Časopis ARS 44 (2011) 2

Ricardo PIÑERO MORAL – Yvonne zu DOHNA

Iconosophy. The Relationship between Colour Theory and Iconography (Goethe and Turner. The Labyrinth of Word and Light)
[Ikonozofia. Vzťah medzi teóriou farieb a ikonografiou (Goethe a Turner. Labyrint slova a svetla)]

(Resumé)

Štúdia sa snaží dokázať, že farbe je z teoretického a filozofického hľadiska potrebné priznať autonómny jazyk, nevyhnutný pre interpretáciu umeleckého diela.

Text je rozdelený do troch častí. Prvá sa zaoberá hranicami ikonografickej metódy a úlohou vnímania. Druhá časť odkrýva všeobecný zmysel reči farieb. Posledná časť aplikuje teoretické poznatky o vzťahu medzi rečou farieb a ikonografiou na konkrétne umelecké dielo – Turnerov obraz Svetlo a farba (Goetheho teória) – Ráno po Potope – Mojžiš píšuci knihu Genezis, interpretovaný prostredníctvom Goetheho teórie farieb.

Analýza umeleckého diela ikonografickou metódou znamená jeho interpretáciu v rámci určitých daných parametrov. Dielo je videné v špecifickom historickom, filozofickom a nacionálnom kontexte.

Ak však do úvah začleníme úlohu diváka, musíme prekročiť hranice tradičného vedeckého prístupu. Zatiaľ čo ikonografia popisuje obsah diela, farba priamo pôsobí na divákove vnímanie, a tým modifikuje ikonografický výraz.

Musíme sa zmocniť „nevideného“ a pokúsiť sa zistiť, čo nám dielo odkazuje po estetickej stránke. Pomocou teórií farieb, foriem alebo línií môžeme postihnúť výraz vpísaný do štruktúry umeleckého diela.

Ako definovať reč farieb? V priebehu storočí si farby vytvorili svoj vlastný jazyk, založený na určitej forme, skladbe a účelovosti, špecifikovaných teóriami farieb. Teóriu farieb možno chápať ako súčasť celkovej teórie estetického zážitku z obrazu. Prostredníctvom analýzy farieb dokážeme postihnúť ich schopnosť komunikovať posolstvá.

Sila slov, neviditeľná, no duchovne vždy prítomná, vyvoláva silné pocity – podobne ako farby –, pričom nám poskytuje informácie a sprostredkúva zmyslové vnemy. Všetky Aristotelove práce na tému rétoriky sa zakladajú na úlohe presvedčivosti. Rétorika je umením invencie, expresie, organizácie a komunikácie. Svetlo prostredníctvom farby pôsobí podobne ako jazyk v rámci rétoriky. Tak, ako jazyk dokáže vyjadriť naše skúsenosti, svetlo prostredníctvom farby dokáže dekódovať informácie. A tak farby, podobne ako slová, objasňujú zmysel, prebúdzajú obrazotvornosť a vyvolávajú vášne a emócie. Farba nie je iba pigment, iba svetlo, ale skôr vzruch, s rozlíšením na fyzikálny fenomén a subjektívny vnem. Platón, Aristoteles, Galén a Ptolemaios videli zrod farieb v momente stretu pohľadu a objektu. Svetlo vábi pohľad a pohľad farby. Pozerať sa na umelecké dielo znamená uvedomovať si viditeľnosť farieb.

Turnerov obraz Svetlo a farba (Goetheho teória) – Ráno po potope – Mojžiš píšuci knihu Genezis je svojím spôsobom „inkarnáciou“ Goetheho teórie farieb. Sám názov naznačuje súboj medzi dvomi odlišnými vedeckými odbormi: ikonografiou a estetikou. V Turnerovom prípade je klasické zobrazenie „Potopy“ transformované do podoby prudkej búrky farieb, pričom odkazy na tradičné ikonografické symboly, napr. Mojžiš a had, sa tu strácajú. Dokážeme rozlíšiť viacero zdrojov, z ktorých mohol Turner čerpať inšpiráciu pre tento radikálny rozchod s tradičným zobrazením.

