Časopis ARS 45 (2012) 2

Eleanor F. MOSEMAN

The “Bohemian” in Prague. Bohumil Kubišta as Social Critic
[„Bohém“ v Prahe. Bohumil Kubišta ako kritik spoločnosti]

(Resumé)

Český maliar Bohumil Kubišta (1884 – 1918) bol parížskym bohémom, ktorý pôsobil v triednymi a etnickými napätiami poznačenej habsburskej Prahe. Počas dvoch pobytov v Paríži v rokoch 1909 a 1910 dokázal vstrebať sociálne tendencie francúzskeho moderného umenia. Podobne ako mnoho jeho umeleckých idolov z 19. storočia, Kubišta skicoval živý ruch ulice, robotníkov, ich pracovný aj mimopracovný život. Týmto témam ostal verný aj po návrate do Prahy. Svojimi dielami provokoval buržoáznych divákov k zamysleniu sa nad triedne podmienenou sociálnou dynamikou v politických a sociálnych súvislostiach habsburskej Prahy. Hoci sa povinnosť používať nemecký jazyk pod vplyvom silnejúceho národného obrodenia koncom 19. storočia oslabovala, rozpory medzi nemecky a česky hovoriacimi obyvateľmi pretrvávali, a to predovšetkým v Prahe, kde sa jazykové a etnické enklávy často prekrývali s tými sociálnymi. Kubišta ako Parížom inšpirovaný bohém tieto triedne a etnické napätia zobrazoval spôsobom typickým pre kritického pozorovateľa moderného spoločenského života.

Sociálne motivované námety možno v Kubištovom diele nachádzať od študentských čias až po koniec jeho krátkej kariéry. Keďže maliarova rodina mala vidiecke korene a mladý umelec rástol ako bilingválny Čech s nemeckým zázemím, sociálne problémy vnímal už od raného veku. Citlivosť na triedne rozdiely, založené hlavne na etnickom rozčlenení provinčnej habsburskej spoločnosti, ho nútila hľadať námety, pôsobiace v prospech vidieckeho obyvateľstva a mestského proletariátu. Na motív práce často nepriamo odkazuje prostredníctvom výberu prvkov v zátišiach, pozadí v krajinomaľbách alebo štafáže v ďalších typoch obrazov. Upozorňuje na prestupovanie práce a bežného života vidieckych a mestských pracujúcich vrstiev. Na základe súboru prípadových štúdií tvrdím, že Kubištov zmysel pre sociálne otázky, poznačený bohémskymi životnými postojmi, sa odráža v štruktúre a symbolizme, ktoré aplikoval ako organizačný princíp moderného ume¬nia. Prezentovaných osem malieb tu slúži ako základ interpretácie sociálnej mapy členenej po líniách triednych a etnických rozdielov.

Je príznačné, že Kubišta v Paríži býval na okraji Montmartru (1909) a v Latinskej štvrti (1910), oboch centrách bohémy. Hoci bol Montmartre známy ako miesto experimentov P. Picassa aj G. Braqua, Kubišta si ho vybral skôr pre bohémsky nočný život, ktorý vrcholil v poslednej štvrtine 19. storočia. Počas druhej návštevy Paríža býval v Latinskej štvrti, rodisku bohémy. Osvojil si zodpovedajúcu vizáž, známu z Balzacových Illusions perdues (1837) a Murgerových Scènes de la vie de bohème (1848) a predpovedanú markízom de Pelleport v knihe Les Bohémiens (1790), ktorá približuje umelcov a spisovateľov žijúcich „na dne, prežívajúcich najlepšie, ako len vedeli“. Tento étos niesli ďalej slávni tuláci druhej polovice 19. storočia, ktorí súcítili s pracujúcimi triedami a nižšími vrstvami buržoázie. Rovnako ako spoločensky dvojznačné postavy opísané Pelleportom, Balzacom a Murgerom, aj Kubištove texty a obrazy svedčia o záujme testovať očakávania buržoázie a zaznamenávať vonkajšie prejavy vnútorného života a sociálnych otrasov.

Nie je prekvapením, že Kubišta zapadá do dobových súvislostí, opisovaných Jerroldom Seigelom, od dôb Balzaca a Murgera až po časy kabaretov, navštevovaných Seuratom či Toulouse-Lautrecom. Kubišta však svoje parížske vzory nenapodobňoval. Listy priateľom a strýkovi, ktorý jeho pobyt v zahraničí finančne podporoval, ukazujú umelca posadnutého prepájaním umenia so životom, no odlišného od jeho parížskych kolegov. Seigelov bohém z 30. rokov 19. storočia bol okrajovým členom buržoázie, ktorý v duchu túžil po stabilnom a predvídateľnom živote strednej triedy, no z rôznych osobných príčin stál mimo. To viedlo mnohých, čo sa s bohémou identifikovali alebo sa k nej len pripojili, ku kritike buržoázie a jej postojov, očakávaní a zvykov. V duchu ranej bohémy sa Kubištove sympatie s vidieckym životom a skepsa voči buržoáznym hodnotám prejavili vo výbere tém zdôrazňujúcich vidiecke a mestské pracovné motívy. Jeho žánrové obrazy, krajinomaľby a zátišia nesú tieto znaky pravdepodobne ako reakciu na vonkajškovosť a ľahkosť života buržoázie.

