Časopis ARS 41 (2008) 2

Olivier VARGIN

Regards sur l'Art de "l'Autre" Europe. L'art contemporain est-européen apres 1989
[Pohľady na umenie „inej“ Európy. Súčasné východoeurópske umenie po roku 1989]
[Insights on the Art of the 'Other' Europe. Contemporary East European Art after 1989]

(Resumé)

Keďže východoeurópske umenie reaguje na dobu, v ktorej žije, neuniká pred realitou „iného“ ani pred predpismi, ktoré táto realita nastoľuje. Neuniká ani pred hospodárskym a spoločenským rozkladom, ktorého temným divadlom sa stal tento región. Súčasné východoeurópske umenie, ktoré bolo počas sovietskej éry západoeurópskymi kritikmi a historikmi umenia dlho označované a zaraďované ako „štátne“ alebo „oficiálne“ umenie (ak ho, pravda, celkom neignorovali), po páde berlínskeho múru získalo možnosť konečne existovať a utvrdiť si v očiach západu pozíciu umenia, ktoré je celkom iné než umenie bývalého východného bloku. V tomto období hlbokých zmien dostalo takisto možnosť znovu definovať svoju povahu a podstatu, svoje bohatstvo aj možnosti.

Hoci pád komunistických režimov sa pre východoeurópske umelecké scény z formálneho hľadiska nestal bodom zlomu, ktorý by bol podobný zlomu na úrovni celej spoločnosti, predsa sa ukázal byť významnou udalosťou, ktorá hlboko otriasla povahou umeleckých diel, praxe aj umeleckých a estetických reflexií, ktoré po týchto zmenách nasledovali. Témy alebo problematika, ktorým sa umelecké diela dovtedy venovali, rovnako ako otázky umeleckého vzdelávania, možností vystavovať, financovania či slobody prejavu sa postupne vytratia a prenechajú miesto novým témam, ktoré sú umelcom bližšie.

Koniec sovietskej éry zlepší reálne šance na znovuvybudovanie historických vzťahov medzi rôznymi kultúrnymi centrami a konšteláciami v Európe. Vo východnej Európe povedie k významnému umeleckému vreniu a umeleckému pluralizmu, vďaka ktorým sa objavia nové talenty a skupiny mladých tvorcov ako sú Nebojša Šerič-Šoba, Katarzyna Kozyra alebo Egle Rakauskaite... Povedie ku zrodu umenia, ktoré spochybňuje všeobecnú jednotu sveta (ordo rerum), pretože je konfrontované s paradoxmi, prevratmi, s kmitom dejín, ktoré dlho stáli samé proti sebe; umenia živeného nekonformným myslením, ktoré sa usiluje uhlopriečne prepojiť rôzne druhy poznania a žánrov, pričom toto prekračovanie hraníc sa vymyká kanonickým zvyklostiam; umenia, ktorému záleží na osude národa rovnako ako na tej najkaždodennejšej realite; umenia znechutenia, vzbury a nádeje.

Pád východného bloku splodí umenie, ktoré je rozpoltené medzi zjaveniami a skutočnými vecami, „ostalgiou“ a jej kritikou, jednou identitou a potom zasa druhou; umenie, ktoré je v procese „neustáleho zjavovania sa“, ktoré sa prihovára všetkým ľuďom a vypovedá o ľuďoch, o tom, na čom ľuďom najviac záleží, aj o tom, s čím sa konfrontujú; umenie, ktoré je výsledkom tvorivosti ako súčtu určitých prvkov, tráum, udalostí a neustálych otázok, ktoré boli počas komunizmu predpísané; umenie poznačené dejinami, realitou, hľadaním identity, ktorých je alebo bolo svedkom.

Hoci ich veľké množstvo kritikov a ľudí zo sveta (západného) umenia opísalo ako tzv. „okrajové“ priestory, súčasné východoeurópske umelecké scény predstavujú jedinečné umenie, ktoré je pripravené riskovať úplne všetko, chváli otvorenie sa mnohorakosti svetov a želá si nadviazať kontakt s novými umeleckými realitami. Toto umenie sa nevyhýba negatívnemu, postaví sa zoči-voči škandálu, nebojí sa mať strach, otvára sa šialenstvu. Je to „umenie ktoré kričí“, ktoré si uvedomuje koniec všetkých utópií, umenie „zoči-voči“, čo neprestajne spracúva svoju látku a bez obmedzenia sa vŕta v tvárach, aby uvidelo čo je za nimi, podobne ako dievčatko v Bretonovom románe Nadja, ktoré chcelo „zakaždým odtrhnúť bábikám oči, aby uvidelo, čo je za týmito očami“.

Za prepísanie dejín umenia

Hlavným cieľom mojej dizertačnej práce Pohľady na umenie „inej“ Európy (2003 – 2007) bolo priniesť (seba)kritickú analýzu a pohľad na rôzne aktivity a hnutia sveta západného umenia v protiklade s „iným“ svetom a jeho umením. Uvedomoval som si náročnosť tejto úlohy aj problémy, s akými sa môže pri jej napĺňaní historik umenia stretnúť, čo vyjadruje aj názov článku od Henryho Meyrica Hughesa: „Dobre sme sa pozerali? Západná recepcia umenia strednej a východnej Európy počas studenej vojny“. Cieľom tohto uhlu pohľadu bolo kriticky preskúmať – podobne ako množstvo východoeurópskych kriti¬kov a historikov umenia, napríklad Viktor Misiano, Dunja Blažević alebo Zuzana Bartošová – dejiny umenia, ktoré zabudlo, predstieralo, že nevie alebo radšej vôbec nevedelo o tom, čo sa mohlo diať, tvoriť alebo budovať na druhej strany línie Odra-Nisa.

