Časopis ARS 41 (2008) 1

Zita Ágota PATAKI

Rex doctus – rex augustus. Herrscherbild und Herrscherrepräsentation am Hof des Königs Matthias Corvinus
[Rex doctus – rex augustus. Obraz a reprezentácia panovníka na dvore kráľa Mateja Korvína]
[Rex doctus – rex augustus. Image and Representation of a Monarch at the Court of King Matthias Corvinus]

(Resumé)

Krátko pred svojou smrťou v roku 1490 patril k najmocnejším kniežatám Európy Matej Huňadi, ktorému taliansky humanista Pietro Ransano svojou literárnou šikovnosťou pomohol k antickej legitimizácii, keď jeho rodokmeň odvodil od rodiny Corviniovcov. Politický význam, ktorý dosiahol vďaka viacerým víťazstvám nad Osmanmi, sa vystupňoval útokom na cisára Fridricha III. ako aj dobytím Viedne roku 1487; navyše získal veľkú prestíž ako ochranca umení.

Dvorská kultúra s centrom v Budíne sa vďaka prítomnosti talianskych humanistov obohatila novými impulzmi. Na dvor prišli početné artefakty; iluminátori a pisári v skriptóriách Budína a severného Talianska pracovali na nádherných obrazových zväzkoch jeho knižnice, ktorá so svojimi 2000 zväzkami v momente smrti panovníka bola hne po Vatikánskej knižnici druhou najväčšou v Európe. Architekti súčasne pracovali na skrášlení rezidencií panovníka v Budíne a Visegráde, ktoré boli ozdobené sochami, reliéfmi a fontánami z ušľachtilých materiálov ako červený mramor a bronz.

Horlivosť kráľa v stavebných a dekoratívnych podujatiach bola motivovaná potrebou vyhovie politickej a – čo je ešte dôležitejšie – legitimizačnej potrebe reprezentácie. Keď Matej Korvín nastúpil na trón, bol poverený známymi vládnymi úlohami, súčasne však stál pred problémami legitimizácie, ktoré sa zakladali na jeho pôvode a politickej situácii okolo voľby panovníka. Matej nepochádzal z panovníckej dynastie. K tomuto nedostatku a práve vďaka tomuto nedostatku ešte intenzívnejšie pribudli aj nároky na uhorskú korunu zo strany záujemcov o trón z Čiech, Poľska a Rakúska, proti ktorým sa Korvín musel celý svoj život bráni. Ako šikovnému diplomatovi a vojvodcovi sa mu však podarilo udržať krehkú rovnováhu na politickom javisku a upevni svoju pozíciu v Európe. V rámci konsolidácie svojej moci venoval panovník veľkú pozornosť mecenášskej činnosti, ktorú vďaka svojím finančným prostriedkom a svojím humanisticky školeným záujmom rozvíjal vo vekom štýle, ktorý zodpovedal nárokom výnimočných dvorov Európy, predovšetkým mecénstvu talianskych dvorov. Kým na začiatku svojho života musel Korvín ako parvenu bojovať o svoju legitimitu, ku koncu života mu zasa išlo o zaistenie následníctva pre svojho nemanželského syna. Práve v posledných rokoch svojej vlády sa Korvín veľmi usiloval povzbudiť zariaďovanie svojich rezidencií a produkciu nádherných rukopisov, známych ako korvíny.

Článok sa zameriava na vybrané kódexy, iluminované takmer bez výnimky v Taliansku vo Florencii počas posledných rokov jeho vlády, pričom ich stavia do kontextu humanisticky orientovanej dvorskej kultúry. V centre záujmu sa ocitajú nádherné iluminácie najznámejších kódexov, akými sú Codex Averulinus, Codex Cortesius, Codex Didymus a Codex Hieronymus, kráľova biblia a filostratovský kódex, s cieľom uviesť ich do kontextu s literárnymi a umeleckými pamiatkami dvorskej kultúry a zhodnotiť ich úlohu média, reprezentujúceho vládu a mocenské nároky.

