Časopis ARS 31 (1998) 1-3
Ivan GERÁT
Willehalm und Ladislaus – Liebe und Kampf in Text und Bild[Willehalm a Ladislav – boj a láska v textoch i obrazoch][Willehalm and Ladislaus – Fight and Love in Texts and Pictures]
(Resumé)
V rámci diskusií medzi maďarskými bádateľmi sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch vynorila otázka západoeurópskych predlôh, resp. paralel k naratívnym obrazovým cyklom zo života sv. Ladislava. Napriek tomu sa však nestala témou rozsiahlejšieho systematického výskumu. Cieľom prítomnej štúdie je prispieť k vyplneniu tejto medzery komparatívnym prieskumom ladislavovských obrazových cyklov vo vzťahu k ilustráciám stredonemeckých rytierskych románov Willehalm, ich textovej i obrazovej tradícii. V centre pozornosti pritom stojí otázka typu bojujúceho svätca, dôležitá pre obe skupiny diel.
Časť A sa sústreďuje na textové predpoklady porovnania obrazových cyklov (ide najmä o iluminácie rukopisov, vymenovaných v pozn. 45-49). Willehalm i Ladislav sa od väčšiny hrdinov rytierskych románov odlišujú tým, že boli skutočne existujúcimi, historickými osobami, a ich život sa preto stal i témou kronikárov. Obidvaja sa prejavili i ako hrdinovia v protipohanskom boji a boli neskôr vyhlásení za svätých napriek tomu, že v bojoch usmrtili množstvo svojich protivníkov. Život obidvoch bojovníkov inšpiroval najskôr vznik hagiografických legiend. Ďalšiu spoločnú črtu možno vidieť v tom, že každý z nich - i keď v rôznom zmysle - zachránil ženu pred pohanmi. Význam spoločných čŕt oslabujú niektoré rozdiely. Tieto sa týkajú spoločenského postavenia kráľa Ladislava a markgrófa Willehalma, no najmä literárneho obrazu oboch postáv. Už od 12. storočia sa Willehalm (resp. Guillaume) na rozdiel od Ladislava stal i hrdinom rytierskych románov, ktoré patrili ku tradícii chansons de geste, a nesústreďovali už na jeho neskorší mníšsky život, ktorý pôvodne odôvodňoval jeho svätosť, ale na vojenské úspechy a rytierske cnosti. Básnici obohacovali jeho život o nové detaily s cieľom vybudovať zaujímavé rozprávanie. Literárny hrdina tak postupne zatienil historickú postavu. Jednou zo špecificky rytierskych cností, ktorých vedomé pestovanie ho odlišuje od Ladislava, je i programová služba svojej dáme. V Ladislavovom prípade zasa aj neskoršie texty podčiarkovali predovšetkým jeho kresťanské cnosti. Tento druhový i hodnotový rozdiel súvisí možno i s rozdielom v jazyku, ktorým boli tieto diela písané (v prípade Willehalma národný jazyk, lepšie zrozumiteľný aristokratom, ako latinčina klerikov, v ktorej vznikli takmer všetky stredoveké diela o Ladislavovi), čo implikuje nielen rozdielnosť autorov, ale i cieľového publika. Oproti sebapochopeniu v rámci služby dáme, ktoré charakterizovalo literárneho Willehalma, sa v kronikárskych textoch o sv. Ladislavovi prejavujú prvky tradičnej asketickej ideológie s jej nepriateľstvom voči žene. Takisto chýba v ladislavovských textoch príbeh vzniku lásky, ktorý tvoril centrálnu tému prvej časti neskoršej willehalmovskej trilógie. Ďalším rozdielom je, že v ladislavovských textoch sa pohania nikdy nechápu ako deti božie, ako v prípade slávneho monológu Gyburg z Wolframovho románu. Naopak - i obrazové stvárnenie Ladislavovho príbehu občas narába s démonizáciou pohanov.