Tieto dejiny umenia na viac než polstoročie celkom opustili významné umelecké vrenie a pluralizmus; to jedinečné umenie, zároveň živené a pre¬niknuté konšteláciou množstva otázok a slov, ale aj zla. Ignorovali (a stále ignorujú) umelcov a talenty ako sú napríklad Alina Szapocznikow, Tomislav Gotovac, Jiří Kolář alebo Leonids Arins. Zanedbávali existenciu kolektívov a skupín ako EXAT 51 alebo Kolektívne akcie, atď.

Zoznam je dlhý... Na začiatku 90. rokov nás pozýva kriticky preskúmať – podľa predobrazu debaty medzi troma postavami (ktorými sú Virgil Jederescu, Piscoce a Manescu) v celovečernom filme A fost sau n-a fost? (12:08 na východ od Bukurešti, 2007) – slabiny a subjektívnu hodnotu interpretácie a písania dejín európskeho moderného a súčasného umenia. Dejín umenia, ktoré sa cez prizmu západnej Európy javia ako jediné možné dejiny. Dejín umenia, ktoré majú v istých ohľadoch blízko k „jedinému mysleniu“ a nabádajú nás, aby sme odpovedali na otázku, do akej miery historik umenia je a zostáva verný udalostiam, o ktorých vypovedá. Nabádajú nás tiež, aby sme poukázali na problémy apriórnych predpokladov historika umenia, perspektívy, z ktorej sa na dejiny umenia pozerá – jedným slovom jeho ideológie.

Nanovo rozdané karty po roku 1989...

Ak by sme sa domnievali, že taký významný historický zvrat ako bol pád Berlínskeho múru povedie k tomu, že dejiny európskeho umenia sa stanú predmetom kritického čítania alebo revízie, znamenalo by to, že zabúdame na skrytý náprotivok sveta umenia. Náprotivok, ktorý je priaznivý pre rozvoj (ego)centrizmu, egotizmu a individualizmu.

Dejiny umenia sa teda v tomto ohľade nevrátia k tomu, čo už bolo povedané a napísané z obavy, že by tým spochybnili svoju legitímnosť a dôveryhodnosť. Namiesto toho, aby prehodnotili svoje pozície, budú maskovať obrovské biele miesta tým, že budú hovoriť v náznakoch. V takýchto kamuflážach možno – na rohu stránky alebo niekde v rohu knižnice – objaviť jeden riadok alebo dokonca knihu venovanú východoeurópskej umeleckej skupine/ skupinám alebo individuálnemu umelcovi/umelcom. Sú to tvorcovia a skupiny, ktorí sa vo väčšine prípadov presadili v zahraničí v 70. a 80. rokoch, buď prostredníctvom veľkých galérií, alebo vďaka účasti na veľkých podujatiach typu Benátske bienále alebo Documenta. Pokiaľ ide o tých „druhých“ – umelcov, ktorí sa narodili v 60. a 70. rokoch – treba mať trpezlivosť. Toto očakávanie nájde odpoveď alebo aspoň pokus o odpoveď v aktivitách celého súboru aktérov „centristických“ a východoeurópskych umeleckých scén, ktoré budú reakciou na zotrvačnosť a nehybnosť sveta umenia, ktorý je uzavretý do seba samého.

Za historiografický zlom

Môžeme teda vo svetle všetkých týchto postrehov zmeniť historiografický pohľad? Hoci sa zdá byť zložité zmeniť fenomén, ktorý je nezvratný (globalizáciu) a istú dominanciu jedného priestoru (centrum) nad inými, stále je prípustnou myšlienka alternatívy voči veľmi rozšírenej forme (takmer jednostranného) čítania európskych dejín umenia 20. storočia a zároveň formálneho popretia mnohých apriórnych predpokladov, ktoré kritici a historici umenia zhromaždili ohľadom východoeurópskeho umenia a umenia iných periférií (Afrika, Ázia, Stredný východ...).

Môžeme ešte (my – ľudia zo Západu, obyvatelia centra...) vyvrátiť rozčarované a vizionárske konštatovanie istého českého intelektuála, ktoré vyslovil na začiatku 90. rokov: „Dnes je stredná Európa pojmom, ktorému rozumejú len meteorológovia,“ a skromne tak prispieť k tomu, aby sme sa prestali na dejiny umenia „inej“ Európy pozerať ako na „iné dejiny umenia“, ale ako na dejiny umenia, ktoré boli vždy spoločné?

„Náš“ pasívny, či dokonca schvaľujúci postoj počas viac ako štyridsiatich rokov komunizmu a pätnástich rokov čakania pred bránami Európskej únie, si zoči-voči východoeurópskym krajinám vyžaduje revizionizmus a sebakritiku – uznanie (mea culpa), že takéto správanie úzko súvisí s egocentrizmom. Takéto redefinovanie tiež musí prejsť – ako to naznačuje Alexandra Laignel-Lavastine vo svojej eseji Duchovia Európy (2005) – cez historické a kultúrne „doučovanie“, ktoré by bolo oslobodené od akýchkoľvek špekulácií a „centristického“ povýšenectva... a musí ho charakterizovať skutočná vôľa po výmene skúseností.

Preklad B. Lášticová