Codex Averulinus sa dá uviesť do tesného vzťahu k stavebným podujatiam kráľa, no ešte viac k dekorácii jeho rezidencií. Filaretov traktát bezpochyby poskytol rozhodujúci podnet pre stavebné aktivity kráľa, ktorý bol nadšený jeho myšlienkami a pokúšal sa ich stavebne realizovať. Týmito realizáciami sa Korvín ukázal na úrovni svojej doby, ba dokonca prezentoval svoj vzťah k ideálnemu referenčnému prameňu, ktorý plne zodpovedal talianskym nárokom.

Pri pozorovaní korvín zaujme, že čas iluminácií podáva správu o reálnych situáciách a podmienkach, dokonca o reálnych umeleckých dielach, hlavne talianskych, vo forme dobových architektúr, dekoratívnych elementov či zberateľských predmetov, napríklad medailí a gem. Tieto obrazy svedčia o mimoriadne obsiahlych znalostiach pamiatok na dvore a o čulej kultúrnej výmene s talianskymi panovníckymi dynastiami.

Význam kódexov však spočíva nielen vo funkcii sprostredkovateľov textov a umeleckých diel, ale hlavne v tom, že analogicky literárnym svedectvám prenášajú aj panovnícku ikonografiu. S odhadom na panegyriku a panovnícku ikonografiu sa stáva zrejmou úzka súvislosť a vzájomné prieniky charakteristiky kráľa v ilumináciách kódexov s humanistickou oslavou panovníka. Humanisti sa vo svojich dielach usilovali vypointovať charakteristiku kráľa porovnaniami s antickými hrdinami či bohmi, aby mohli lepšie prezentovať jeho silné stránky a schopnosti. Obzvlášť dôležitou sa pritom stávala adekvátna reprezentácia ambivalentných charakteristík kráľa, ktorý ako monarcha viedol vojny, zároveň sa však zaujímal o umenie. Za týmto účelom humanisti v rovnakej miere zdôrazňovali kráľovu silu a múdrosť (fortitudo a sapientia) – toto ideálne spojenie urobili ústredným motívom programu dvorskej kultúry. V rámci toho popri všetkých profesionálnych kvalitách a silných stránkach nadväzovali aj na myšlienku virtus, ktorá v 15. storočí hrala ústrednú úlohu. Virtus mohla na jednej strane vyváži rozkolísanú fortúnu, na druhej strane sa už od spisu De Nobilitate od Poggia Braccioliniho stávala virtus podmienkou nobilitas, takže slúžila ako vítaný prostriedok reprezentácie práve vládcom, ktorý sa nemohli opierať o rodinnú legitimitu.

Panovnícke cnosti ako fortitudo, sapientia a virtus sa v kódexoch explicitne zdôrazňovali, o čom svedčí Codex Averulinus a Codex Cortesius. Korvín však navyše prezentoval aj svoju pietas. Túto cnosť vedome ukazoval aj s odkazom na nároky svojej osoby, veď predsa práve on vystupoval v boji proti Osmanom ako christianorum propugnator. Kráľ sa štylizoval na ideálneho dvorana a súčasne dokázal vyhovie nárokom, ktoré sa naň kládli. Navyše cielene využíval umelecké objekty ako prostriedok reprezentácie svojich nárokov a staral sa o to, aby jeho ciele ostali zrozumiteľné. Zrozumiteľnosť dosahoval predovšetkým prostredníctvom humanistov a iluminátorov, ktorí jeho nároky formulovali v umeleckej reči, zrozumiteľnej hlavne v Taliansku, kde kráľ hľadal svojich politických spojencov.

