Časopis ARS 49 (2016) 2

Zuzana BARTOŠOVÁ

Kubizmus a jeho rezonancie vo výtvarnom umení Slovenska

(Resumé)

Predmetom štúdie sú rezonancie kubizmu vo výtvarnom umení Slovenska počas prvej polovice 20. storočia, presnejšie v období po 1. svetovej vojne až do nástupu komunistickej diktatúry roku 1948. Kým prvé ohraničenie má svoj presný limit opierajúci sa o historickú udalosť vzniku samostatnej Československej republiky (1918), druhé je mäkšie. Dôsledky komunistického puču vo februári 1948 sa neuplatnili okamžite: vo výtvarnom umení krátky čas ešte doznievali možnosti slobodnejších názorov. Kubizmus sa dostal do pozornosti umelcov žijúcich na Slovensku značne oneskorene, a to ako jedna z viacerých formálnych inšpirácií, ktoré v konečnom dôsledku prispeli k hybridným obrazovým riešeniam, typickým pre tunajšie výtvarné prostredie. Termín kubizácia, ktorý štúdia využíva, charakterizuje voľnú inšpiračnú väzbu na tendenciu, ktorá viditeľne zmenila vnímanie a interpretáciu reality. Slovenská umenoveda si tiež dlho kubizmus nevšímala. Prvá útla publikácia s názvom tendencie od Radislava Matuštíka vyšla až v roku 1964. Ďalšou je katalóg k rovnomennej výstave od Kataríny Bajcurovej Pocta kubizmu – Kubizmus a kubománia v Čechách a na Slovensku z roku 2001. Okrem týchto dvoch publikácií poukázali na tendenciu aj panoramatické publikácie o dejinách výtvarného umenia 20. storočia na Slovensku autorov Kálmána Brogyányiho (1931), Vladimíra Wagnera (1935), Mariána Várossa (1960) i dvojice Jána Abelovského a Kataríny Bajcurovej (1997). V dvadsiatych rokoch možno za najdôležitejšie centrum výtvarného umenia na Slovensku považovať Košice s ich pluralitnou kultúrnou atmosférou. Vo výtvarnom prejave tunajších maliarov – rodákov, migrantov i repatriantov – rezonovalo viacero výtvarných tendencií. Kubizácia sa dotkla tvorby Gejzu Schillera a Františka Foltýna, pričom štúdia vyslovuje novú hypotézu, že túto inšpiráciu sprostredkovalo budapeštianske prostredie, kde sa Gejza Schiller pred 1. svetovou vojnou pohyboval v okruhu avantgardy a poukazuje na zásadný význam pôsobenia riaditeľa Východoslovenského múzea Ladislava Poláka, ktorého aktivity vytvárali umelcom v meste chápavé prostredie. V tridsiatych rokoch už bola kultúrnym centrom Slovenska Bratislava. Porozumenie kubistickým princípom poznačilo tvorbu Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu, ktorí pôsobili na avantgardnej Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde sa vďaka jej vedeniu jedinečnou osobnosťou, pedagógom Josefom Vydrom stretlo viacero významných umelcov. Jedinou priamou pokračovateľkou konkrétnej modifikácie kubizmu je v slovenskom prostredí Ester Fridriková (neskôr Šimerová-Martinčeková), žiačka Alexandry Exter v Paríži (1930-32), ktorá na ŠUR tiež pôsobila. Estetika tohto výtvarného východiska poznačila celok jej tvorby. K Bratislave sa viaže aj ojedinelý príklad využitia kubizmu v sochárstve v diele Alchymista (1925) od Alojza Rigeleho v budove s kubizujúcimi prvkami interiéru i exteriéru od Artúra Szalatnaia-Slatinského. Viacero riešení fasád od architektov F. Kříža a Františka Krupku, poukazuje na inšpiráciu pražským prostredím. Klement Šilinger presadzoval rondokubizmus, ktorý bol presadzovaný ako československý štátny architektonický štýl. Juraj Charvát vytvoril v kubistickom duchu jednu z mála realizácií tohto druhu mimo Bratsiavy, a to tzv. Palárikov dom v Čadci (1927, neskôr sídlo Kysuckého múzea). Jakub Bauernfreund, Andrej Nemeš i Ján Želibský žili v tridsiatych rokoch v Prahe a ich tvorbu z tohto obdobia apropriujú ako české, tak slovenské dejiny umenia. Kubistickú štylizáciu využívali najmä v námetoch interiérov a zátiší. Ozveny kubizmu zaznamenalo slovenské výtvarné umenie v období tesne po 2. svetovej vojne v tvorbe nastupujúcej generácie. Jej podobu usmernila inšpirácia výstavami popicassovských Španielov, ktoré sa uskutočnili vo viacerých československých mestách a potvrdili ju študijné cesty konkrétnych umelcov do Paríža. Tvorbu Vincenta Hložníka i Štefana Bednára a predovšetkým Ladislava Gudernu a Petra Matejku možno vnímať ako snahu po opätovnom nadviazaní vojnou pretrhnutých umeleckých kontaktov s Európou. Pri spätnom pohľade na rekognoskáciu kubizácie v slovenskom výtvarnom umení troch desaťročí sa vynára viacero rovín jej rezonancie. Priama väzba na Paríž ako centrum zrodu kubizmu, sprostredkovanie kubizácie budapeštianskym a pražským výtvarným prostredím, a opätovná väzba na Paríž, už ako na miesto Picassových nasledovníkov, ktorí ju tiež v svojej tvorbe uplatnili. V tejto súvislosti si možno položiť otázku vyvolávajúcu pochybnosť o význame vkladu slovenského výtvarného umenia do šírenia tendencie kubizmu. Otázku je legitímna do momentu konfrontácie s konkrétnymi umeleckými dielami autorov viacerých generácií, ktorí na Slovensku žili a tu ich počas prvej polovice dvadsiateho storočia vytvorili. Ich presvedčivosť dovoľuje uvažovať o Slovensku, ktoré v tom čase nemalo európsky porovnateľné umelecké centrá, spolu s Jánom Bakošom ako o „križovatke kultúr“.