Časopis ARS 44 (2011) 1
Ján BAKOŠ: Max Dvořák’s Legacy after Ninety Years [Myšlienkový odkaz Maxa Dvořáka po deväťdesiatich rokoch]
Úvod
Artur Rosenauer veľmi výstižne charakterizoval vedeckú dráhu Maxa Dvořáka, jedného z kľúčových historikov umenia začiatku 20. storočia: „Pokiaľ ide o Maxa Dvořáka, vzniká dojem, že žiaden iný predstaviteľ Viedenskej školy za svojho života neokúzlil poslucháčov a čitateľov tak ako on, ale už niekoľko rokov po smrti toto nadšenie ochladlo, ba premenilo sa na skepsu.“
Dvořákovo chápanie dejín umenia, ako je známe, prešlo hlbokým obratom. Inšpirovaný moderným umením (nástupom expresionizmu) i dobovým filozofickým myslením (predovšetkým ideami W. Diltheya, H. Rickerta a E. Troeltscha) a pod dojmom kataklizmy 1. svetovej vojny Dvořák definitívne stratil dôveru v optimistický racionalizmus a pozitivistický scientizmus. V dôsledku toho zásadne preštrukturoval svoje dovtedajšie chápanie umenia, jeho dejín a jeho vedeckého poznávania. Pojem umenia ako riešenia autonómnych formálnych problémov nahradil konceptom umenia ako vyjadrovania dobového svetonázoru. Myšlienku dejinného vývoja umenia ponímaného ako pokrok v znázorňovaní skutočnosti vystriedal predstavou dejín ako procesu plného náhlych zvratov a vyznačujúceho sa premenlivosťou samotného ponímania umenia. A vieru v kauzálno-genetické objasňovanie dejinného chodu umenia opustil v prospech koncepcie empatického chápania jedinečných umeleckohistorických javov. Z tejto radikálne novej perspektívy dejín umenia ako dejín ideí sa Dvořák pustil do rekonštrukcie dejín európskeho umenia od stredoveku až po barok. Ich obraz sa mu začal rysovať ako spor ducha a hmoty, ktorý sa premietal do dialektickej polarity idealizmu a naturalizmu. Nečakaná a predčasná smrť však Dvořákovi znemožnila zavŕšiť túto veľkolepú umeleckohistorickú panorámu.
Ale Dvořák novú koncepciu „dejín umenia ako dejín ducha“ nekoncipoval iba ako čistý vedecký projekt. Zmiešavajúc retrospektívnu nostalgiu s avantgardnou utópiou ju pochopil v neposlednom rade ako prorockú víziu. Bol presvedčený, že po stroskotaní optimistického racionalizmu a materializmu utopeného v tragédii 1. svetovej vojny nutne musí prísť nová éra idealizmu a spiritualizmu. Dvořákova prognóza sa však nesplnila. Umenie a dobové myslenie sa po svetovej vojne vydali celkom inými cestami. V dôsledku toho Dvořákova duchovnodejinná koncepcia prestala pútať pozornosť a jeho vedecká iniciatíva rýchle upadla do zabudnutia.
Historici umenia – pochopiteľne najmä rakúski a českí – sa k nemu pri rôznych pietnych príležitostiach vracali, aby prehodnotili význam jeho diela. Po niekoľkých pokusoch o aktualizáciu jeho vedeckého odkazu počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia sa však meno Max Dvořák postupne vytráca z galérie zakladateľských osobností modernej historiografie umenia a v čase dominancie tzv. nového dejepisu umenia a dejín umenia ako dejín funkcií mizne aj z normotvorných antológií umeleckohistorických metód.
Záujem o Dvořáka sa začína postupne obnovovať až po XXV. svetovom kongrese historikov umenia vo Viedni v roku 1983, ktorý bol mimo iné venovaný prínosu Viedenskej školy dejín umenia do vývoja umeleckohistorickej metodológie. Historiografi dejepisu umenia sa vracajú k Dvořákovej intelektuálnej biografii, snažia sa spresniť jeho bádateľský vývin a špecifikovať jeho miesto v dejinách odboru, analyzujú jeho vzťah k súdobému umeniu a dobovému mysleniu, ale v neposlednom rade kladú aj otázku, či má Dvořákovo dielo potenciu prispieť do dnešného umeleckohistorického diskurzu.
Možno konštatovať, že v odpovedi na túto otázku sa odborníci viac-menej zhodujú. Aktuálnosť Dvořákových myšlienok v kontexte dnešnej globálnej krízy neo-liberalizmu, ak sa odmyslia také trvalé umeleckohistorické poznatky ako je dialektická kontinuita dejín európskeho umenia či objav manierizmu, analytici nachádzajú najmä v nasledovných Dvořákových ideových iniciatívach a názorových postojoch: 1. etickom odkaze Dvořákovej teórie pamiatkovej ochrany; 2. tematizácii krízy modernity a jeho kritike kapitalizmu; 3. odsúdení nacionalizmu a dôslednom presadzovaní trans-nacionálneho (pan-európskeho) prístupu k dejinám umenia; 4. historickom pluralizme a tolerantnom relativizme, z ktorého – ako svedčí jeho takmer „post-moderná“ zásada permanentného poznávacieho (seba)revidovania – nevynímal ani sám seba.
Historický relativizmus však Dvořák nechápal ako relativitu hodnôt, ale ako dejinnú jedinečnosť, ktorá v sebe nesie trvalú vývojovú potencionalitu umeleckých a duchovných výtvorov. Preto mohol byť presvedčený, že „všetko, čo umenie... vytvorilo... nikdy celkom nezaniká, ale stáva sa súčasťou celého nasledujúceho vývoja... Jednotlivé motívy ako i všeobecné... riešenia miznú len zdanlivo, aby často po stáročiach... nadobudnúc nový význam... boli opätovne včlenené do nového vývoja“. Zdá sa, že toto Dvořákovo krédo platí i na jeho vlastné vedecké dielo.