Časopis ARS 46 (2013) 2

Anna SCHIRLBAUER

Die Charakterköpfe F. X. Messerschmidts und ihr erster Aussteller Franz Strunz
[Messerschmidtove charakterové hlavy a ich prvý vystavovateľ Franz Strunz]
[F. X. Messerschmidt’s Character Heads and Their First Exibitor Franz Strunz]

(Resumé)

Jedno desaťročie prešlo od smrti F. X. Messerschmidta, kým sa verejnosť po prvý raz mohla oboznámiť s jeho charakterovými hlavami, dnes označovanými aj ako študijné hlavy. Vystavil ich 36-ročný nadšenec a stúpenec osvietenských ideálov menom Strunz, ktorý 49 búst odkúpil od umelcovho brata v Bratislave približne v roku 1792. Z najnovších výskumov vyplýva, že vyše desať rokov potom zostali v majetku tohto muža, o ktorom sa 220 rokov nevedelo s istotou ani len jeho meno. V tomto článku prezentujem výsledky viacročného bádania: niekoľko podstatných nových poznatkov, ale aj niekoľko nových hypotéz. K niektorých dielčím témam sú podrobnejšie informácie v ďalších dvoch materiáloch: Der erste Aussteller der Charakterköpfe von F. X. Messerschmidt: der bekannte „Anonymus“ namens Strunz, ako aj Miscelanea zu Messerschmidt: Ausstellungskatalog 1793 und Urheberschaft, Strunz, Seipp, ein Messerschmidt-Porträt etc., ktoré sú zverejnené na http://www.anna-schirlbauer.com/publikationen.

Mladý Strunz začínal vo Viedni v roku 1792 ako gastronóm. Prenajal si vtedy od viedenského magistrátu novozaložený podnik, ktorý by sme v dnešných pomeroch označili ako vináreň. Nachádzal sa v tzv. Bürgerspitalhaus (doslovný preklad: budova mestskej nemocnice). Keďže práve na tejto adrese sa uskutočnila spomínaná prvá výstava charakterových hláv a navyše v messerschmidtovskej literatúre je rozšírený názor, že pravdepodobne išlo o akýsi druh mestského špitála, v ktorom bol údajne tento vystavovateľ kuchárom, žiada sa na tomto mieste objasnenie. V skutočnosti to bol najmodernejší bytový areál v hlavnom meste habsburskej monarchie, ktorý na prianie Jozefa II. vznikol veľkorysou prestavbou zastaralého mestského špitála. Pôvodný a zaužívaný názov Bürgerspital však nezmenili a ten pretrval až do jeho asanácie na konci 19. storočia. Tento komplex sa rozprestieral v samotnom centre mesta, približne medzi dnešnou Viedenskou štátnou operou, Albertinou, Kärntnerstraße a Neuer Markt. Pozostával z 11 vzdušných dvorov, 18 samostaných vchodov a traktov, zo šiestich brán a nespočetných vnútorných prechodov a podjazdov. Obyvateľstvo vyše 200 bytov bolo sociálne pestré: žili tu umelci, vysoká šľachta, štátni aj súkromní úradníci, bohaté vdovy, univezitní učitelia, ale aj lepší remeselníci a služobníctvo. Ku perfektnej vybavenosti prispievali pivárne, reštaurácia, obchody luxusné aj jednoduché, stajne pre kone a povozy a rôzne stánky.

Strunzov podnik sa nachádzal uprostred tohto labyrintu, na prízemí a v pivničných priestoroch 3-poschodového domu, ktorý mal adresu: 12. vchod, dvor č. 8. Pravdou je, že mladý muž sa dal na podnikanie s pomerne nízkym kapitálom a nedostatok financií nahradil pôžičkami a hypotékou. To už po krátkom čase viedlo ku komplikáciam, k čomu sa pridružilo aj to, že mu viedenský magistrát definitívne zamietol žiadosť o rozšírenie licencie na reštauračnú prevádzku. Strunzove pôvodné predstavy, v ktorých hlavnú rolu mala hrať reštauračná prevádzka, sa tak v podstatnej miere rozchádzali so skutočnosťou.

