Časopis ARS 40 (2007) 2
Mária ORIŠKOVÁ
Re-writing History, Re-drawing Maps. Central Europe in the Global Story of Art[Prepisovanie histórie, prekresľovanie máp. Stredná Európa v globálnom príbehu umenia]
(Resumé)
Cieľom tohto príspevku bolo poukázať na to, ako sa v ére globalizácie „chová“ jedna z humanitných disciplín, nazývaná dejiny umenia, ako sa reštrukturuje alebo prispôsobuje, pretože si to vynucuje nový globálny poriadok. Otázka možného písania „globálneho príbehu“ umenia, v ktorom sa stále častejšie obracia pozornosť nielen k časovej osi histórie/histórií, ale aj k osi priestorovej, geografickej, reflektuje príspevok na príklade nedávno vydaného Atlasu svetového umenia (Atlas of World Art. Ed. J. ONIANS. Köln : DuMont, 2004).
Globalizácia priniesla opúšťanie idey ohraničených priestorov národných štátov, pretože „peniaze, technológie, komodity, informácie či toxické látky nepoznajú hranice“ (Ulrich Beck). Toky/fluidita nefunguje iba v rámci ekonomických vzťahov, ale i v sociálnej a kultúrnej oblasti, kde sa tiež objavili niektoré nové pojmy ako vzťah medzi globálnym a lokálnym, mobilita, deteritorializácia, relačné networky či hybridizácia. Teoretici kultúrnej globalizácie otvorili v nedávnej dobe množstvo otázok, ktoré sú aktuálne a užitočné i pre dejiny umenia. Nová geografia umenia (napr. Thomas DaCosta Kaufmann) ráta s prehodnocovaním chápania svetového umenia, resp. kultúr v rôznych podobách a prístupoch, uznávajúc „priestorový obrat“ (ako komplementárny ku „kultúrnemu obratu“).
Jedným z možných odrazových mostíkov k tzv. spacializácii aj v dejinách umenia je i spomenutý Atlas svetového umenia, ktorý pozostáva v prvom rade z máp. V nich sa odohráva nielen globálny príbeh umenia (od praveku po súčasnosť), ale prízvukuje sa aj dôležitosť klimatických, ekonomických, sociálnych i politických faktorov. Na chronologicky usporiadaných mapách sa nachádzajú okrem umeleckých diel aj obchodné cesty, transfery umeleckých predmetov, migrácia, vojny či invázie. Tento gigantický kartografický projekt globálnych dejín umenia možno považovať za pokus o „zrovnoprávnenie“ všetkých výtvarných prejavov ľudstva a vytvorenie spravodlivejších, globálnych dejín umenia. Napriek tejto evidentnej snahe zostavovateľov, Atlas má jeden zásadný problém, ktorým je predpoklad, že mapa je neutrálnou, nestrannou reprezentáciou „reality“ a znamená nezainteresované poznanie, zabúdajúc na to, že mapy vždy slúžili a slúžia istým záujmom. Mapa je spoločenskou konštrukciou a je selektívna, aj napriek dojmu absolútnej pravdivosti a presnosti (Denis Wood). Selekcia v rámci Atlasu bola nevyhnutnou požiadavkou a tak na základe istých kritérií v ňom dominujú „západné klasifikačné mechanizmy“ (Robert Nelson). Taktiež limitovanosť grafických znakov a kartografických kódov znemožnila jasne oddeľovať také zásadné diskurzy ako obchod s umením a obchod s otrokmi, rovnako ako import, export alebo cestovanie, násilné vpády či ukoristenie umeleckých diel.
Pri čítaní máp východnej Európy (obzvlášť v 20. storočí) nachádzame tento priestor buď ako prázdny, alebo ako kolonizovaný (označený bledočervenou farbou, ktorou boli v mapách vždy znázornené kolónie). Rétorika „Novej Európy“, bez hraníc či idey otvoreného globálneho priestoru tu nenašli reálne rozmery, práve naopak – východná Európa nielenže nemá žiadne viditeľné znaky, ale naďalej prežíva svoju „traumu, že nepatrí nikam“ (Kasia Murawska-Muthesius).
Preklad autorka