Časopis ARS 42 (2009) 1

Thomas DaCOSTA KAUFMANN

American Voices. Remarks on the Earlier History of Art History in the United States and the Reception of Germanic Art Historians
[Americké hlasy. Postrehy ku starším dejinám dejín umenia v Spojených štátoch amerických a k recepcii nemeckých historikov umenia]

(Resumé)

Predložená štúdia prehodnocuje niektoré aspekty starších dejín dejín umenia v Spojených štátoch amerických, ktoré boli donedávna ignorované, podceňované, alebo prezentované nesprávne. História dejín umenia v Spojených štátoch amerických pred rokom 1933 poskytuje precedensy, a tým aj kontext pre neskoršiu recepciu nemeckej vzdelanosti, medzi iným aj pre počiatky súčasného záujmu o širšie, globalizované videnie dejín umenia. Štúdia tiež prináša kritiku niektorých súčasných interpretácií významu a identity nemeckých vzdelancov-emigrantov.

Počiatky písania o dejinách umenia vzdelanca¬mi v Spojených štátoch amerických možno nájsť v 18. storočí. Prvé pôvodné pojednanie o umení na západnej pologuli bolo napísané po nemecky okolo roku 1780 Johannom Valentinom Haidtom, maliarom činným v Bethleheme v Pennsylvánii. Haidt sa narodil v Gdansku a po pobyte v Taliansku a Anglicku sa pripojil k Jednote bratskej. Haidtova činnosť predznamenala následný, omnoho známejší vplyv nemeckej vzdelanosti v Spojených štátoch amerických počas 19. a 20. stočočia.

Aj keď vzdelanci narodení v Nemecku boli pre americkú historiografiu dôležití, nemožno prehliadať ani domácu tradíciu. Prejavom tejto tradície je odborná činnosť vykonávaná na mieste, kde sa nakoniec oba prúdy stretli, a to na Princetonskej univerzite. Dejiny umenia a architektúry boli na Princetone vyučované od skorého 19. storočia. Najstaršia formálna katedra v krajine, princetonská Katedra umenia a archeológie, bola založená Allanom Marquandom v akademickom roku 1882/1883, čím sa svojím vznikom kladie na roveň, alebo je dokonca staršia než mnoho európskych katedier.

Už pred príchodom európskych emigrantov v 30. rokoch 20. storočia sa štúdium dejín umenia na Princetone, reprezentované takými osobnosťami ako Charles Rufus Morey, Frank Jewett Mather a ďalší, vypracovalo na pozoruhodnú úroveň. Hoci boli títo vzdelanci vo viacerých nedávnych štúdiách kritizovaní, mnoho tendencií, ktoré na Princetone presadzovali, možno považovať za progresívne a kozmopolitné, napríklad niektoré metodologické inovácie. Princeton je pozoruhodný predovšetkým pre rozšírenie rámca odboru, tak po stránke geografickej, ako aj chronologickej.

Vo svetle nárokov, že až príchod európskych emigrantov znamenal nástup záujmu o renesanciu a nástup humanistického vedeckého prístupu vôbec, je dôležité poznamenať, že vzdelanci ako F. J. Mather, George Rowley a R. W. Lee sa predmetnými otázkami zaoberali už skôr. Počas 20. rokov 20. storočia rozvíjal Lee vo svojich prednáškach na Princetone rétorickú a humanistickú tradíciu vzdelanosti. Na druhej strane, záujem o moderné umenie a dokonca o súdobé maliarstvo sa vo výučbe a absolventských prácach odrazil skôr, než takmer na akejkoľvek inej univerzite.

Prijatie nemeckých vzdelancov na Princetone v 30. rokoch 20. storočia tak mohlo byť omno¬ho priaznivejšie, než rozpoznali nedávne kritiky. Nielenže boli vzdelanci ako Josef Strzygowski na Princetone známi, Adolfovi Goldschmidtovi bola dokonca ponúknutá pracovná pozícia. Napokon, v rámci vyučovania na Princetone boli preberané aj diela Aloisa Riegla, čo popiera predpoklad, že Riegl ostal pre anglicky hovoriaci svet neznámy až do posledných desaťročí.

Príčiny a podmienky prijatia nemeckých vzdelancov v Spojených štátoch amerických sú preto omnoho rozmanitejšie a komplikovanejšie než sa doteraz pripúšťalo. Niektorí vzdelanci, napríklad Erwin Panofsky, boli nesmierne vplyvní. Avšak mnohí iní, vrátane Paula Frankla, ďalšieho riadneho profesora, ktorý prišiel do Spojených štátov amerických a rovnako ako Panofsky nakoniec v Princetone umrel, ostali vo veľkej miere nepovšimnutí. Veľa záležalo na pomeroch, v ktorých žili a pracovali. Príčinou odstupu nemeckých profesorov a Američanov nebol nedostatok vzdelania druhých, ale skôr zámerné vyhýbanie sa teoretickým diskusiám v novom prostredí zo strany prvých, čo neostalo bez dopadu na ďalší vývoj odboru v Spojených štátoch amerických.

Nakoniec je potrebné prehodnotiť otázku „nemecko-židovských“ historikov umenia. Tento pojem aplikuje „vnútenú identitu“ na ľudí s rozličnými vierovyznaniami a osobnými zázemiami. Použitie takejto identity je v prípade niektorých osobností úplne nesprávne (William Heckscher), v prípade ďalších neprimerané a zavádzajúce (Ernst Gombrich a Wolfgang Stechow) a úplne skresľuje príbehy emigrantov ako Otto von Simson, ktorý, aj napriek odmietnutiu nacistov a ich ideológie, bol naverbovaný do Wehrmachtu a vstúpil do NS Dozentenbund. Zdôrazňovanie židovskej identity tak môže neúmyselne vyniesť na svetlo niektoré z obdobných predsudkov a nepochopení, aké so sebou prináša antisemitizmus.

Nie každý z hlasov nemeckých emigrantov prehovoril jasne. Niektorí európski vzdelanci sa neprejavili naplno, pretože počas pobytu v Spojených štátoch amerických nenechali zaznieť celý repertoár svojho intelektuálneho záberu. Hlasy iných nebolo počuť, nebol záujem ich počúvať, alebo boli vnímané iba malým počtom poslucháčov. História nemeckej historiografie umenia v Amerike je preto históriou tak čiastočne, ako aj naplno vypočutých hlasov, históriou vypočutých aj nevypočutých výpovedí. Existuje mnoho amerických hlasov.

Preklad M. Hrdina