Na tomto pozadí sa odohrávali prípravy na messerschmidtovskú výstavu. Prvým krokom bolo, že v máji 1793 si Strunz za účelom výstavných priestorov prenajal trojizbový byt, ktorý sa práve uvoľnil o poschodie vyššie. Potom sa postaral o vhodnú reklamu v tlači. V októbri sa objavil v Pressburger Zeitung oznam, že do Viedne priviezli Messerschmidtove hlavy, ktoré tu budú onedlho vystavené. V novembri nasledovalo tri razy za sebou podrobné avízo vo Wiener Zeitung, v ktorom bol zverejnený zoznam exponátov, mimochodom po prvý raz aj s ich názvami (dovedna 49 hláv a 5 ďalších objektov). Ako vyplýva z formulácie tohto textu, výstava sa musela začať už v prvých novembrových dňoch. Strunz sa pritom nemohol opierať o nejaký vzor či normu, pretože výstavy v pravom slova zmysle sa vtedy ešte nekonali. Ak opomenieme sprístupnené cisárske zbierky, prezentácia umenia sa obmedzovala na šľachtické paláce, kde vystavené zbierky mali dokumentovať prestíž ich majiteľov. Isté je, že Strunz sa svojou výstavou obracal na znalcov a záujemcov o umenie, ako aj na úplných laikov a umelecky nevzdelaných návštevníkov. A samozrejme na potenciálnych kupcov, keďže mu išlo o to, aby charakterové hlavy predal. Dôležitou súčasťou tejto výstavy bola brožúra, v podstate prvý výstavný katalóg vôbec, ktorý vyšiel vo Viedni pod názvom: Merkwürdige Geschichte des Franz Xaver Messerschmidt, k. k. öffentlichen Lehrer der Bildhauerkunst, herausgegeben von dem Verfasser der freymüthigen Briefe über Böhmens und Oesterreichs Schaafzucht (Podivuhodný príbeh Franza Xavera Messerschmidta, c. k. verejného učiteľa sochárskeho umenia, vydaný autorom Prostosrdečných listov o chove oviec v Čechách a Rakúsku).

V literatúre sa môžeme stretnúť s názorom, že v nasledujúcom roku, čiže roku 1794, sa konala na neznámom mieste ďalšia výstava. Odôvodňuje sa to tým, že sa zachovali exempláre výstavného katalógu aj s takýmto rokom vydania. Ako vyplýva zo starých nájomných kníh z „Bürgerspitálskeho domu“, Strunz mal priestory na prvom poschodí prenajaté od 4. mája 1793 pomerne dosť dlho, nepretržite až do 29. septembera 1794. Podľa môjho názoru to nasvedčuje tomu, že ich viac menej celý čas, čiže 17 mesiacov používal za výstavné účely. A tak sa v rokoch 1793 a 1794 konala najpravdepodobnejšie iba jedna jediná dlhotrvajúca výstava a to na tomto mieste, a nie dve na dvoch rôznych miestach. Existenciu katalógov s rokom vydania 1794 potom možno vysvetliť tým, že celý náklad katalógu sa vypredal už v prvých mesiacoch a tak bolo treba zaobstarať dotlač, ktorá sa konala už v nasledujúcom roku.

Kto bol Franz Strunz? Narodil sa v obore švarcenberského netolického panstva v južných Čechách 17. februára 1756 ako piate dieťa Jakuba a jeho ženy Kataríny Heyne. Jakub pochádzal z Postolopŕt, mestečka neďaleko Prahy, ktoré taktiež patrilo Švarcenbergovcom. Domy netolickej obory a bažantnica, ktorú viedol Jakub Strunz, sa nachádzali priamo pri múre slávneho letného zámočku Kratochvíle. V tomto ojedinelom renesančnom klenote tak prichádzal Franz už od útleho veku do styku s významným európskym umením. V roku 1761 sa rodina presťahovala do Postolopŕt, lebo otca Strunza povýšili. Stal sa revírnym poľovníkom a dostal niekoľko pomocníkov a podriadených. Po krátkom čase ovdovel a oženil sa druhý raz, no už v roku 1767 predčasne zomiera. Osirelým deťom takto zostala iba nevlastná matka. Kde chodil Franz do školy, nevieme. Vyššie vzdelanie však pravdepodobne nadobudol ako samouk, v čom ho zdá sa výdatne podporoval Ján Nepomuk knieža Švarcenberg.

