Časopis ARS 40 (2007) 2

Ján BAKOŠ

Vienna School Disciples and "The New Tasks" of Art History
[Žiaci viedenskej školy a „nové úlohy“ dejín umenia]

(Resumé)

Esej sa zaoberá transformáciami, ktorými prešlo Rieglovo, Dvořákovo a Schlosserovo metodologické dedičstvo v 30. rokoch 20. storočia. Pod vplyvom novej politickej situácie v súvislosti s nástupom nacizmu sa žiaci viedenskej školy dejín umenia – Hans Sedlmayr, K. M. Swoboda a Dagobert Frey – snažili sformulovať „nové úlohy“ historiografie umenia. Našli ich v nahradení diachrónnej koncepcie dejín umenia synchrónnou, v identifikovaní kolektívnych nositeľov vývoja umenia a v sústredení sa na výskum umeleckohistorických „konštánt“. Tie traktovali na jednej strane ako konštanty geografické, teritoriálne, územné, na strane druhej ako konštanty etnické, nacionálne, rasové. Spomenutí žiaci viedenskej školy, ktorí obsadili vedúce pozície na univerzitách vo Viedni, Prahe a Vratislave boli presvedčení, že „nové úlohy“ dejepisu umenia sú konkretizáciou Rieglovho a Dvořákovho impersonalizmu a sofistikovanými spôsobmi sa ich snažili zharmonizovať s indukcionistickým odkazom Juliusa von Schlossera. Spojenie metafyzickej výrazovej koncepcie umenia s ideou geografických a etnických konštánt bolo pritom efektívnym inštrumentom symbolického legitimizovania politiky expanzionizmu. Každý zo spomenutých učencov sa s problémom vzťahu vedeckého poznávania a moci vyrovnával osobitne. Tri analyzované prípady – H. Sedlmayra, K. M. Swobodu a D. Freya – sú nielen symptomatickými dokladmi dobrovoľného posluhovania vládnucej totalitnej ideológii, ale aj ukážkami, že teória a prax, slová a činy, poznanie a konanie nie sú vo vede vždy v súlade. Esej vyúsťuje do otázky, nakoľko dnešný obnovený záujem o umeleckohistorickú geografiu je oprostený od ideologických motivácií.

Preklad autor