Časopis ARS 46 (2013) 1

Martin GERM

Dalí’s Metamorphosis of Narcissus. A Break with the Classical Tradition or Ovid’s Story Retold in an Ingenious Way?
[Dalího Metamorfóza Narcisa. Rozchod s klasickou tradíciou alebo Ovídiov príbeh prerozprávaný kongeniálnym spôsobom?]

(Resumé)

Dalího Metamorfóza Narcisa (1937; Londýn, Tate Modern), jedno z najoriginálnejších spracovaní mýtu o Narcisoví v maliarstve 20. storočia, vyvolala vedecký záujem takmer od chvíle, keď bola vytvorená. Ak vezmeme do úvahy Dalího záujem o psychoanalýzu a zvlášť o Freudovu teóriu narcisizmu, sú psychoanalytické prvky v ikonografii Metamorfózy Narcisa pre jeho pochopenie životne dôležité, a preto sa väčšina štúdií koncentruje práve na psychoanalytické interpretácie. Na druhej strane je jasné, že pri sústreďovaní sa len na psychoanalytický prístup môžu uniknúť pozornosti niektoré iné ikonografické aspekty, ktoré by nemali zostať nepovšimnuté.

Jedným z nich je otázka, aký má Dalího obraz vzťah k Ovídiovým Metamorfózam ako hlavnému klasickému prameňu mýtu o Narcisoví. Problém dosiaľ nebol úplne preskúmaný a odborné názory sa značne rozchádzajú. Zatiaľ čo niektorí autori predpokladajú, že Dalího revolučné podanie témy má len málo spoločné s Ovídiovou básňou, väčšina verí, že Ovídiov príbeh bol dôležitou inšpiráciou pre katalánskeho surrealistu. Z ikonologického hľadiska si nemožno nevšimnúť, že zástancovia druhej teórie majú sklon považovať vplyv Metamorfóz za nesporný bez toho, aby sa snažili ďalej sledovať otázku ovídiovských prvkov v maľbe. V dôsledku toho väčšina z nich načrtáva rozhodujúce body Ovídiovho príbehu ako základ Dalího maľby, alebo sa sústreďuje na Dalího odlišnosti od literárneho prameňa.

Je pravda, že Dalího surrealistické spracovanie témy na prvý pohľad vďačí len veľmi málo príbehu, ktorý vyrozprával Ovídius. Je tomu tak hlavne v dôsledku faktu, že maliarov vzťah ku klasickému textu nie je vzťahom ilustrátora, a ani sa nehlási k dlhej rade umelcov, ktorí prerozprávavajú príbeh a preberajú tradičnú ikonografiu Narcisa bez akýchkoľvek skutočne dôležitých zmien. V Metamorfóze Narcisa Dalí znovuvytvára mýtus podľa svojej paranoicko-kritickej metódy a prispôsobuje ho svojmu vlastnému narcisistickému charakteru. Dokonca ho rozširuje na svoj osobný mýtus, čím vytvára novú ikonografiu. Jeho odvolávanie sa na Ovídia je zriedka priame – častejšie vytvára jemnú reinterpretáciu obrazov a pojmov nachádzajúcich sa v Metamorfózach. Jeho podanie mýtu o Narcisoví je skutočne revolučné a bezprecedentné. Môže sa to zdať paradoxné, ale je to skutočne práve v Dalího revolučnej myšlienke predstaviť metamorfózu Narcisa, kde sa plne prejavuje jeho hlboký záujem o Ovídiovo rozprávanie.

Narcisovým transformovaním sa do kvetu zotrváva Dalího Metamorfóza Narcisa v rámcoch klasickej tradície, ale vizuálna realizácia metamorfózy je celkom jedinečná a má za následok nové čítanie. Kľúč pre porozumenie tohto procesu možno nájsť v Dalího básni, kde sú uvedené presné inštrukcie, ako sa dívať na maľbu v súlade s paranoicko-kritickou metódou. Na maľbu sa treba pozerať špeciálnym spôsobom „rozptýlenej fixácie“ spôsobujúcej rozmazanie foriem, v ktorých sa postava Narcisa mieša s kamennou rukou. Vizuálne prevláda v dôsledku jej ostrejších obrysov a jasnejších farieb tá posledná. Pri rozpustení postavy Narcisa, ktorá splýva s kamennou rukou, jediné, čo zostáva zdôraznené a čo priťahuje pozornosť diváka, je kvet narcisu. Metamorfóza je teda dokonaná: mladosť mizne a znovu sa objavuje vo forme kvetu; Narcis umiera a je znovuzrodený ako narcis.