Prvou stopou dospelého Franza je jeho pôsobenie v moravskej metropole, v Brne, kde už mal malú rodinku. V tamojšom zreformovanom univerzitnom seminári viedol stravovacie zariadenie pre študentov a akademický personál. Uvedená činnosť a funkcia sa nazývala traiteur. Ako sa dopracoval k tomuto miestu a kde sa vyučil gastronómii, nie je známe. Prvú stopu v Rakúsku zanechal vo Viedenskom Novom Meste, opäť ako traiteur. Tentokrát však v oveľa väčšom merítku, v tamojšej elitnej Vojenskej akadémii, ktorú založila Mária Terézia. Takýto rýchly postup je možné vysvetliť iba tým, že ho protežovala nejaká významná osoba, ktorá sa za neho osobne zaručila. Strunz mal v akadémii na starosti zabezpečovanie vysokokvalitnej stravy pre takmer 400 chovancov, 160-členný personál a ďalšie civilné osoby. Taktiež sa staral aj o pohostenie pre vysokopostavené návštevy, nevynímajúc vizitácie samotného cisára. Keďže bol zodpovedný aj za produkciu potravín, obhospodaroval okrem iného aj dva statky. Jeden z nich sa nachádzal v Malých Karpatoch neďaleko Bratislavy, v Mysleniciach. Myslenice sú dnes súčasťou Svätého Jura, čiže susednej obce Pezinka. A tým sa dostávame ku záhadnému údaju o „rodenom Pezinčanovi“ („gebürtiger Bösinger“), ktorý sa opakovane uvádzal v literatúre v súvislosti s kupcom charakterových hláv. Vysvetlenie starej nejasnosti je teraz už celkom jednoduché: spojenie Strunza s týmto regiónom naozaj existuje, no nebol rodeným Pezinčanom, lež nájomcom Myslenického statku.

Vo Viedenskom Novom Meste pracoval Strunz na knižke, ktorá mu vyšla roku 1788 u popredného viedenského vydavateľa Krausa: Freymüthige Briefe über Böhmens und Österreichs Schaafzucht (Prostosrdečné listy o chove oviec v Čechách a Rakúsku). Je to knižka s 228 stranami v oktávovom formáte, s obsiahlym venovaním jeho dobrodincovi, kniežaťu Švarcenbergovi. Knižka, ktorej existencia sa mimochodom v messerschmidtovskej literatúre viacmenej popierala. No titul existuje, dokonca vo viacerých verejných knižniciach krajín bývalej monarchie. Tento fakt je dôležitý najmä preto, lebo tým je dokázané, že vydavateľ brožúrky o Messerschmidtovi, iba nepriamo označený na titulnej strane, skutočne žil a že to bol Franz Strunz. Kvôli tejto súvislosti je zajímavé pozrieť sa na úroveň prvej Strunzovej vydanej práce. Je napísaná vo vtedajšej obľúbenej forme listov, v ktorých sa miešajú všeobecné poznatky s autorovými úvahami a bohatými osobnými skúsenosťami. Strunz však tému chovu oviec poňal oveľa širšie a zaoberá sa aj dopadom na hospodárstvo, zverolekárskou problematikou a dokonca popisuje aj vlastné bádateľské výsledky v tejto oblasti, ako aj možnosti liečby. To mu vynieslo priaznivý ohlas odbornej kritiky.

V tom istom roku Strunz opustil Viedenské Nové Mesto a presunul sa do Bratislavy. Žil a pôsobil tu opäť ako traiteur, tentokrát v Generálnom seminári a to prinajmenšom do konca roku 1791, kedy tento uhorský reformný teologický ústav v hradnom areáli zrušili. Ako vidieť, Strunz nebol v Bratislave žiaden neznámy, práve naopak, musel sa vyznať v tunajších pomeroch. Právom môžeme predpokladať, že v priehehu štyroch rokov, ktoré tu strávil, sa dostal do styku s mnohými ľudmi, medzi ktorými bol aj brat zomrelého sochára. Od neho Strunz – ako je známe – odkúpil 49 charakterových hláv a 5 ďalších umeleckých predmetov. Kúpa sa musela uskutočniť až po roku 1790, keďže existuje svedectvo o tom, že v tom roku hlavy ešte stále vlastnil Messerschmidtov brat. Po rozviazaní zmluvy v seminári na prelome na rokov 1791 – 1792 Strunz odišiel z Bratislavy do Viedne.

