O PROJEKTE, INTERPRETAČNÝCH JAZYKOCH A KULTÚRNOM DEDIČSTVE
Rozhovor s doc. Mgr. Adamom Bžochom, CSc., riaditeľom Ústavu svetovej literatúry SAV o projekte EDUKS, interpretačných jazykoch v multidisciplinárnom výskume, kultúrnom dedičstve a kultúrnej pamäti. Ústav svetovej literatúry SAV je partnerom na projekte EDUKS – Európske dimenzie umeleckej kultúry Slovenska, financovaného z Operačného programu Výskum a vývoj v rámci výzvy OPVaV – 2009/4.1./03-SORO.
Ústav svetovej literatúry SAV je jednou z partnerských organizácií, ktoré sa podieľajú na realizácii projektu Európske dimenzie umeleckej kultúry Slovenska. Projekt sa už realizuje vyše roka. Môžete v krátkosti predstaviť agendu vašeho Ústavu a súčasne zosumarizovať čo nové (pozitívne i negatívne) realizácia projektu priniesla do tradičných aktivít a činností Ústavu svetovej literatúry?
Ústav svetovej literatúry SAV je pracovisko, na ktorom organizujeme výskum vo všeobecnej a porovnávacej literárnej vede, resp. v umeleckej translatológii. Zväčša sa sústreďujeme na punktuálne otázky literárnej komparatistiky alebo teórie. Účasť na projekte Európske dimenzie umeleckej kultúry Slovenska pre nás znamená predovšetkým dve veci: po prvé možnosť získať z európskych zdrojov finančné prostriedky na technické vybavenie a literatúru či elektronické databázy, resp. na cestovanie do knižníc a archívov v zahraničí. Vzhľadom na krátiace sa rozpočtové možnosti SAV ide o vítanú kompenzáciu. Po druhé, a to je pre mňa na projekte obohacujúce, vnímam naše partnerstvo ako šancu dostať sa do transdisciplinárneho dialógu s kolegyňami a s kolegami z iných humanitných odborov, ako sú napríklad dejiny výtvarného umenia, prípadne hudobná veda atď.
Súčasťou projektu je aj otvorenie Centra excelentnosti. V súčasnosti prebieha odborná diskusia o možnostiach multidisciplinárneho výskumu, ako aj snaha o spoločnú identifikáciu a definíciu možných rámcov budúcich spoločných výskumných projektov. Spoločné projekty budú generovať výskumné aktivity tak, aby bola zachovaná rozmanitosť individuálnych interpretačných jazykov pri vzájomnom rešpekte a akceptácií všetkých zastúpených vedných disciplín. V čom vidíte nástrahy a v čom pridané hodnoty multidisciplinárnej interpretácie spoločne zadefinovaných tém výskumu?
Hlavná nástraha multidisciplinarity tkvie v tom, že ak sa CE postaví príliš voľne, každý si bude skúmať a hovoriť to svoje (čo by si skúmal a hovoril aj bez CE) a nebudeme sa navzájom počúvať. To vážne hrozí. Celkom všeobecne by som povedal, že vyhnúť sa mu môžeme len spoločným úsilím o vzájomné počúvanie, a to už pri formulovaní východísk CE — z neho vyplynú aj všetky pridané hodnoty.
Je vôbec možné pri multidisciplinárnom výskume a bádaní v rámci spoločne zvolených tém a problémových okruhov zachovať rozmanitosť individuálnych interpretačných jazykov?
Úskalie nevidím v pluralite interpretačných jazykov, ale skôr v tom, aby sa našli pre CE také témy, ktoré budú pre všetkých výskumne relevantné a aby sme boli kompatibilní. Myslím si, že kultúrne-geograficky širšia a zároveň problémovo zameraná kultúrno-historická kontextualizácia umenia na Slovensku môže poskytovať dostatočne zaujímavý rámec pre výskum jednotlivých umeleckých javov krížom cez rôzne oblasti tvorby. Výsledok spoločného skúmania bude — a musí byť — kaleidoskopický, pretože taká je aj umelecká a kultúrna realita.