Po prvý raz v dejinách výtvarného umenia je metamorfóza Narcisa vykreslená ako proces – ako prebiehajúci akt. Žiaden iný maliar nikdy nepojednal mýtus o Narcisoví takýmto spôsobom. V rámci ikonografickej tradície, ktorá predchádzala Dalímu, bola myšlienka metamorfózy buď implicitne prítom¬ná v skupine narcisov vedľa Narcisa, ktorý uprene hľadí na svoj odraz v jazierku, alebo v narcisoch kvitnúcich pri jeho mŕtvom tele. Je povšimnutiahodné, že Ovídius ako najvplyvnejší klasický autor nevykresľuje skutočnú Narcisovú metamorfózu. Popisuje len začiatok transformácie – ako sa Narcisovo telo rozpúšťa a pomaly mizne – a neskôr hovorí o nymfách, ktoré našli kvet na mieste, kde by malo byť mladíkovo telo. Básnik udáva len počiatočný a konečný bod metamorfózy, čím ponecháva čitateľovej predstavivosti priestor, aby zaplnila túto medzeru. Dalí plne využil potenciál Ovídiovho rozprávania: nielenže umiestnil metamorfózu do centra kompozície a poňal ju prostredníctvom svojej paranoicko-kritickej metódy ako súvislý proces, ale tiež si pozorne všímal a vizuálne artikuloval básnikove slová tykajúce sa Narcisovej smrti.

Figúra Narcisa v Dalího maľbe je úplné nóvum v ikonografickej tradícii. Mladý Boeťan je v neobvyklej póze, často popisovanej ako „embryonálna“. Telo je úplne nehybné, hlava spočívajúca na kolene naznačuje melancholické myšlienky alebo hlboký spánok. Jeho postoj spôsobuje, že vyzerá krehko, bezmocne a slabo. Dalího Narcis sa dokonca nedíva ani na svoj odraz vo vode. Súdiac podľa pozície hlavy nie je vôbec schopný ho vidieť. Obrysy tela sú mäkké, údy strácajú pevnosť a živosť, dokonca aj normálna farba kože sa stratila. Nie je to pekný mladík, ktorého údy sú jemne biele ako z paroského mramoru (podľa Ovídiovho popisu pri velebení Narcisovej krásy). Miesto toho je jeho telo namaľované v odtieňoch žltej, veľmi blízkych farbe včelieho vosku. Narcisova slávna krása vädne a zdá sa, že spolu s jeho krásou sa vyparí celá jeho existencia. Takýto obraz nie je surrealistickým vynálezom katalánskeho majstra, ale skôr dokonalým vizuálnym uskutočnením Ovídiovej metafory popisujúcej posledné okamihy Narcisovho života. V smrteľnej múke tragického odhalenia, že mladík v jazierku nie je nikto iný než on sám, Narcis už nie je viac schopný uniesť bolesť. Jeho telo sa začína roztápať „ako žltý vosk v jasnom ohni“, ako hovorí Ovídius. V Metamorfózach je to posledný obraz Narcisa pred tým, než zomrie. Je to tiež moment, kedy sa metamorfóza začína, a presne ten bod, keď Dalí začína podávať svoju vlastnú predstavu o hrdinovej premene na kvet. Keď sa dívame na obraz, mali by sme si spomenúť na verše z Dalího básne Metamorfóza Narcisa, ktoré sprevádzajú jeho maľbu ako druh básnického komentára k obrazu. Potom, čo popísal nehybného Narcisa pri jazierku, Dalí nám rozpráva, že hrdina je „pohltený svojím obrazom“ a stáva sa neviditeľným. Pokračuje: „Zostáva z neho len halucinačne biely ovál jeho hlavy“ podopieraný „mŕtvolnou rukou jeho vlastného odrazu“. Keď sa táto hlava rozloží, vypučí z nej kvet – „nový Narcis“.

Na plátno Dalí kladie vedľa Narcisa obrovskú ruku z kameňa ako jeho kompozičný proťajšok. „Strašná, mŕtvolná ruka“ nielenže vyzerá ako Narcis, je to skutočne (ako nám Dalí hovorí) odraz mladého Boeťana, ktorý vyrástol z vody a nadobudol vlastnú existenciu. Ruka reprezentuje smrť Narcisa, zatiaľ čo kvet, ktorý vyrastá z bieleho vajca, predstavuje jeho znovuzrodenie. Na maľbe je metamorfóza dôvtipne dosiahnutá prostredníctvom paranoicko-kritickej metódy: hrbiaci sa mladík a kamenná ruka vizuálne splývajú s výsledkom Narcisovho miznutia a sústreďovania sa na kvet narcisa. A tak z Narcisa zostáva len kvet s bielymi okvetnými lístkami obklopujúcimi žlté srdce, ktoré, podľa Ovídia, nájdu trúchliace nymfy namiesto mŕtveho tela mladého Boeťana.

Z perspektívy Dalího umeleckej tvorivosti a no¬vo vyvinutej paranoicko-kritickej metódy sa stáva zrejmým, že Ovídiovo rozprávanie o Narcisovej smrti s detailmi, ktoré chýbajú v iných klasických (i neskorších) prameňoch, nachádza svoje miesto priamo v centre jeho obrazu. Dalího podanie témy predstavuje jedinečný príspevok k ikonografii Narcisa v európskom umení. Naviac, jeho modernosť nevylučuje klasickú tradíciu a Ovídiov text sa zdá byt' pre Metamorfózu Narcisa dôležitou inšpiráciou.

Preklad z angličtiny J. Bakoš