Časopis ARS 41 (2008) 2

Michael RATTRAY

Conversations. The Sharjah Biennale and International Art Relations in the United Arab Emirates
[Rozhovory. Bienále Šarjah a medzinárodné umelecké vzťahy v Spojených arabských emirátoch]

(Resumé)

V roku 2003 urobilo malé a regionálne zamerané Bienále Šarjah (Sharjah Biennale, SB) obrat o stoosemdesiat stupňov a vstúpilo do arény medzinárodných bienále. Pod vedením Sheikhy Hoor Al-Qasimi, čerstvej absolventky Slade School of Fine Art v Londýne, a za značnej finančnej podpory jej otca a vládcu emirátu Šarjah, Dr. Sheikha Sultana bin Mohammed Al-Qasimi, sa bienále stalo najväčšou medzinárodne uznávanou výstavou svojho druhu v Spojených arabských emirátoch a pravdepodobne aj na celom Strednom východe. Ročník 2005 – SB7: Belonging (Vlastnenie) pritiahol vyše 28 000 návštevníkov a pripravil cestu pre ešte vyššiu návštevnosť ročníku 2007 – SB8: Still Life: Art, Ecology and the Politics of Change (Zátišie: Umenie, ekológia a politika zmeny). Zdá sa, že bienále napĺňajú osobnú métu usporiadateľov priniesť do zálivu „novú éru súčasného umenia“.

Spojené arabské emiráty sú spoločenstvom siedmych mestských štátov, ktoré sa riadia zložitými islamskými pravidlami na základe šaríje (islamského práva). V rámci verejného života sa podľa šaríje musia dodržiavať prísne pravidlá správania. Niektoré z týchto pravidiel (zákonov) účinne okliešťujú určité spôsoby vyjadrovania a sú prostriedkom cenzúry akýchkoľvek informácií, súvisiacich s negatívnym pohľadom na štát a/alebo islam. Vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel šaríje je za najkonzervatívnejší považovaný práve emirát Šarjah.

Cieľom tohto príspevku je hľadať odpovede na otázky spojené s Bienále Šarjah a osobitne s výskytom cenzúry na ročníku 2003. Prostredníctvom analýzy článku Okwui Enwezora „The Black Box“ (Čierna skrinka) z katalógu Documenta XI a troch umeleckých diel z Bienále Šarjah 2003 bude tento príspevok skúmať mechanizmy vplyvu cenzúry na výstavu medzinárodného umenia na konzervatívnej pôde emirátu Šarjah.

Bienále je súčasťou širších vládnych záujmov v súvislosti s pretváraním Spojených arabských emirátov na globálne turistické a obchodné centrum. Po slávnostnom otvorení v roku 1993 bolo Bienále Šarjah až do obratu v roku 2003 skromnou a regionálne zameranou výstavu miestneho umenia. Riaditeľka bienále Hoor Al-Qasimi sa vo viacerých rozhovoroch vyjadrila, že hlavným zdrojom inšpirácie pre reštrukturalizáciu podujatia boli Documenta XI, ria¬dené Okwui Enwezorom. Skutočnosť, že sa mladá riaditeľka nechala inšpirovať iným medzinárodným modelom, nie je ničím nezvyčajná. Nezvyčajnosť uvedeného sa však jasne ukáže vtedy, ak vezmeme do úvahy hanlivý postoj Enwezorovho textu k islamu a možnosť zahrnutia jeho úvah do organizačného zámeru vedenia bienále.

Podľa Enwezora je „program politického islamu v súčasnosti postavený na urputnom zápase so západniarstvom“. Toto tvrdenie určuje zjavnú dualitu medzi západom a islamom ako dvomi súperiacimi kultúrnymi okruhmi. Enwezor definuje západniarstvo ako „globálnu totalitu“, zahŕňajúcu všetky aspekty a inštitúcie spoločenskej organizácie, ktorej konečným výsledkom má byť úplná integrácia západného (európskeho a severoamerického) systému, či „spô¬sobov bytia“ do zvyšku sveta. Keďže je Bienále Šarjah usporadúvané vyslovene islamskou politickou organizáciou, je ho možné vnímať ako formu urputného zápasu so západniarstvom? Konkrétnejšie, je možné bienále označiť za príklad toho, čo Enwezor, citujúc Jürgena Habermasa, nazýva systémom „konceptuálnej apropriácie socio-kultúrnych procesov“ ako formy obrany proti úplnej integrácii západného systému?

Enwezorov článok rozoberieme s cieľom zhodnotiť jeho postrehy o spôsoboch politického a kultúrneho vyjadrovania fundamentalistického/radikálneho a osvieteného islamu ako opačnej duality k hegemónii západu. Pre lepšie pochopenie typu rozhovorov, odohrávajúcich sa medzi umením a kontrolujúcim štátom, budeme skúmať tri umelecké diela: „Untitled 2001“ (Bez názvu) od Wolfganga Staehle, adaptovanú verziu pôvodnej výstavy v reálnom čase z Postmaster’s Gallery v New Yorku (6. septembra 2001 – 6. októbra 2001); inscenované video „The Romans“ (Rimania) od Philippa Terrier-Hermanna, jedinú prácu, ktorá musela byť po otvorení bienále odstránená, a video a cyklus fotografií „July 26, 2002“ od Zhu Minga, cenzurované, avšak neodstránené.

Príspevok nebude argumentovať pre, alebo proti platnosti či autentickosti uvedených diel ako diel umeleckých. Skutočnosť, že už boli vystavené, toto ich začlenenie z umeleckohistorickej perspektívy dostatočne potvrdzuje. Primárnym cieľom bude hľadať odpoveď na otázku, prečo boli, alebo neboli diela správou Bienále Šarjah cenzurované a do akej miery umožňuje Enwezorov príspevok výklad diel a spôsobov ich vystavenia. Spoločným menovateľom predmetných prác bolo využitie nových médií ako video či projekcia. Obdobné médiá boli uprednostnené na Documenta XI, takzvanej 600 hodinovej výstave. Tematicky sa však diela líšili. Mingova práca zachytila performanciu s dvojitou perspektívou umelca a dokumentaristu. Terrier-Hermann inscenoval sekvenciu s využitím hercov. Staehle priniesol upravenú verziu pôvodne mesiac trvajúcej výstavy v reálnom čase, tu počas priebehu bienále cyklicky prezentujúcej jediný deň (11. september 2001).

Prostredníctvom analýzy mechanizmov cenzúry, vychádzajúcej z islamského práva šaríje, budeme skúmať fenomén výstavy medzinárodného umenia, jej schopnosť rozvracať dominantný kultúrny aparát. Môže sa Bienále Šarjah stať nástrojom vzostupu akceptovateľných spôsobov vyjadrovania v Spojených arabských emirátoch? Okrem toho sa pokúsime určiť pozíciu bienále v rámci recepcie súčasných výstavných praktík.

Na základe analýzy orgnizácie bienále, kombinovanej s komentármi, ktoré Okwui Enwezor vyslovil ako riaditeľ Documenta XI v roku 2001, bude príspevok klásť ťažké a znepokojujúce otázky vo vzťahu k medzinárodnej výstavnej praxi. Keďže Bienále Šarjah obrazne povedané stojí v centre nepredvídateľného vývoja medzinárodných záujmov Spojených arabských emirátov, problematika zobrazovania a vystavovania sa dostane do popredia, pričom tento príspevok ponúka možnosť otvoriť diskusiu o očakávaných umeleckých diskurzoch.

Výber a preklad M. Hrdina a J. Jurečková