Časopis ARS 45 (2012) 2

György SZÜCS

Bohemians in Hungary, Hungarians in “Bohemia”
[Bohémi v Uhorsku, Uhri v „Bohémii“]

(Resumé)

V roku 1886, rok po fenomenálnom úspechu jeho jemne erotického rustikálneho obrazu Lúpanie kukurice, si Simon Hollósy v Mníchove otvoril umeleckú školu, do ktorej sa prihlásili nielen jeho uhorskí krajania, ale aj Nemci, Rusi, Poliaci a príslušníci ďalších národností. Proti doktrínam tradičného akademického maliarstva postavil naturalizmus Julesa Bastien-Lepaga. Jeden z jeho žiakov, István Réti, namaľoval v roku 1893 ikonický obraz Vianoce bohémov v cudzine. Encyklopédia Pallas, vydaná v tom istom roku, uvádza presnú, hoci trochu lakonickú definíciu: „Bohém (fr.), v skutočnosti Čech; Cigán; spisovateľ, predovšetkým novinár (žijúci spustlým spôsobom života).“

Tak ako v iných krajinách, aj v Uhorsku sa rozšírenie pomenovania bohém – a sebavedomého bohémskeho životného štýlu – rozšírilo vďaka knihe Scènes de la vie de bohème od Henriho Murgera a súvisiacej divadelnej hre, napísanej v spolupráci s Théodorom Barrièrom. Hollósy a umelci jeho okruhu Murgerovu prácu samozrejme poznali. Ďalšou vplyvnou publikáciou bol román L’Œuvre (1886) od Émila Zolu, mníchovskými umelcami považovaný za apoteózu nimi vyznávaného plenérového maliarstva. V roku 1893 Réti nemohol tušiť, že Giacomo Puccini plánuje skomponovať operu Bohéma. Divadelná verzia tohto slávneho diela bola v Uhorsku premiérovo prezentovaná Budínskym divadlom v roku 1896. Vzhľadom na Pucciniho osobnú účasť na uhorskej premiére opery Manon Lescaut na jar roku 1894 je trochu prekvapivé, že Uhorská kráľovská opera vybrala pre rok 1897 ako premiérové dielo prácu jeho rivala Ruggiera Leoncavalla. Svojho prvého uvedenia v budapeštianskej opere sa Bohéma dočkala až v roku 1905; v roku 1917 však mala za sebou už 100 opakovaní.

Kniha The Social History of Art (1951) od Arnolda Hausera predstavuje pokus o vykreslenie širších sociohistorických súvislostí bohémy. Rétiho a jeho kolegov možno v tomto kontexte bez pochýb zaradiť medzi romantické a realistické školy; ich výtvarné a literárne obzory nepresiahli svet Bastien-Lepaga, Murgera alebo Zolu. Životné a umelecké postoje novej generácie umelcov nastupujúcej po roku 1900 ich preto zaskočili.

Hollośy, prorocký vodca mladých umelcov v Mníchove, vždy v hlasnej opozícii voči akademizmu, definoval bohémskeho umelca v liste Elekovi Koronghovi Lippichovi z 5. decembra 1894 takto: „V ostrom kontraste voči výrobcom gýču tu stojí nové pokolenie duchaplných maliarov-bohémov. Bohém čerpá poučenie len z konkrétnych situácií – situácií, ktoré mu poskytujú duchovné vyžitie. Chce byť slobodný; nech sa deje čokoľvek, vždy bude slobode a svojim princípom verný; na začiatku mesiaca zaplatí drahej modelke a ak mu peniaze za osem dní dôjdu, zvyšných dvadsať rád pretrpí a prehladuje.” Samozrejme, nájdeme aj mnoho výnimiek. Spomenúť treba predovšetkým baróna Lászlóa Mednynászkeho, ktorý sa napriek svojmu pôvodu a bohatstvu najlepšie cítil medzi žobrákmi, tulákmi a handrármi na okrajoch miest, kde medzi obyčajnými ľuďmi hľadal svoje postavy. Hoci sa vo svojej filozofii inšpiroval budhizmom a teozofiou a považoval preto tento svet za dočasný a nedokonalý, spolu s priateľmi pracoval na sociálnej reforme. Otrhaného Mednyánszkeho s charakteristickou bielou bradou bolo často vídať v kaviarňach – od Café Greco v Ríme až po Café Báthori v Budapešti. V kaviarňach a reštauráciách uhorského hlavného mesta hrávali v tomto období cigánski huslisti Antal Koczé, Béla Radics, Marci Banda a Laci Rácz – dobové „hviezdy“ vítané v európskych metropolách a na kráľovských dvoroch.