V období renesancie sa „Potopa“ stala symbolom sily prírody, umožňujúcej ľahšie uchopenie neviditeľného Boha v jej kozmickom poriadku. Teórie farieb a disegna Albertiho a Leonardovej doby priznali estetickej expresii širšiu a nezávislejšiu úlohu. Špecifickým použitím farieb bolo možné manipulovať divákove vnímanie priestoru a času. Maľba už viac nebola nehybná, jej prvky sa rozhýbali, manipulujúc tak s našimi pocitmi.

Boschove mystické kruhy z jeho Nanebovstúpenia sa na Turnerovom obraze premietli do uchvacujúceho tunela, v ktorom divák postupuje z tmy do svetla. Rozdiel medzi Boschom a Turnerom spočíva v dynamickom svetelnom efekte, ktorý sa Turner naučil od Lorraina. Lorrainovo svetlo preniká do objektov a posúva ich do inej sféry. Turner však išiel ďalej ako baroková teória farieb, v rámci ktorej má divák možnosť mať účasť na pocitoch, ktoré nie sú priamo zobrazené, no pri pozorovaní obrazu aj tak vystupujú na povrch. Pozorovaním sa pocity zviditeľňujú, a to pomaly, postupne. Nedosiahnu naplnenie, skôr sa sústavne menia z jedného na druhý. V baroku sa dotýkame otázky skutočnosti javu. Nejaví sa samotný objekt, ale dané svetlo a farba. Farba tu odráža zmenu pocitovosti predmetu v maľbe. Zúčastňujeme sa na skutočnom zážitku vnútorného procesu. Naša subjektivita, naša reflexia vnemu zobrazených javov sa stáva súčasťou maľby samotnej.

Kým umelci ako Tiepolo, inšpirovaní novými Newtonovými teóriami, začali miešať farebné tóny a dosahovať v odrazoch zmyslové vnemy, Turner s pomocou Goetheho teórie farieb posunul umenie do novej filozofickej dimenzie.

Goetheho teória postuluje, že svetlo je samo o sebe neviditeľné a bezfarebné. Čisté svetlo sa stáva viditeľným až vtedy, keď sa stretne s niečím tmavým, stávajúc sa farebným svetlom. Tma je podľa Goetheho náprotivkom svetla. Zároveň sa však svetlo a tma nevylučujú, ale naopak, dynamicky sa spájajú a vytvárajú niečo úplne nové: farbu. Goethe ďalej rozlišuje tri rozdielne typy farby: fyziologickú, fyzickú a chemickú. Vnímanie farieb je založené na polarite, charakteristickej aj pre naše vnímanie skutočnosti. Sama príroda poskytuje tieto ľahko pozorovateľné duality. Slová a farby umožňujú pochopiť realitu. Podľa Goetheho umenie komunikuje divákovi prostredníctvom farieb účinné zmyslové vnemy, predstavy, zážitky a pocity.

Turnerov obraz Svetlo a farba (Goetheho teória) – Ráno po potope – Mojžiš píšuci knihu Genezis, charakteristický použitím žltých a modrých tónov, vychádza z Goetheho teórie farieb. Turner využíva polaritu, tmu a svetlo, pričom katastrofickosť potopy nám nesprostredkúva intelektuálnymi prostriedkami, ale prostredníctvom zážitku „ústupu“ tmy a následného fyzického a mentálneho vkročenia do svetla. Svetla, ktoré na konci tunela, otvárajúceho sa pred našimi očami, prechádza zo žltej farby do bielej. Turnerova maľba zmenila od základov spôsob vnímania umeleckého diela. Zavádza svojské poňatie nadpozemskosti, pričom farbami nám sprostredkúva pocit ohromujúcej sily prírody a tiež božej vznešenosti. Prežívame očistu, transcendujúc prostredníctvom farieb neviditeľné, no v živote tak reálne.

Preklad z angličtiny M. Hrdina