Titulná miniatúra kódexu Didymus komplexným spôsobom zjednocuje tieto maximy cností kráľa. Novoplatónske myšlienky sa alegoricky prekladajú a uvádzajú do vzťahu ku kráľovi a jeho rodine. Prostredníctvom komplexnej ikonografie presadzuje kráľ svoju osobu a svoju rodinu vo vzťahu k humanistickým myšlienkovým konštrukciám a k náboženskému uctievaniu obrazov, čím odkazuje nielen na svoju učenosť. Súčasne profiluje svoju pietas a sebavedomo zdôrazňuje svoj nárok tým, že sa necháva zobraziť v priamom spojení s božským. Toto spojenie sa potvrdzuje aj v hieronymovskom kódexe, kde Korvín nechal obrazovo vyjadri svoju zbožnosť.

V titulnej miniatúre biblie (v časti žalmov) sa dá vo vystupňovanej miere zakúsi komplexnosť alegórií cností a ich vzájomná súhra. Kráľ zapája seba, svojich spojencov aj protivníkov do príbehu kráľa Dávida – on a jeho sprievod sa stávajú hrdinami starozákonných dejov. V komplexných významových vrstvách ikonografie sa etapy Dávidovho príbehu stávajú exemplami a starozákonný kráľ a jeho činy sa na základe analógie spájajú s Korvínom. Tento poznatok síce priniesol nedávny výskum, no prieskum tohto listu nebol dostatočne vyčerpaný. Predovšetkým sa dá nielen presnejšie vyargumentovať téza úvahy o obraze, ale aj navrhnú odlišný spôsob čítania scén. Prostredníctvom titulnej miniatúry biblie a odkazom na virtus Korvín rozhodne vyjadruje legitimitu svojho kraľovania a zároveň odkazuje na svoju úlohu v boji s Osmanmi. V tomto kódexe sú predsa zrejmé aj už zvýšené nároky kráľa, keďže monarcha nielen odkazuje k svojim úlohám, ale aj argumentatívne využíva reč obrazu na posilnenie svojej legitimity a na predvedenie svojho mocenského potenciálu.

O jeho ambíciách môže svedči aj dvojstranová titulka filostratovského kódexu. Tu sa výrečne ukazuje, ako si Korvín prisvojil cudziu substanciu pre svoje vlastné účely a pritom využil reč obrazov nielen na uspokojenie očakávaní, s ktorými bol konfrontovaný, ale aj na zreteľné formulovanie svojho nároku, či dokonca svojej prevahy. Kráľ zapája svoj portrét do radu antických cisárov a prostredníctvom tejto analógie sa legitimizuje, pričom súčasne preukazuje svojmu synovi Jánovi Huňadimu poctu triumfálneho príchodu do Viedne. Ak Matej Korvín zapojením svojej rodiny do obrazového programu didymovského kódexu vytvoril celkový obraz ideálneho kniežaťa a položil základy svojich komplexných panovníckych nárokov, tak potom sa pri pohľade na filostratovský kódex ukazuje jeho snaha o zreteľné formulovanie dynastických ambícií.

Korvín sa svojimi kódexmi rôznorako usiloval, aby sa výdobytky jeho vlády a nástupníctva sprítomnili v pochopiteľnej forme. V prvom rade tým, že si pre potreby svojej reprezentácie prisvojil obrazovú reč, ktorá bola nevyhnutná pre takúto komunikáciu a potom aj tým, že kódexy objednával v prestížnych talianskych dielňach, napríklad u Attavante degli Attavanti a u Gherarda a Monte di Giovanni. Talianski miniátori, ktorí vo svojich dielňach pracovali aj na obrazovej ikonografii iných kniežat, boli dobre oboznámení s týmito účinnými obrazovými formuláciami a mohli tak primerane vyhovie kráľovým ambíciám. Navyše si mohli objednávatelia – sčasti Korvínovi spojenci, ktorí zamestnávali rovnakých humanistov a miniátorov – vytvoriť obraz o panovníckej reprezentácii uhorského kráľa. Laus a fama uhorského kráľa sa tak rozširovali za hranice vlastnej krajiny s pomocou humanistov, dodávajúcich kráľovi pozna¬nie a ilustrátorov, ktorí toto poznanie zviditeľnili.

Preklad I. Gerát