Café Japan sa v období rokov 1907 – 1908 stala nepochybne tou najznámejšou a najsofistikovanejšou umeleckou kaviarňou v Budapešti. Vedúcimi osobnosťami pri umeleckých stoloch boli zo staršej generácie Ödön Lechner, tvorca uhorskej secesnej architektúry, a Pál Szinyei Merse, ktorý sa obrazom Májový piknik (1873) zapísal ako predchodca uhorského impresionizmu. Umelecký stôl bol prirodzenou platformou pre stretnutia prívržencov moderného maliarstva, členov už existujúcich umeleckých kolónií v Nagybányi a Szolnoku. Umelci sa snažili preniesť veľkomestský bohémsky život do malomestského prostredia, v ktorom umelecké kolónie postupne vznikali. Hollósy, podporovaný Istvánom Rétim a Jánosom Thormom, v máji 1896 po prvýkrát zobral svojich študentov a priateľov do Nagybánye (dnes Baia Mare, Rumunsko) na malebných brehoch rieky Zazar, aby tu strávili letnú prax. Životy Cigánov a bohémov sa stretali v dvoch bodoch: Cigáni boli prvými modelmi a cigánska hudba bola nevyhnutnou súčasťou nočných zábav, predovšetkým v prítomnosti Hollósyho, ktorý bol vynikajúcim hráčom na violončelo. Hoci sa nagybánski umelci o etnografiu zaujímali iba okrajovo, niektoré ich maľby zachytávajú viac než len exotiku, stále však aj s prvkami stereotypných riešení, napríklad v prípade charakterizovania nízkeho sociálneho postavenia postáv (Károly Ferenczy, Cigáni, 1901; János Thorma, Cigánska ulica, 1907).

Je veľmi pravdepodobné, že k Hollósyho umeleckej kríze a k oslabeniu jeho vodcovskej pozície prispela zmena spoločenského prostredia. Nagybánya bola úplne iným mestom ako Mníchov, metropola, kde sa ako bohéma stretali rozmanití ľudia s rozličnými zázemiami. Nagybánya bola malým mestom: dvaja spomedzi zakladateľov kolónie, Réti a Thorma, žili v rodičovských domoch; Béla Iványi Grünwald sa oženil s dcérou miestneho gréckokatolíckeho kňaza Stefana Bilţiu; Ferenczy si sem hneď na začiatku priviedol svoju rodinu. Hollósy ignoroval miestne zvyky a neobával sa to dať najavo ani pred miestnou vrchnosťou; jeho bohémskosť vyčnievala a bola kritizovaná aj jeho priateľmi, ktorí začali viesť usadlejšie životy. Hollósy ostal rovnaký až do smrti: neustúpil – udržal si nezávislosť ducha aj životného štýlu, a to aj za cenu straty priateľov.

Do začiatku 1. svetovej vojny sa Nagybánya stala rešpektovaným umeleckým centrom a bývalí bohémi uznávanými umelcami. Pál Szinyei Merse, nový rektor Akadémie výtvarných umení v Budapešti, ktorú sa rozhodol modernizovať, pozval v roku 1906 Ferenzyho a roku 1913 Rétiho, aby na škole učili. Obaja sa na leto ešte do Nagybánye pravidelne vracali, no pracovný život ich už natrvalo zviazal s hlavným mestom.

V povojnových rokoch sa Thorma a Réti snažili udržať a rozvíjať tradíciu nagybányskej umeleckej kolónie – Thorma učil v Nagybányi, Réti na budapeštianskej Akadémii výtvarných umení. Spomínali na desaťročia nádejí a zúfalstiev, najviac však na mladosť strávenú v Mníchove a Paríži, Nagybányi a Budapešti.

V roku 1929, pri príležitosti 50. výročia pracovných úspechov Jánosa Thormu, bola na pódiu divadla v Nagybányi prezentovaná séria živých obrazov. Herci zahrali výjavy diel Neskorý september od Thormu, Lúpanie kukurice od Hollósyho, Jozef predaný svojimi bratmi od Ferenczyho, Medzi útesmi od Grünwalda a Vianoce bohémov v cudzine od Rétiho. Predstavenie bolo dojímavé, všetci však cítili, že ide iba o nostalgickú evokáciu dávno minulého sveta.

Preklad z angličtiny M. Hrdina