Niekedy v priebehu roku 1792 sa však musela odohrať ešte jedna malá pražská „medzihra“. Jediná zmienka o nej sa nachádza v cestopisnej knižke Reisen von Pressburg durch Mähren, beyde Schlesien und Ungarn nach Siebenburgen… z roku 1793, kde autor Christoph Seipp uvádza, že Messerschmidtove hlavy vlastní pán Strunz a momentálne sa nachádzajú v Prahe. Môžeme vychádzať z toho, že autor ako herec a riaditeľ divadla v Bratislave mal nepochybne prehľad o tom, čo sa deje v tamojších umeleckých kruhoch a že mu boli známe aj také detaily, ktoré bežný návštevník nepoznal. Navyše: Strunzove spojenie s Čechami, keďže sa tam narodil, by naozaj nebolo nič nezvyčajné. V tejto súvislosti však treba upozorniť na jeden zaujímavý detail: na viedenskej nájomnej zmluve z roku 1792 sa Strunzove meno vyskytuje ako Franz Friedrich Strunz Ritter von Skronsky. Rod slobodných pánov Skronských z Bučova skutočne existoval a jeho príslušníci, pôvodne pruskí šľachtici, boli povýšení aj do českého a rakúskeho rytierskeho stavu. V Prahe žili dvaja bratia z tohto rodu: Gustáv a Adam. Bol snáď jeden z nich v spojení so Strunzom a hral nejakú rolu v jeho plánoch s Messerschmidtovými hlavami? A keďže sa neuskutočnili, ponechal si potom Strunz aspoň meno Skronský?

Táto záhada sa pravdepodobne nikdy nebude dať celkom uspokojivo vyriešiť, podobne ako aj Strunzov údajný šľachtický pôvod. V jednom úradnom viedenskom dokumente sa uvádza, že pochádza zo starého šľachtického rodu. Aká je skutočnosť? V matrike nie je žiadna poznámka v tomto zmysle, ani pri narodení Strunzovho otca, ani pri Franzovom. Lenže rovnako chýba pri ich menách aj slovo „poddaný“. Z ďalšieho výskumu vyplýva, že začiatkom 17. storočia bol skutočne povýšený do šľachtického stavu jeden človek tohto mena, starosta rakúskeho mesta Krems na Dunaji. Je teda aspoň teoreticky možné, že Franz Strunz pochádzal z tohto rodu, ktorý v priebehu takmer dvesto rokov schudobnel a nemohol si dovoliť medzi časom financovať potrebné obnovenie šľachtických výsad. Možno práve preto sa Franz Strunz snažil urobiť kariéru vo Viedni a pomocou toho získať späť niekdajšie rodové výsady? To, že na jeho testamente sa nachádza pečať s erbom tohto rodu, však nemožno považovať za žiaden dôkaz.

Výstava v roku 1794 sa skončila, charakterové hlavy sa nepredali a Strunzova finančná situácia nebola veľmi uspokojivá. Síce sa v tom čase stal občanom Viedne, no nepodarilo sa mu získať licenciu na reštauračné služby. Preto vypovedal zmluvu a odišiel z prenajatého podniku. Jeho kapitálom boli Messerschmidtove charakterové hlavy a tie mu teraz mali pomôcť vyriešiť tiesnivú situáciu. Hodlal ich použiť v lotérii, presne povedané, v jednom z viacerých vtedy zaužívaných druhov lotérie. Treba zdôrazniť, že lotéria, ktorú štát prenajímal súkromným osobám, pričom si podržal vrchnú dozornú funkciu, nebola ničím nezvyčajným. Práve naopak, často slúžila ako prostriedok na riešenie konkrétnych finančných problémov. Strunz v roku 1795 požiadal o povolenie uskutočniť tzv. predmetovú lotériu na jeden ťah, s deväťdesiatimi lósmi, každý v hodnote 100 zlatých a s jedinou výhrou, 49 bustami. Ako dôvod žiadosti uviedol zlú finančnú situáciu. Po dlhých a komplikovaných vybavovačkách, kde museli zaujať stanovisko najrôznejšie úrady, sa napokon dočkal kladného vybavenia. Pravdepodobne púhy fakt, že išlo o diela známeho umelca, ktorý bol kedysi členom viedenskej akadémie a tvoril na zákazku cisárskeho dvora, spôsobil, že úrady mali pritom očividne ťažkosti. V tejto súvislosti je zaujímavé, že dokonca aj samotný cisár sa vyjadril ku Strunzovej žiadosti. Žiaľ, práve tento spis sa nezachoval.

