Časopis ARS 48 (2015) 2

Milan PELC

Manierizmus medzi protikladnými názormi: prípad Grga Gamulina

(Resumé)

Článok analyzuje vzťah k problematike manierizmu v diele chorvátskeho historika umenia Grga Gamulina (1910 – 1997) ako vzorový príklad pre možnú interpretáciu, ktorá dovoľuje pohľad do metodologického a ideologického postoja historika dejín umenia povojnového obdobia v komunistickej krajine. V Gamulinovej práci s manierizmom je možné rozpoznať vlastnú evolučnú líniu, ktorej obrysy mutatis mutandis by bolo možné spoznať v intelektuálnej dráhe mnohých historikov dejín umenia vo východnom bloku. Gamulin študoval dejiny umenia v Záhrebe a Paríži v tridsiatych rokoch 20. stor. Ako člen Komunistickej strany strávil obdobie vojny (1941 – 1945) v rôznych táboroch vtedajšieho fašistického ustašovského režimu v Chorvátsku. V prvých povojnových rokoch vynikol ako jeden z popredných zástupcov komunistickej agitačnej propagandy na poli kritiky umenia a dejín umenia v Chorvátsku. Napísal sériu rozpráv, v ktorých sa zasadzoval o expresívny realizmus a sociálnu orientáciu v umeleckej tvorbe. Ako profesor dejín umenia na univerzite v Záhrebe od roku 1947 napísal učebné materiály k umeniu dejín renesancie, manierizmu a baroku, ktoré boli v roku 1951 rozmnožené a používané ako skúšková literatúra. Tu je manierizmus v súlade s vulgárnou materialistickou doktrínou predstavený ako bezmocný, regresívny, na imitáciu a vyumelkované efekty orientovaný reakcionársky jav, ktorý nasledoval po plnokrvnej, kreatívnej, idealizujúcej mimetickej klasike progresívnych humanistov. Po Titovom rozkole so Stalinom (1948) kritizoval ale Gamulin ako juhoslovanský komunista vo svojej štúdii Všeobecná teória umenia ako teória socialistického realizmu (1951) „obmedzujúce“ postoje sovietskych kolegov, ktorí chceli ohraničiť celú teóriu umenia len na jednu teóriu socialistického realizmu. Jeho zmiernené zhodnotenie manierizmu sa naplno prejavilo ale až v článku Manierizmus medzi protikladnými názormi (1960). Manierizmus tu odteraz v žiadnom prípade nie je hodnotený negatívne ako sloh estetického úpadku, ale uchopený vo svojom historickom význame, pričom tendencie expresívneho a spiritualizujúceho manierizmu sú hodnotené pozitívne a tendencie takzvaného epigónskeho a mimetického manierizmu označené negatívne. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa udial Gamulinov rozkol s oficiálnou komunistickou politikou v otázkach spoločenskej reformy a národnej svojbytnosti v mnohonárodnej Juhoslávii, ktorý nemožno oddeliť od jeho intelektuálnej biografie. Kvôli jeho údajnému účinkovaniu v chorvátskom národnom hnutí bol v roku 1972 predčasne penzionovaný. Hoci bola týmto jeho aktívna činnosť na univerzite prerušená, ako spisovateľ a historik dejín umenia ostal naďalej v nezmenšenej miere aktívny a uverejnil početné články a monografie k umeniu (prevažne) v Chorvátsku. Gamulinove predsudky voči epigónskemu manierizmu boli nakoniec odbúrané v štúdii o štýle maliara miniatúr Giulia Clovia (1498 – 1578), publikovanej ako úvod do jedinej modernej monografie o Cloviovi od Marie Cionini Visani (1977). Vo svojej analýze Cloviovho umenia zdôrazňuje Gamulin význam klasického základu pre celé formovanie umenia európskeho manierizmu v období cinquecenta. Inšpirovaný myšlienkami G. R. Hockeho, predstavovala pre Gamulina myšlienka predĺženého trvania formovania, ktoré bolo odvrátené manieristickými a klasicistickými transformáciami ale napriek tomu ostalo živé, istým spôsobom niť, pomocou ktorej hľadal cestu z labyrintu epigónskeho manierizmu. Na základe analogických javov v období neskorej gotiky/ranej renesacie, predovšetkým v diele popredného dalmatínskeho architekta a sochára Juraja Dalmatinaca (Giorgio da Sebenico, † 1473/75), vymyslel Gamulin vysvetľujúcu formulu morfologickej zotrvačnosti. Paradigme morfologickej zotrvačnosti venoval rozsiahly článok pod názvom Morfologická zotrvačnosť a problém manierizmu (1980). Podľa nej bol manierizmus predĺženým vyžarovaním klasiky. Bol odvodeným umením, spojeným najužšie s renesanciou v pozitívnom a negatívnom zmysle. V Gamulinovej definícii nie je morfologická zotrvačnosť nič iné ako „túžba realizovanej krásy, ktorá v určitom slohu dostala svoju formu, žiť ďalej a obnoviť sa“. Tým sa dostávajú na javisko umeleckohistorického diania „konzervatívne“, materialisticky orientovaným chápaním skôr marginalizované kauzality: krása a ideál. „Vývoj“ umenia nemá už nič viac spoločné so spoločenskými podmienkami, jeho vnútorné bytie je odteraz prenesené na rovinu umeleckého chcenia, ktoré je plne nezávislé od vonkajších skutočností. Tak je v Gamulinovom vysvetlení manierizmu uzatvorený celý kolobeh od materializmu až k idealizmu!