáznej triedy s trónom, ktorý sa údajne usiloval obmedziť vplyv vysokej šľachty). Vzhľadom k tomu je treba Kalinowského spis chápať ako pokus o formovanie oficiálneho diskurzu transparentnejšie v zmysle „čistej vedy“. Pokým geograficko-svetonázorový rozdiel medzi reakcionárskym kapitalistickým imperializmom a pokrokovým socializmom bol východiskom pojednaní oficiálnych vedcov, Kalinowski hľadal svoje miesto v tradičnom Pax Romana, ktorý bolo možné opísať ako latinský a kresťanský, ale nadväzoval aj na kultúru pohanskej antiky. Napriek skutočne jestvujúcemu politickému rozdeleniu považoval železnú oponu za takmer neexistujúcu. V západných vedcoch nevidel nebezpečných, buržoáznych protivníkov,ktorí vyhľadávali subjektivisticky reakcionárske fenomény aby odôvodnili svoje vlastné spiatočníctvo, ale majstrov a partnerov v bádaní spoločného kultúrneho vlastníctva. Pokiaľ vedci rangu Lecha Kalinowského alebo Jana Białostockého tvrdošijne ignorovali existenciu železnej opony, bol podobný postoj na jej druhej strane skôr zriedkavý. Železná opona bola benátskym zrkadlom: smerom z Poľska bola priehľadná, aj keď fyzicky často ťažko prekročiteľná. Ale zo západu bola železná opona prakticky takmer nepriepustná. Keď teda v čase studenej vojny jestvovali „dva hlasy dejín umenia“, mal ich vzájomný vzťah predsa len – z poľskej perspektívy – zvláštnu povahu: pokým sa totiž západný hlas od toho poľského izoloval, považoval sa poľský neústupne za neoddeliteľnú súčasť toho západného.