Zatiaľ nikde sa nepodarilo nájsť zmienku o tom, že by sa táto lotéria uskutočnila. Fakt je, že aj po roku 1795 zostal Strunz naďalej vlastníkom búst. Ďalšiu zmienku o nich nachádzame v „katalógu“ od anonymného autora, ktorý vyšiel roku 1797: Beschreibung der kaiserl. königl. Privilegierten, durch den Herrn Hofstatuarius Müller errichteten Kunstgalerie zu Wien. Za menom Müller sa skrýval Jozef gróf Deym, rodák z Čiech, ktorý vlastnil známy kabinet voskových figurín. Vďaka nekonvenčným a vysoko účinným metódam vytvoril z neho v priebehu niekoľkých rokov obľúbenú viedenskú atrakciu, ktorú z dnešného hľadiska možno umiestniť na pomedzí umenia a gýču. V spomenutej brožúrke sa medzi exponátmi uvádza aj Messerschmidtova hlava. Znamená to, že Deym a Strunz spolupracovali a že Strunz našiel možnosť, ako si privyrobiť? Že zapožičiaval charakterové hlavy? V skutočnosti nevieme, či išlo o bustu zo Strunzovho vlastníctva, a teda o Messerschmidtov originál, alebo o odliatok originálu, alebo či Deym vystavil nám ešte neznámu bustu, ktorej vlastníkom Strunz nikdy nebol.

V každom prípade sa musel Strunz usilovať, aby nejakým spôsobom speňažil akvizíciu, ktorá v podstate ďaleko presahovala jeho materiálne možnosti. A to aj napriek tomu, že od konca roku 1795 bol už konečne gastronómom v centre mesta a k tomu ešte špecializovaným. V messerschmidtovskej literatúre sa zvyklo o ňom hovoriť, že bol „Koch“, čiže kuchár, no toto označenie je mätúce a absolútne nevystihuje podstatu činnosti, ktorú vykonával. Stal sa teraz skutočným viedenským traiteurom, o čo sa snažil ešte počas pôsobenia v „Bürgespitalskom dome“. Traiteur (mimo pedagogických inštitúcií) bol gastronóm v centre mesta, ktorý mal podnik špecializovaný na rýchlu obsluhu a rýchle striedanie hostí. Podávalo sa jedlo na rôznych kvalitatívnych stupňoch a vo viacerých oddelených miestnostiach, podľa sociálneho postavenia a cien. Náročným zákazníkom sa ponúkali najrôznejšie lahôdky, uzavreté salóniky a osobitné služby.

V roku 1798 Strunz vymenil tento podnik za iný, v dome U červeného raka na Rotgasse p. č. 564. Na tejto adrese usporiadal aj ďalšiu výstavu charakterových hláv, o ktorej sa doteraz nevedelo. Až prednedávnom sa objavil nedatovaný plagát, ktorým Strunz výstavu oznamoval v tom istom dome, kde sa nachádzal jeho podnik, na prvom poschodí. Rok výstavy možno iba odhadnúť. Na základe toho, že plagát sa nachádza vo zväzku dobových oznamov z posledných rokov 18. storočia, by to mohlo byť v rozmedzí rokov 1798 – 1801. Strunz tu prezentoval nezmenený počet búst – 49, zato ďalších päť exponátov, ktoré boli na prvej výstave, už chýba. Namiesto nich boli zahrnuté do ponuky tri bližšie neurčené kresby.

Ani začiatkom 19. storočia Strunz nepoľavil v snahe uplatniť charakterové hlavy. V roku 1801 napríklad vyšlo oznámenie, že umožňuje záujemcom prehliadku na požiadanie aj mimo deklarovaných výstav. Dokonca ponúkol domácim umelcom, že si u neho môžu kopírovať busty. No údajne sa nedočkal žiadnej odozvy, čo dozaista súviselo s nejednoznačnou, ba problematickou recepciou týchto umeleckých diel. Publikovaný údaj o ďalšej výstave v roku 1802 je veľmi nejasný. Dôkazom mal byť totiž ďalší nedatovaný plagát, ktorý však v skutočnosti pochádza až z obdobia po roku 1811. Na plagáte je totiž uvedené vstupné v mene, ktorá v rakúskych zemiach platila až od uvedeného roku.

Na jar roku 1805 Strunz vážne ochorel a o niekoľko mesiacov neskôr, vo veku 49 rokov zomrel. V jeho testamente by sme márne hľadali zmienku o charakterových hlavách. Ako však vysvitá z dokumentov pozostalostného konania, v čase smrti sa nachádzali v jeho byte a tak sa aj dostali do inventúrneho protokolu, ktorý sa tradične spisoval bezprostredne po úmrtí. Znalec hlavy ohodnotil na 480 zlatých. Z dedičstva však boli vyňaté, pretože, ako sa ukázalo, Strunz ich ešte za života daroval svojej družke. Vlastnila ich ale naozaj ona, menovaná Katarína Mayer? Otvorenou otázkou je totiž, kto bola oná žena, u ktorej videl hlavy mladý nemecký vydavateľ Carl Bertuch začiatkom zimy roku 1805. Majiteľku popísal ako „starú ženu“. Bola to spomenutá družka alebo bývalá Strunzova manželka, s ktorou bol úradne rozvedený, alebo jeho dlhoročná domvedúca? Pritom ani jedna z nich nemohla byť skutočne „stará“. Napriek tejto nejasnosti je však isté, že majiteľka busty veľmi skoro predala, a tým sa začala ďalšia kapitola ich dlhej a komplikovanej púte, ktorá viedla aj ku pochybným prezentáciam a skutočnej „trivializácii“.

