Časopis ARS 40 (2007) 2

Ernő MAROSI

Zwischen Kunstgeographie und historischer Geographie. Das Königreich und der Ständestaat Ungarn im Mittelalter
[Medzi geografiou umenia a historickou geografiou. Uhorsko ako kráľovstvo a stavovský štát v stredoveku]
[Between the Geography of Art and Historical Geography. The Kingdom and the Corporate State of Hungary in the Middle Ages]

(Resumé)

Autor sa sústredil na otázku hraníc, vymedzujúcich rámec štúdia stredovekého umenia v Uhorsku (nemčina ani maďarčina nepozná rozdiel medzi termínmi Uhorsko a Maďarsko). Nie je rozhodnuté, či pritom ide o vonkajšie hranice, alebo o vnútorné členenie nadradenej jednotky („stredná Európa“). O hraniciach a geografickom členení sa v princípe a vo všeobecnosti dá uvažovať len ako o historických danostiach. Prvá štátna hranica Uhorska, poňatá v modernom zmysle ako demarkačná línia, bola dokázaná v neskorom 13. a v zmätených pomeroch raného 14. storočia na západnej strane voči oblastiam rakúskych vojvodov. Maďarský dejepis, vrátane dejepisu umenia, preukázal len malý zmysel pre regióny. Celkový obraz krajiny sa utváral inak, ako napríklad vo Francúzsku, kde sa v dejepise umenia namiesto skutočného správneho systému nostalgicky oživovali grófstva ancien régime alebo ako v nemeckej cisárskej ríši, kde dejepis umenia zvečňoval vojvodstvá. Štruktúra dejepisu umenia Uhorska sa organizovala poda vzoru štátu, ktorého zakladatelia uplatnili centralizovaný systém hospodárstva, financií a dopravy. Pritom hrala významnú úlohu skutočnosť, že stredoveké umenie bolo najviac zničené práve v centrách krajiny. Rekonštrukcia postupovala centripetálne, teda podobne, ako sa v historických stavbách milenárnej výstavy stretli prvky z okrajových oblastí, aby znázornili to, čo voakedy existovalo. Aj tu slúžila za základ centripetálna hypotéza o vyžarovaní a všeobecnej závislosti umenia vo všetkých kútoch krajiny – aj stredoveku sa teda pripisovala kultúrna jednota, ktorá sa do istej miery podobala tomu, čo charakterizovalo kultúrnu politiku neskorého 19. storočia. Anachronizmus tejto hypotézy prezrádza už len ňou potlačená skutočnosť, že do raného 15. storočia prakticky neexistovalo žiadne určité hlavné mesto krajiny.

Veľkou témou maďarského historického výskumu sa nestal ani tak región či krajina, ako skôr komitát, teda inštitúcia pôvodne šľachtického charakteru, ktorá sa prinajmenšom od osvietenstva podnes považuje za najtradičnejšiu. V čase milénia začali veľké projekty monografií jednotlivých komitátov, ako aj historickej geografie neskorostredovekého Uhorska, čoskoro však uviazli. V tejto tradícii pokračoval György Györffy, ktorého Historická geografia Uhorska arpádovskej doby čaká na svoje pokračovanie. Dejiny komitátov, ktoré tvoria základné jednotky jeho historickej geografie, ukazujú podrobne, ako sa v konkrétnych prípadoch utvárala sieť kráľovských hradov a vlastníckych sfér šľachtických rodov. Najdôležitejším a najviac diskutovaným sa zdá by veká premena od počiatku 13. storočia, pričom šachta tu vystupuje ako protiváha kráľovskej moci a šľachtický komitát ako paralela ku kráľovskému systému hradov. Interpretácia tejto premeny je o to dôležitejšia, že ide o genézu dlhej tradície dejín ústavy, teda uhorského stavovského štátu.

Tradíciu výskumu počiatkov uhorského stavovského štátu, zastúpená Györffym, ako aj marxistické tézy o „feudálnej anarchii“ a „rozdrobenosti“ prekonala dôkladná kritika Pála Engela. Engelov najdôležitejší záver bol, že sieť hradov a utváranie panských teritórií záviselo od premenlivého mocenského postavenia barónov a od hodností, ktoré im boli udelené. Modelové štúdie, ako najmä jeho monografia o šachte komitátu Ung, založená na mimoriadne priaznivom stave prameňov, a aj elektronicky prístupná monumentálna prosopografia vysokej šachty neskorého stredoveku, sú zatiaľ len v jednotlivých prípadoch používané orientačné pomôcky v mocenských pomeroch, ktoré sa vyznačovali všeličím, len nie stálosťou.

V súčasnom maďarskom dejepisectve – a v jeho stopách aj v dejepisectve umenia – sa teda otázky historickej geografie (a následne aj geografie umenia) javia ako principiálne podmienené sociálnymi dejinami. Na rôznych rovinách spoločnosti (napríklad na jednej strane na dvore, v kruhoch vysokej šachty, v spoločnosti duchovných a v mestách, prepojených medzinárodnými obchodnými cestami, a na druhej strane medzi vidieckou šachtou, či na dedinách, ktoré sotva mohli dosahovať rozhľad predchádzajúcich) treba vychádza z celkom odlišného zmyslu geografických faktorov. Počas stredoveku znamenal významnú zmenu vznik a rozvoj miest. Až okolo roku 1400 sa dá doložiť, že tento sa stal dôležitým predpokladom rozvoja umeleckej tvorby aj na kráľovskom dvore, čo vcelku zodpovedá známym údajom o ich vývine. Treba teda ráta s podstatne zmenenou predstavou historickej vedy o stredovekých štruktúrach, pričom komunikačné schopnosti a mobilita rôznych vrstiev spoločnosti sa zásadným spôsobom odlišovali. Ich geografické prepojenia či lokalizovatenosť teda závisia aj od ich spoločenského postavenia. Celé svety oddeľujú dvoranov, o ktorých pohyblivosti svedčia rekonštruovateľné kráľovské itineráre, či meštiackych obchodníkov a remeselníkov, disponujúcich široko rozvinutými vzťahmi, ako aj putujúcich intelektuálov od obcí, ktoré sotva dovideli za horizont najbližšieho trhoviska. Tu zlyhávajú tak hypotézy o podnetoch, rozširovaných dvorským umením či prostredníctvom šľachtických patrónov na vidieku, ako aj tie o tvorivosti roľníckeho ľudu, ktoré boli inak tak drahé romantickým predstavám o národnom umení.

Funkcie aj možnosti nielen miestnych, ale aj aristokratických stavebníkov a patrónov sa vôbec nechápu správne, ak sa im – s výnimkou zriedkavých jednotlivcov – pripisuje osobný vplyv napríklad podľa vzoru mýtizovaných mecenášov. Na tejto rovine treba oveľa viac ráta s prácou remeselníkov, zhromaždených v regionálnych centrách. Či už sú tieto centrá aj skutočne známe, alebo sa o ich prítomnosti dá usudzovať len na základe dedinskej produkcie či nástenných malieb, vysvitá z každodennej umeleckohistorickej skúsenosti s týmito regionálnymi javmi – niekedy na štylistickom základe, inokedy na základe použitého materiálu.

Preklad I. Gerát