Aké benefity prináša umenovedný multidiciplinárny výskum v hľadaní odpovedí na otázky kultúrnej identity v jej rôznych – nielen umenovedných – dimenziách?
Pokiaľ ide o identitu ako predmet skúmania, myslím si, že nielen v našom projekte, ale aj celkom všeobecne môžeme vychádzať z tézy, že stredoeurópske identity sú silne zmiešané. Dokonca by som sa nebál položiť na túto zmiešanosť akcent pri výskume — za svoju vednú oblasť môžem hovoriť o literatúrach, ktoré sú umelecky najzaujímavejšie a významovo najnasýtenejšie práve vtedy, keď sú hybridné, ale určite to platí aj o iných druhoch umenia. Myslím, že cieľom nášho multidisciplinárneho výskumu do budúcna by mohlo byť, že by sme na konkrétnom umeleckom materiáli ukázali, z čoho všetkého pozostávajú naše identity, z čoho všetkého sú poskladané. To by viedlo k lepšiemu pochopeniu toho, čím sme a zároveň aj k tolerantnosti voči tomu, čo sa v postštrukturalistickom žargóne nazýva Inakosť a v derridovskej interpretácii je vždy skrytou súčasťou toho, čo považujeme za vlastné, ba najvlastnejšie.
Ako vnímate aktuálne kultúrno-spoločenské potreby v rámci slovenského kultúrneho priestoru? Na aké problemy v oblasti výskumu svetovej literatúry narážate?
Ako komparatisti a literárni teoretici narážame v posledných rokoch čoraz častejšie na otázky hlbšej kultúrnej ukotvenosti literatúry. Tá sa dlho neskúmala, pretože výskum prebiehal buď cez jazyk, teda filologicky alebo historicky cez tzv. medziliterárnosť, teda cez vzťahy medzi literatúrami. Oba prístupy vyčleňovali literatúru zo širšieho korpusu kultúry, vyhradzovali jej medzi umeniami akési osobitné, neraz elitné miesto. To malo najmä politické príčiny, ktorých korene musíme hľadať predovšetkým v 19. storočí. Až od 1990tych rokoch dochádza k výraznej reorietnácii globálnej literárnej vedy na tzv. kontextové štúdie, ktoré prinášajú usúvzťažňovanie s inými umeniami alebo ďalšími ľudskými činnosťami všeobecne. Z tohto hľadiska môže byť naša spolupráca na projekte EDUSK a takisto príprava ďalších spoločných výskumných aktivít z kolegyňami a kolegami z iných humanitných disciplín vítaným impulzom k nášmu lokálnemu kultúrnemu obratu.
Čo pre vás znamená výskum kultúrneho dedičstva? Akú úlohu zohráva kultúrna pamäť v zdravom vývoji spoločnosti?
Výskum kultúrneho dedičstva je dvojsečná vec, obyčajne býva politicky inštrumentalizovateľný. V tejto otázke som kritický a nemusím sa pritom ani odvolávať na sociológiu Maxa Horkheimera, stačí mi zdravý rozum alebo prinajlepšom Nietzscheho typológia monumentalizujúcich a antikvárnych dejín. Súčasná assmannovská paradigma „kultúrnej pamäte“ je najlepšie uplatniteľná tam, kde ide o pripomienky alebo rekonštrukcie pamäte marginalizovaných skupín, teda keď sa výskum orientuje na oblasti mimo dosahu moci a jej diskurzov. Pri kultúrnom dedičstve vždy kladieme otázku: kto dedí a čo? To pre mňa nie je výskumne zaujímavé, zaváňa to privatizáciou minulosti a takému kladeniu otázky sa usilujem vyhnúť. Za vedecky relevantnú považujem naproti tomu objektívnejšiu archeológiu kultúrnej pamäte, kde sa odhaľujú jednotlivé kultúrne vrstvy a vzťahy medzi nimi, vrátane cudzích vplyvov. Občiansko-pedagogickým cieľom takejto archeológie je opäť vytvoriť triezvy pohľad na seba samého a na spoločenstvo, ktorého sme súčasťou, vrátane priznania si svojich nedostatkov, aby sme s nimi vedeli žiť, alebo ich v tom lepšom prípade prekonávať.