Časť B sa venuje otázke obrazovej tradície. Napriek tomu, že sa doterajšiemu skúmaniu ilustrovaných rukopisov Willehalma nepodarilo dokázať ikonografickú tradíciu v zmysle priamej vzájomnej závislosti, takúto tradíciu odborná literatúra nepopiera v prípade jednotlivých obrazových motívov, ktoré sa stali súčasťou cyklov. Môj záujem sa sústredil predovšetkým na dve skupiny obrazových motívov, relevantné pre porovnanie s ladislavovskými cyklami - bitevné scény a znázornenie lásky. Pri prieskume tradícií týchto motívov som opakovane prekračoval nielen hranice vyššie opísaných skupín textov, ale i hranice výtvarných druhov s cieľom pripraviť predpoklady zmysluplného formulovania a azda i zodpovedania dvoch základných otázok: 1, ako mohlo v západnej tradícii dôjsť k vzniku obrazov, v ktorých sa osoby, považované sa sväté, zobrazujú ako aktívni účastníci krvavých bojov; 2, Nakoľko pozemskou musela, ale aj - nakoľko pozemskou smela byť láska hrdinu k žene, aby sa mohla stať témou obrazu? Pri hľadaní odpovede na prvú otázku sa zameriavam na viacero obrazových príkladov znázornenia bojov na život a na smrť, či už tieto primárne niesli sakrálne konotácie, alebo slúžili zábave. Najskôr člením bitevné scény skúmaných obrazových cyklov do niekoľkých skupín podľa charakteru motívu (boj na koni alebo na zemi, ozbrojený alebo bez zbroje a pod.), potom sa vydávam na cestu hľadania obrazových predlôh. Základným prameňom obrazových motívov mohli v oboch prípadoch byť ilustrácie Biblie, predovšetkým historických kníh Starého zákona, Žalmov a Apokalypsy. V prípade ilustrácií žalmov sa korene obrazovej tradície dajú sledovať až po antické stvárnenie bojových scén (podobnosť Utrechtského žaltára a rukopisu Ilias Ambrosiana), čo oprávňuje domnienku o kresťanskom prehodnotení antických predlôh na počiatku stredovekej tradície zobrazovania bojov. Ako prostriedok tradovania mohli slúžiť obrazové predlohy v podobe "univerzálnych" bitevných scén, ktoré sa pri používaní zasadzovali do konkrétneho kontextu variovaním detailov ikonografického riešenia.
V prípade zobrazenia kresťanských bojovníkov sa však musel riešiť i teologický problém rozporu medzi hlásaním neprotivenia sa zlu násilím (ktoré vychádza hlavne z Mat. 5,39 a ď.) a potrebou ideologického odôvodnenia protipohanských vojnových aktivít. Obrazy bojujúcich svätcov dokladajú, že v stredoveku existovala tradícia bojovnej interpretácie kresťanstva, ktorá stojí v ostrom protiklade k neskorším pocifistickým výkladom tohto náboženstva. V tomto zmysle sú obrazy bojujúceho Ladislava a Willehalma príbuzné ilustráciám iných textov, napr. Piesne o Rolandovi, ktorá takisto ako Willehalm vychádza z historických faktov, súvisiacich s protipohanskými bojmi za Karola Veľkého. Výklad a funkciu bojových scén však ovplyvňovalo aj ich znázorňovanie v iných výtvarných druhoch. Cykly s tematikou protipohanských bojov vznikali vo vitrážach (obraz bojov Karola Veľkého v St. Denis a Chartres), v stavebnej plastike (Cluny, Angouleme, Verone), relikviároch (Aachen, strecha Karlovho relikviára). Oveľa profánnejšie znázornenia bojov sa zachovali v jedinečnej tapisérii z Bayeux, tu však je sporné, či ich ovplyvnila tradícia chansons de geste. Oproti rozmachu kultu Karola Veľkého vo francúzskej monarchii i vo Svätej rímskej ríši národa nemeckého neexistovali vo vrcholnostredovekom Uhorsku politické predpoklady pre prijatie kultu cisára. Západoeurópske rytierske romány navyše obsahujú i obrazové cykly, ktorých vznik bol primárne motivovaný nie nábožensky, ale esteticky. Aj keď medzerovito zachovaný obrazový materiál neumožňuje presne dokázať priamu líniu tradovania bojových motívov, predsa je možné konštatovať, že v štrukturálne podobných spoločnostiach vrcholnostredovekej latinskej Európy plnil obraz kresťanského bojovníka, patriaceho k vedúcim spoločenským vrstvám, analogické funkcie: legitimizoval, ba až sakralizoval aktuálny protipohanský boj, heroizoval jeho účastníkov a tým prispieval i k odôvodneniu ich výnimočného sociálneho postavenia, pričom navyše vyvolával i dojem pevného zakotvenia prítomného stavu v dávnej minulosti. Z tohto dôvodu nie je možné považovať za dostatočné vysvetlenie bojových scén ani ich ahistorické odvodzovanie z akýchsi archetypických predlôh vo vedomí národov.
Pri vzniku scény odpočinku v ladislavovskom cykle sa nedá vychádzať z textov, no možno predpokladať vplyv zmeny spoločenského postavenia ženy pod vplyvom dvorsko-rytierskej kultúry. V Obrázkovej kronike, ktorú poznačila tradičná mizogýnna ideológia, scéna chýba, hoci dievčina už má na hlave korunu. Vo vatikánskom legendáriu obsahuje scéna elementy, ktoré podčiarkujú jej nábožensko-symbolický význam (paralela s Pannou Máriou, umiestnenie svätožiary, koruny i štítu hrdinu). Napriek tomu, že cykly vo vidieckych kostoloch nábožensko-symbolickú vrstvu scény čiastočne oslabujú, ostáva jej stvárnenie veľmi zdržanlivé, takže - i keď by malo ísť o odškodnenie za utrpenie boja, ktoré sa rytierskemu hrdinovi dostalo od ženy - neexistuje dôkaz o tom, žeby malo mať inú než duchovnú povahu. Scéna sa navyše vždy dala chápať len ako výraz púhej vďačnosti za záchranu. Oproti tomu obrazu lásky medzi mužom a ženou vo Willehalmovi nechýba jej rozvinutá fyzická dimenzia. Vývin lásky medzi hrdinom a ženou od nesmelých dotykov až po manželské lôžko bol v prípade Willehalma aj explicitnou obrazovou témou, hoci - na rozdiel od ilustrácií iných literárnych diel vo vrcholnostredovekom Nemecku (Tristan, Eneas) - sa pritom neprekračuje rámec, daný kresťanskými etickými normami. Za väčším záujmom o pohlavnú lásku i v prípade kresťanského hrdinu Willehalma treba vidieť i rozdielne očakávania dobového publika.
