Časopis ARS 45 (2012) 1

II.
Mária ORIŠKOVÁ

Welcome to Capitalism. Institutional Dimensions of Art History in Post-Communist Slovakia
[Vitajte v kapitalizme. Inštitucionálne rozmery dejín umenia na postkomunistickom Slovensku]

(Resumé)

Príspevok odznel na medzinárodnom kolokviu Dejiny umenia na mape humanitných odborov v strednej a východnej Európe, ktoré zorganizoval Sterling and Francine Clark Art Institute (Williamstown, USA) a Moravská galerie v Brne v dňoch 18. – 19. novembra 2010. Text je pokusom v oblasti inštitucionálnej teórie a vychádza z koncepcie britského sociológa a teoretika kultúry Raymonda Williamsa. Williamsova kritická teória dominantných, reziduálnych a novovznikajúcich elementov, fungujúcich ako dynamický komplex síl v kultúre, tvorí potom rámec uvažovania o umeleckohistorických inštitúciách na Slovensku po roku 1989. Keďže Williams chápe reziduálne ako odkazujúce k praktikám, ktoré sú odvodené z minulosti, štúdia sa zapodieva tými inštitúciami dejín umenia v postkomunistickom systéme, ktoré prežívajú do súčasnosti, aj keď spoločenské podmienky, ktoré umožnili ich fungovanie, už zanikli. Minulé dominantné tu však existuje ako prítomné reziduálne vedľa novovznikajúceho, často značne odlišného, aktívneho, inovatívneho. Text sa venuje tiež zásadnej otázke, ako veda zvaná historiografia umenia konštituuje a distribuuje poznanie v nových podmienkach prostredníctvom konkrétnych inštitúcií. Socializácia epistemológie, ktorá neodmieta kognitívne dimenzie vedy, ale priznáva aj jej inštitucionálne rozmery (teda spoločenskú organizovanosť vedy a jej jednotlivých disciplín), sa objavila iba nedávno v rôznych spoločenských vedách aj na Slovensku. V rámci slovenskej historiografie umenia sa však len pomaly a váhavo objavujú pokusy o skúmanie inštitucionálnych a širších spoločenských podmienok a procesov tvorby umeleckohistorického poznania. Historiografia umenia je ešte pomerne často ponímaná ako tradičný modernistický projekt, postavený na humanistických ideáloch a na potvrdzovaní univerzálnych/kanonizovaných hodnôt. Mnohokrát absentuje nielen reflexia metód výskumu historika umenia, ale i podmienok a okolností, v ktorých výskum a veda fungujú. Dlhodobá absencia kritických metód(a totálne zavrhnutie marxizmu, ktorý stál pri zrode kritických metód v západnom svete) sa podpísala na súčasnom stave disciplíny. Pojmom ako je ideológia, moc alebo túžba sa nevenuje pozornosť a v centre záujmu stoja skôr „magické“ pojmy ako umelec-génius, umelecké dielo alebo nové umelecké smery.

Štúdia sleduje tzv. transformačné procesy (transformácia školstva a kultúry) a „nový začiatok“ po roku 1989, kde nebol pripravený projekt premien (okrem vymazania socialistickej minulosti) a kde aktéri reforiem na poli vedy a kultúry nemali predchádzajúce skúsenosti s demokratickou súťažou, ani s trhovou ekonomikou. Mnohé iniciatívy i praktiky na poli galerijných inštitúcií možno preto označiť nielen ako tradičné, konzervatívne či stagnujúce, ale tiež ako neustále opakujúce múzejné umeleckohistorické klišé a stereotypy bez teoreticko-kritickej reflexie či pokusov o revíziu. Preto ich možno považovať v rámci Williamsovej teórie za reziduálne, prežívajúce zo socialistickej minulosti. Na rozdiel od múzejných inštitúcií sa v rámci akademických/univerzitných dejín umenia objavili pokusy o kritickú revíziu disciplíny, jej metód, prístupov a nástrojov. Na univerzitách, aj v umenovedných inštitúciách, sa však stále častejšie hovorí o trhu a jeho logike, čo konkrétne predstavuje súťaženie o financovanie zo štátnych a neštátnych (najmä nadačných) zdrojov. Dá sa povedať, že sa jedná o zložitý súbor pravidiel pre uskutočňovanie poznania, ktoré nie je izolované od politiky a ekonomiky. Konzumná kapitalistická ekonómia predstavuje spojené aparáty vedenia a vládnutia, na ktorých produkcia poznania vo vzdelávaní, vede a výskume aktívne participuje a ktorými je zároveň riadená. Je tiež zrejmé, že formy a spôsoby spoločenskej organizovanosti vedy nie sú nejakým vedľajším faktorom, ale naopak, intervenujú do produkcie a podoby poznania. Vedecké poznanie tak možno chápať ako „konštruované“ prostredníctvom sociálnych a ekonomických procesov a mechanizmov a nie ako „autonómne“. Nemožno poprieť, že všetky oblasti, v ktorých pracuje historik umenia sú dnes zviazané s ekonomikou, trhom či kapitálom a súčasťou jeho výkonov sa stali i tzv. manažérske schopnosti. Pojmy ako rating, ranking či audit patria dnes do slovníka univerzitného profesora a vedca. Do mozaiky postkomunistických zmien/transformácií na poli umeleckých a umenovedných inštitúcií patria istotne aj neštátne a čisto komerčné inštitúcie, ktoré možno považovať za novovznikajúce elementy v kultúrnych vzťahoch a podmienkach po roku 1989. Pre slovenský dejepis umenia aj umeleckohistorickú prax je táto situácia nová (na rozdiel od západných kapitalistických krajín) a znamená rozšírenie pôsobnosti a aktivít historika umenia do komerčnej sféry. V súčasnosti možno charakterizovať situáciu umeleckohistorických inštitúcií ako komplikovanú a to najmä preto, že je tu stále množstvo nevyriešených otázok z minulosti. Chronické choroby z éry komunizmu sú však už poprekrývané novými problémami a situáciami. Idea prestavby/perestrojky sa rýchlo vyčerpala a opäť sa ukázala sila stereotypov a skôr bezpečných, mainstreamových koncepcií, metód a postupov. V tomto mnohovrstevnatom hromadení koncepčných a ekonomických problémov chýbajú systémové riešenia. A možno aj preto prevažuje napríklad v koncepciách múzeí mainstream a rezíduá minulosti a v historiografii umenia zle maskovaná doktrína objektivity. Rôzne populárne schémy sa mnohokrát považujú za najlepšiu cestu k recipientovi, podobne ako rôzne TV formáty. Kritické prístupy sú ojedinelé a aj nastupujúca generácia historikov umenia sa prejavuje buď ako neokonzervatívna alebo pragmatická, sledujúca svoje úzke utilitaristické záujmy.

Záverom sa text venuje otázkam, názorom a analýzam dvoch východoeurópskych teoretikov inštitucionálnej kultúry – Edy Čuferovej a Clausovi Offemu, ktorí vidia charakter inštitúcií v postkomunistických krajinách v súvislostiach s ich problematickou minulosťou, kde inštitúcie dlhodobo nefungovali ako prirodzené predĺženie individuálnych potrieb. Eda Čufer ich vidí ako nefunkčné, stagnujúce či dokonca neurotické a Claus Offe ako identicky sa reprodukujúce v mene stability.