Časopis ARS 47 (2014) 2

Dace LAMBERGA

Lotyšský kubizmus

(Resumé)

Počas prvej svetovej vojny vstúpila na lotyšskú umeleckú scénu nová generácia umelcov narodených okolo roku 1890. Ich tvorba bola ovplyvnená skúmaním aktuálnych umeleckých trendov. V marci 1920 sa konala prvá výstava Rižskej skupiny umelcov, na ktorej otvorení sa zúčastnili všetci, čo v umeleckom svete hlavného mesta niečo znamenali. Skupina deklarovala svoje stanovisko v úvode katalógu výstavy: „Jednoduché zobrazenie reality nás už viac neuspokojuje. Všetko naše úsilie dnes smeruje k odhaleniu osobnosti. Už to nie je príroda, objektívna vonkajšia realita, čo chceme ukázať v našich dielach, ale naša vlastná povaha, naša duchovná podstata.“ Výstava Rižskej skupiny umelcov bola zásadným medzníkom v hľadaní výrazových prostriedkov v lotyšskej maľbe, historickým svedectvom začínajúcej sa zmeny hodnôt. Z umeleckých hnutí klasickej moderny to bol práve kubizmus, ktorý mal najzreteľnejší a najširší vplyv na lotyšskú maľbu raného 20. storočia. Klasický kubizmus je ohraničený rokmi 1907 až 1921, ale najranejšie príklady kubizmu v Lotyšsku sa objavili oveľa neskôr ako v západnej Európe, až okolo roku 1918. Pre umelcov z iných európskych krajín bolo oveľa jednoduchšie oboznámiť sa s kubizmom, napríklad počas pobytov v Paríži, kde mali možnosť študovať priamo u francúzskych maliarov. Do povedomia Lotyšov kubizmus prenikol až počas prvej svetovej vojny. Bohužiaľ, vojna so sebou priniesla aj dlhodobú izoláciu od vývoja v západnej Európe, takže mladí umelci sa s výdobytkami moderného umenia zoznamovali len prostredníctvom reprodukcií v časopisoch. Lotyši mali možnosť na vlastné oči vidieť príklady tohto aktuálneho umeleckého hnutia v súkromných galériách dvoch moskovských zberateľov so skutočne širokým záberom, Sergeja Sčukina a Ivana Morozova. Obdobie do roku 1922 sa považuje za počiatočné obdobie kubizmu v lotyšskej maľbe. V tomto počiatočnom štádiu boli najdôslednejšími predstaviteľmi lotyšského kubizmu Oto Skulme, Valdemārs Tone, Romans Suta, Jānis Liepiņš, Aleksandra Beļcova a Ludolfs Liberts. Keď bola v roku 1921 de iure uznaná Lotyšská republika, umelcom sa splnil dávny sen a mohli vycestovať do západnej Európy. Po roku 1922 sa vďaka grantom Lotyšskej kultúrnej nadácie vydali do Paríža viacerí členovia Rižskej skupiny umelcov, aby si tam prezreli zbierky v Louvri a navštívili aktuálne výstavy. Obrovskému záujmu sa tešili galérie bratov Rosenbergovcov, ktoré ponúkali široký výber kubistického umenia. V galérii Paula Rosenberga sa Lotyši nadchýnali najnovšími dielami Pabla Picassa, kým v galérii Léonceho Rosenberga obdivovali diela umelcov ako Georges Braque, Charles-Edouard Jeanneret (Le Courbusier) a Amédée Ozenfant. V rokoch 1921 a 1924 časopis 155 L’Esprit Nouveau uverejnil Sutove články o aktuálnom lotyšskom umení, ktorého predstaviteľom je Rižská skupina umelcov.(SUTA, R.: L’Art en Lettonie: La Jeune Ecole de Peinture. In : L’Esprit Nouveau, 1921, č. 10, s. 1165-1171; SUTA, R.: Lettonie. In: L’Esprit Nouveau, 1924, č. 24.) Tvorivé pobyty v Paríži nabité dojmami mali výrazný vplyv na druhú výstavu Rižskej skupiny umelcov v roku 1923, z ktorej sa vykľula zreteľne kubistická a avantgardná výstava. Nestretla sa však s pozitívnym ohlasom kritiky a v tlači sa objavili ničím nepodložené obvinenia, že bola zorganizovaná podľa „parížskeho vzoru“ a jednotlivé diela sú len zlou a nevydarenou kópiou „Rosenbergovho salónu“. Je