Časť C štúdie sa venuje základným formálnym charakteristikám typu obrazového rozprávania a ich možným implikáciám pre dejiny mentalít tvorcov i publika. V rámci skupiny Willehalm pritom existujú rozdielne riešenia vzťahu textu a obrazu - od paralelity obrazového rozprávania k textovému, rovnakej, aká sa objavuje i v skupine právnych kódexov Sachsenspiegel, ktoré mohli slúžiť i analfabetom ako náhrada čítania až po voľný výber motívov na ilustráciu, predpokladajúci rekonštrukciu súvislosti na základe čítania textu. Rozdiely sa objavovali i v úlohe, ktorú zohrávali pri koncipovaní programu obrazovej výzdoby pisári - niekedy vymedzili rámec pre ilustráciu v texte, pričom spravidla určili i námet obrazu, inokedy boli ilustrácie vložené dodatočne vo forme samostatných listov. Výstavba obrazových cyklov poukazuje nielen na interpretáciu textu - napr. tým, že sa prednostne ilustrovali najzaujímavejšie pasáže - no jednoznačne dokladá i primárne estetickú motiváciu vzniku obrazov. Ilustrácie histórie protipohanských bojov, ktoré zahŕňali i Willehalmov príbeh, sa neobjavovali len v rytierskych románoch. V jednej kronike (Cod. Guelf. 1.5.2. Aug. fol.), tvorí história protipohanských bojov priebežne tretinu celého rozsahu, teda akýsi ostrov, porovnateľný svojou veľkosťou s biblickými či antickými dejinami. Oproti tomu sa Ladislavmu protikumánskemu boju v Obrázkovej kronike venuje len jediný obraz, presne začlenený na miesto, ktoré mu prisúdilo disciplinované historické rozprávanie. Ani zvyšné obrazy z jeho života nestavajú na mýtizácii bojov, ale výber motívov sa podriaďuje cieľu historicky legitimizovať právne sporné postavenie svätého kráľa na uhorskom tróne. Výber scén ladislavovského cyklu v jedinečnom Vatikánskom Legendáriu, sa zasa podriaďuje štruktúre legendy - religiózne motivovaný boj sa spája s obrazom zázrakov a cirkevných rituálov, čo mimoriadne zdôrazňuje cirkevno-nábožensky orientovaný kontext "rytierskeho" príbehu, oveľa viac, než to bolo obvyklé v ostatných analyzovaných príkladoch.
Analýzy, obsiahnuté v prvých častiach štúdie dokázali, že umelecký vývoj v stredovekom Uhorsku bol pri preberaní špecifických motívov rytierskej epiky a jej ilustrácií veľmi zdržanlivý. Pri porovnaní so západoeurópskymi paralelami sa obrazová produkcia stredovekého Uhorska ukázala ako veľmi konzervatívna, podriadená buď dynasticko-politickým, alebo nábožensko-didaktickým cieľom. Záverečná časť štúdie je venovaná pokusu o vysvetlenie tohto fenoménu. Nie je v mojej kompetencii posúdiť, či sa väčšia vážnosť a potláčanie radosti z tohto sveta mohlo vyvinúť v dôsledku horších hospodárskych podmienok. Napriek tomu si však myslím, že každý pokus o vysvetlenie by mal zohľadniť kultúrnohistorický fakt, že tradícia kresťanskej interpretácie protipohanského boja nebola v Uhorsku natoľko hlboko zakorenená, ako príbehy a myšlienky, ktoré sa s ním v západoeurópskych krajinách spájali minimálne od čias Karola Veľkého. Estetická transformácia týchto príbehov, určená pre úzku vrstvu aristokratických objednávateľov preto nemohla viesť k prehodnoteniu všetkých hodnôt, ktoré boli s touto tradíciou spojené. V Uhorsku 14. storočia - ako dokladá i Obrázková kronika - však fantáziu objednávateľov obrazových cyklov ešte stále zamestnávali strašné výjavy pohanských povstaní 11. storočia, povstaní, ktoré neboli vonkajším, ale vnútorným ohrozením tejto spoločnosti. Možno preto sa objednávatelia sa necítili dostatočne istými nato, aby umožnili transformovať Ladislavov príbeh do zábavnejšej a svetskejšej polohy.