Kritika spoločnosti a prienik umenia a života sa preniesli do jeho diel. Obrazom Vo vlaku (Cestujúci III. triedy) (1908) nadviazal na ikonické zobrazenie cestovania železnicou – obraz Vozeň III. triedy (cca 1863 – 1865) od Honoré Daumiera. Zameriava sa tu na duchovnú integritu postáv z pracujúcich tried. Obvyklý námet je pomocou symbolickej hodnoty farieb posunutý k transcendentnosti – tento postup rozobral v článku „O predpokladoch štýlu“ (1911). Na obraze Práčka s dieťaťom (1908) používa Kubišta takmer rovnakú farebnú kompozíciu, tu so zámerom vyzdvihnúť ušľachtilosť práce v skromných domácich podmienkach. Umiestnenie výjavu do zjavne stredoeurópskej domácnosti odlišuje tento výjav od Degasových riešení rovnakého námetu. Upozorniť tu treba na snahu maliara vyzdvihnúť fyzickú aj mentálnu námahu ženy. Stred kompozície necháva prázdny, čím sa fyzické a mentálne sústredenie práčky stáva dostredivým momentom maľby. Sklon zobrazovať surovú pravdu o vidieckej a mestskej drine v spirituálnych konotáciách obohatil jeho bohémsku umeleckú citlivosť. Skutočnosť, že cestujúci v tretej triede a práčka majú niesť transcendentné odkazy, ukazuje na Kubištovu priazeň bohémskej agende jeho francúzskych predchodcov v 19. storočí.

Surová krása moderných výrobných prostriedkov napĺňa obraz Periféria (1908). To, čo na nás dnes pôsobí ako zanedbaná priemyselná štvrť na predmestí, bolo na prelome storočí vrcholom progresu. Kubišta určite rozpoznal komplexné sociálne aspekty zobrazovania priemyselných krajín. Tento trend vzdoruje pitoresknému krajinárstvu ako úniku pred industrializáciou s jej robotníckymi protestmi, zničenou krajinou a znečisteným ovzduším. Na druhej strane však zobrazovanie tovární – a to aj v impresionistickom duchu oslavy modernity v tej najčistejšej podobe – nesie riziko, že maliar bude obvinený z oslavy českých kapitalistov, patriacich zväčša k nemecky hovoriacej elite. Kubišta sa s týmito rozpormi vyrovnal v dvojici článkov – „Intelektuálny základ modernej doby“ (október 1912) a „Spirituálny základ modernej doby“ (apríl 1914). Dokazujú jeho rastúci záujem o význam práce v modernom živote a jeho rešpekt k pracujúcim triedam, ktoré staval na rovnakú úroveň ako priemyselníkov a intelektuálov.

V Paríži si Kubišta osvojil aj bohémske námety z mimopracovného života, zo sféry zábavy, či uvoľnenia. Zaujala ho slávna Café d’Harcourt v Latinskej štvrti. Na obraze Kaviareň (Café d’Harcourt) (1910) sa namiesto účinkujúcich dostávajú do centra pozornosti diváci, z pracujúcich vrstiev a príslušníci nižšej buržoázie, typická zmeska parížskej bohémy 19. storočia. Stredobodom kompozície je fajčiaca žena, ikona bohémy. Obraz Cirkus (1911), využívajúci notorickú tému 19. storočia, dáva opäť dôraz na zástup divákov – robotníkov a ich rodiny. Rovnaký farebný tón použitý na divákov a účinkujúcich odkazuje na rovnorodosť ich spoločenského postavenia. Kubišta sa výberom témy populárneho úniku z driny pracovného dňa prihlásil k bohémskej agende pôsobiť v prospech nižších vrstiev spoločnosti.

Záujem o bežné pracovné aktivity nižších vrstiev možno sledovať aj v zátišiach, vytvorených po návrate z Paríža. Zátišie z chlieva (1910) vymieňa parížske reálie za bežný vidiecky život v Čechách. Fialové tiene kontrastujú s modrými a žltými tónmi, odkazujúc na životné pravdy obsiahnuté v práci s pôdou, no súčasne pozdvihujúc skromný vidiecky život prostredníctvom spirituálne silnej farebnej škály. Kubištov záujem o prácu motivovaný bohémskou sympatiou k pracujúcim triedam mal vplyv aj na výber námetov intelektuálnej práce. Použitie hodín a astrolábu ako centrálnych motívov zátišia Ateliér (1912) vyzdvihuje jeho vlastný pracovný priestor ako miesto intelektuálnej činnosti. Na obraze Hypnotizér (1912) opäť využíva stred kompozície ako symbolický priestor: tu sústredená fyzická a mentálna práca hypnotizéra je zmyslom výjavu. Rozšírenie bohémskej sympatie pre pracujúce triedy o duševne pracujúcich dokazuje Kubištov vlastný umelecký aj intelektuálny rast.

Kubištov umelecký život, námety a kompozičné stratégie boli v súlade s hlavnými charakteristikami parížskej bohémy 19. storočia. Do Paríža prišiel so sformovaným sociálnym názorom a odchádzal posilnený o bohémske postoje svojich francúzskych predchodcov. Spriaznenosť, ktorú cítil s českými roľníkmi a robotníkmi, reprezentuje transfer umelcovej bohémskej kritickosti do podmienok habsburskej spoločnosti, charakteristickej triednymi a etnickými nerovnosťami a rozpormi.

Preklad z angličtiny M. Hrdina