Časopis ARS 44 (2011) 1
I.Edwin LACHNIT
Eine idealistische Kulturvision vor hundert Jahren oder der Krieg und die Kunstgeschichte. Ergänzende Bemerkungen zur wissenschaftlichen Genese Max Dvořáks [Idealistická kultúrna vízia spred sto rokov alebo vojna a dejiny umenia. Doplňujúce poznámky k vedeckej genéze Maxa Dvořáka] [One Hundred Years Old Idealistic Cultural Vision or War and Art History. Additional Comments on the Scientific Genesis of Max Dvořák]
(Resumé)
Eminentný význam Maxa Dvořáka pre metodickú inováciu umenovedy je dnes nepopierateľný. Ako zakladateľ „duchovnodejinnej“ metódy patrí k najvynikajúcejším predstaviteľom Viedenskej školy dejín umenia. Spočiatku vychádzajúc z prísnej formálnej štýlovej analýzy svojich učiteľov Aloisa Riegla a Franza Wickhoffa rozvinul neskôr obsahový, idealistický prístup, aby uchopil umeleckú tvorbu vo svetonázorovom kontexte. Príčiny tejto zmeny jeho duchovného postoja, ktorý sa uskutočnil zdanlivo nesprostredkovane v rokoch 1. svetovej vojny, sú naďalej predmetom kontroverzných diskusií. Aj keď intelektuálnu reakciu na vojnové dianie nemožno zavrhnúť, bola duchovnovedná koncepcia u Dvořáka predsa len už latentne predpripravená. Jeden do zabudnutia upadnuvší a dnes ťažko prístupný text, ktorý je v štúdii doslovne reprodukovaný, umožňuje zaujímavé uzávery o Dvořákovej vlastnej ideovej genéze.
V oficiálnom Kriegs-Almanach vyšla v roku 1916 okrem príspevkov početných známych literátov a vedcov Dvořákova stať o cykle rytín Francisca de Goyu „Desastres de la guerra“. V štúdii s názvom „Eine illustrierte Kriegschronik vor hundert Jahren oder der Krieg und die Kunst“ zdôraznil novú, dovtedy neznámu drastickosť Goyovho realistického vylíčenia vojnových hrôz, ktorú odvodil z umelcovho psychického stavu. Že v umení nachádza výraz „individuálny duševný život človeka“ pripísal celoeurópskemu duchovnému vývinu a poukázal zvlášť na paralely k súčasnej poézii Goetheho.
V apendixe, ktorý nebol prevzatý do neskorších vydaní textu, načrtol nakoniec priamo oblúk k aktuálnej situácii. Otázku vzťahu vojny a umenia zodpovedal tým spôsobom, že vojnový zážitok nemá žiadny príčinný vplyv na duchovný život, ale môže do istej miery ako druh katalyzátora zosilňovať a precizovať už jestvujúci kolektívny duchovný vývin. Relativizovanie dobovo podmienenej reakcie oproti ideovej dispozícii, o ktorej bez ďalšieho zdôvodnenia predpokladá, že bola daná, bezpochyby odzrkadľuje Dvořákov vlastný vedecký vývoj.
V stati z januára 1921 o sérii drevorezov Albrechta Dürera k „Apokalypse“ pokračoval Dvořák v ceste započatej Goyom. Výklad Jánovho Zjavenia, ktorého obsahom je svetová katastrofa a trestný súd s následným zriadením pozemského Jeruzalema, sa musel v povojnových rokoch ako téma priamo ponúkať. Dvořák opäť oceňuje Dürerovo dielo ako „osobné duchovné vyznanie“ k všeobecne platným problémom doby. Z apokalyptickej reality svetovej vojny a jej následkov videl Dvořák povstávať „nový vzdelanostný idealizmus a univerzalizmus“, pre ktorý ako porovnanie znovu uviedol Goetheho.
Svoje zavŕšenie našiel tento myšlienkový chod v úvode ku Kokoschkovej grafickej mape Variationen über ein Thema, ktorý vznikol krátko pred Dvořákovou smrťou a bol uverejnený až posmrtne. Séria portrétnych kresieb mladej ženy, ktorej črty sa menia počas koncertu pod vplyvom rôznych hudobných častí a vyjadrujú jej meniace sa vnútorné dojatie, reprezentovala pre Dvořáka prekonanie materiálneho zmyslového sveta novou, na klasiku sa odvolávajúcou duchovnosťou. Kokoschkove listy interpretoval ako „krok do budúcej ríše nového nemeckého idealizmu“.
Že chod dejín Dvořákovu idealistickú kultúrnu víziu desným spôsobom prevrátil, nepotrebuje žiadne ďalšie objasňovanie. Príznačným spôsobom sa dnes zo strany filozofie dejín konštatuje rozhodujúci vplyv metodológie Viedenskej školy na Goetheho ctiteľa Oswalda Spenglera, podľa čoho tu načrtnutá cesta Maxa Dvořáka od psychológie umelca k transcen¬dentnej spiritualite vedie priamo k „zániku západu“.
Preklad z nemčiny J. Bakoš