otázne, či títo kritici niekedy vôbec videli výstavu „Rosenbergovho salónu”, keďže si ani nevšimli, že existujú dve galérie tohto mena. Viaceré Sutove maľby nasvedčujú, že sa snažil o dosiahnutie lakonického výrazu puristov, ale kritici mu vyčítali, že kopíruje Le Corbusiera. Francúzky maliar toto tvrdenie vo svojom liste kategoricky odmietol, keď Sutovi napísal: „Obidvaja maľujeme fľaše a poháre, ale úplne inak.” (Le CORBUSIER, list z 12. februára 1924. Dokumenty č. R3 04450001 a 002, Fondation Le Corbusier, Paríž.) Silný vplyv francúzskeho kubizmu je nepopierateľný, ale Lotyšom sa podarilo vytvoriť si vlastnú lokálnu verziu. Z hľadiska štýlu išlo o zlúčenie základných princípov syntetického kubizmu, ktoré však každý umelec interpretoval po svojom. Každopádne, aj keď umelci mohli zostať v Paríži len niekoľko mesiacov, tento pobyt zásadne zmenil ich tvorivé bádanie. „Zdá sa, že apatia, ktorú cudzinci pripisujú Lotyšom, zmizla, a my môžeme dúfať, že naši umelci nezastanú v hľadaní absolútnej formy na polceste a že budú schopní preniknúť priamo k podstate a nakoniec k tomu, čo je v ich dielach skutočné, čo ucítime všetkými našimi zmyslami. Cestu, ktorou sa toto všetko dá dosiahnuť, už vytýčil Picassov nezmerný génius a aby sme unikli pred nešťastím umenia našej doby – individualizmom, umelci musia potlačiť svoje ja s cieľom vytvoriť tradíciu, školu, bez ktorej je momentálne nemožné nielen postupovať dopredu na všetkých frontoch, ale tiež vytvoriť jedinečné umenie. Je to jediný spôsob, pretože Picasso ovplyvnil, či už viac, alebo menej, každého a doteraz sa nenašiel nikto, kto by ho zatienil,“ napísal Uga Skulme. (SKULME, U.: Divas mākslas izstādes (Dve výstavy umenia). In: Latvijas Vēstnesis, 22. 1. 1921.) Na rozdiel od Francúzska, lotyšskej verzii kubizmu chýbalo niekoľko dôležitých predpokladov. Predovšetkým mu chýbali významné vedúce osobnosti, akými boli Georges Braque a Pablo Picasso, a hnutie preniklo na lotyšskú umeleckú scénu ako vyzretý, medzinárodne obľúbený a moderný jav, ako úmyselná opozícia proti prevládajúcemu konzervatívnemu akademizmu. Po druhé, Lotyši bez ohľadu na tri základné vývojové etapy hnutia vnímali kubizmus ako dokončený a jednotný celok. Škálu od zanedbateľného zjednodušenia tvarov až po takmer abstraktné kompozície nemožno jednoducho považovať za rozmanitosť foriem, ale skôr ide o individuálne chápanie nového umeleckého smeru, resp. o jeho nepochopenie. Po tretie, na rozdiel od Francúzska tu chýbali vyzreté figurálne diela, umelci sa sústreďovali na zátišia, krajinomaľby a portréty. A po štvrté, výraznejšiemu rozšíreniu kubizmu v Lotyšsku bránila nielen nepripravenosť spoločnosti, ale aj nedostatok mecenášov umenia. Charakteristickým znakom lotyšského kubizmu je skutočnosť, že pre mnohých mladých umelcov nebol výsledkom dlhodobého hľadania formy a výrazových prostriedkov, ale geometrizácia pre nich bola skôr východiskom. Ich tvorba je však na vysokej profesionálnej úrovni a v súčasnosti predstavuje jednu z naživších epizód v dejinách lotyšského umenia. Diela lotyšských umelcov – a nielen zátišia ako v prípade francúzskeho kubizmu, využívali najmä fľaše a hudobné nástroje, ktorých tvar však neskresľovali. Objavujú sa tiež písmená v podobe ornamentov, ako aj textúry imitujúce drevo a iné materiály. Obľúbená paleta francúzskych kubistov pozostávala z čiernej, sivej, zelenej a zemitých tónov, kým lotyšskí maliari sa nevyhýbali rozmanitej farebnej škále.