Pri spätnom pohľade je zrejmé, že Strunzov katalóg k prvej výstave v roku 1793 bol pionierskym činom. On sám sa označil nepriamym spôsobom ako jeho vydavateľ. Ťažko hovoriť v tomto prípade o nejakom vzore, pretože dovtedy existovalo iba niekoľko publikácií, ktoré mali bez výnimky podobu nanajvýš trochu podrobnejšieho zoznamu vystavených exponátov. Strunz mal očividne iné predstavy. Vidieť to už aj podľa toho, že na frontispice zaradil medirytinu Messerschmidtovej busty a text publikácie rozvrhol do viacerých kapitol. Kto ich ale napísal? Autor životopisnej časti sa jednoznačne opieral o dve známe knihy, ktoré priniesli materiál o Messerschmidtovi (Friedrich Nicolai v roku 1785, Christoph Seipp v roku 1793) a o informácie od umelcových príbuzných či známych. Ich spojením a osobnými autorskými doplnkami vznikol text, v ktorom sa miestami vyskytujú nepresnosti, ba aj omyly. Text, za ktorým najpravdepodobnejšie stojí Franz Strunz, nesie totiž známky, ktoré sú typické pre jeho štýl. Už vo svojej knižke o chove oviec vecný text prepletal voľkomyšlienkárskymi úvahami, robil exkurzy do antiky, najradšej ku Plíniovi, chvalorečil Jozefa II., používal citáty Montesquieua, inklinoval k filozofovaniu a moralizovaniu, nezdráhal sa používať patetickú rétoriku, zdôrazňovať patriotizmus a hovoriť zo sebavedomej pozície.

Inak sa to javí v kapitole o Messerschmidtovom diele a jednotlivých charakterových hlavách. Na tomto mieste zhrniem iba najdôležitešie fakty: väčšina popisov, ktoré sa zvyknú označovať ako jednoduché až primitívne, v skutočnosti pripomína krátke divadelné scénky. Strunz pravdepodobne nemal žiadne skúsenosti s divadlom a preto sa musel obrátiť ohľadne výkladu „nezrozumiteľných“ búst na nejakého odborníka. Predpokladám, že to bol bratislavský divadelný riaditeľ Seipp, čiže človek, ktorý sa dennodenne intenzívne zaoberal gestikuláciou, mimikou a citovým výrazom, a ktorý aj s veľkou pravdepodobnosťou poznal Messerschmidta osobne. Viacero indícií hovorí aj v prospech existencie stykov Strunza so Seippom, dokonca ešte za bratislavských čias. A navyše: stačí porovnať popisy hláv s vybratými pasážami z iných Seippových knižiek, aby sa ukázalo, že v oboch je prítomná tá istá dramatickosť, ten istý štýl.

Predpokladám teda, že výstavný katalóg vznikol spoluprácou oboch mužov. Muselo to byť v čase, keď Strunz začínal s konkrétnymi prípravami na výstavu, z jari roku 1793. Vtedy sa aj Seipp presťahoval z Bratislavy do Viedne, kde prevzal koncom februára 1793 „Divadlo na Landstrasse“. Ich spolupráca však netrvala dlho, pretože Seipp dva, tri mesiace na to ochorel a už 20. júna zomiera. Strunzovi potom nezostalo nič iné, ako nadviazať na poznámky a úvahy skúseného divadelníka a dokončiť neúplný text (pričom niektoré popisy zostali v pôvodnej, nerozpracovanej podobe). Pravdepodobne z tohto dôvodu sa Strunz na titulnej strane svojho katalógu neoznačil menom ako autor textov, ale iba ako vydavateľ a aj to „tajomne“. Vzhľadom na jeho zásluhy i na najväčší podiel na príprave katalógu by však bolo správne, keby sa autorstvo uvádzalo vo forme: Franz Friedrich Strunz (s použitím cudzích textov).