Časopis ARS 44 (2011) 1

Wojciech BAŁUS

Max Dvořák betrachtet Tintoretto oder über den Manierismus
[Max Dvořák pozoruje Tintoretta alebo o manierizme]
[Max Dvořák Observes Tintoretto or of the Mannerism]

(Resumé)

V manieristických obrazoch našiel Max Dvořák trhliny, symptómy a znepokojujúce zvláštnosti. Pre neho všetky diela tohto umeleckého prúdu vznikli ako stelesnenia čistej duchovnosti. Manierizmus nechápal ako obdobie krízy(ako Alois Riegl a iní filozofi a historici umenia), ale ako dobu subjektivizmu. Umenie podľa jeho názoru tvorivo spoluvytváralo svetonázor rôznych epoch, ale robilo tak v rámci obmedzeného počtu polárnych extrémov tým, že sa pohybovalo medzi naturalizmom, abstrakciou a idealizmom maliarskych prostriedkov, ako aj medzi materializmom a spiritualizmom ľudských vízií sveta. Preto antika iniciovala úsilie o naturalizmus a maliarske hodnoty, ako aj o abstraktnú štýlovú dokonalosť, zatiaľ čo kresťanstvo stále uprednostňovalo ducha a antinaturalistické formy. Umenie sa mohlo usilovať – ako je tomu v náčrte o El Grecovi – buď o napodobenie prírody, alebo o idealistickú abstrakciu, alebo, nakoniec, o expresivitu (výrazové umenie).

Krízové momenty boli vždy – je jedno či v ranokresťanskej dobe, v manierizme, za Goyovho života, či po 1. svetovej vojne – vyjadrením ducha, ktorý sa oslobodil z pút materializmu. Pohyb a stratu stredu, ktoré Dvořák našiel v štruktúre mnohých manieristických obrazov, interpretoval ako príznak duchovnosti. Zmeny vo fyziognómii a rozdiely v gestike, ktoré Oskar Kokoschka reprodukoval v rôznych portrétoch Kamilly Swoboda, odzrkadľovali„duševný život“ modelu. Zvláštnosti vo výstavbe Michelangelových diel dokazujú, že „sa jedná... o komplex obrazných predstáv, ktoré vyvolalo zaoberanie sa predmetom v umelcovej obrazotvornosti“. Predsa však poukaz na chýbajúci stred v obrazoch zo 16. storočia a z toho vyplývajúcu kompozičnú nejasnosť nemusí bezpodmienečne znamenať primát hľadajúceho ducha nad matériou. V Rilkeho sonete nachádza výraz pocit nestálosti sveta a jeho večnej premenlivosti – ako je vidieť napríklad na obraze plameňa. Georg Simmel popísal túto skúsenosť vo vzťahu k veľkomestám, v ktorých vládne „rýchle stesnenie meniacich sa obrazov, príkry odstup vo vnútri toho, čo sa obsiahne jedným pohľadom, a neočakávanosť vnucujúcich sa dojmov“. Pocit nestálosti sveta bol modernou skúsenosťou, ktorá si od začiatku 20. storočia pomaly razila cestu do kolektívneho vedomia. Koexistoval s vierou v racionalitu ľudského jednania, s presvedčením, že logické projekty možno uskutočniť. Takáto symbióza viedla samozrejme k napätiam, konfliktom a nakoniec aj k nihilizmu, keď zvíťazil názor, že všeobecná nestálosť sveta bola zapríčinená zakorenením v ničote.

Vo svojom poňatí manierizmu racionalizoval Max Dvořák konflikty svojej doby. Tak hovoril o „zdanlivom chaose“, čím vyobcoval strašidlo bezideovosti a totálnej myšlienkovej krízy, a zvestoval novú, búrlivú duchovnosť, to znamená úplne pozitívny príznak, ktorý dával tušiť znovuzrodenie Európy. Pretože manierizmus patril podľa jeho názoru k historickým javom, ktoré znamenali emancipáciu a víťazstvo spiritualistického svetonázoru. Ale jeho popisy obrazov predsa len dávajú spoznať niečo iné: hlbokú senzibilitu, možno hypersenzibilitu voči neporiadku, vnútorným rozporom, nestálosti a rozorvanosti.

A predsa útek do sveta duchovnosti neprináša žiadne dokonalé upokojenie. Za racionálnymi svetonázorovými konštrukciami, za všetkými úvahami o primáte raz materializmu, inokedy kresťanského spiritualizmu pri striedaní epoch preráža vždy znovu ten istý nelogický, neformalizovaný pestrý symptóm v strede Tintorettovho Ukrižovania (Scuola Grande di San Rocco v Benátkach). Znak, že nie všetko možno podriadiť racionalizovaniu. Krátko po 1. svetovej vojne bolo postupné vynáranie sa kontúr novej duchovnosti sprevádzané výbuchmi iracionality, čo mohol tento učenec vidieť na vlastné oči každý deň. A to tiež nepozorovane nahlodávalo dôslednosť ním vytvoreného logického a racionálneho vedeckého systému.

Preklad z nemčiny J. Bakoš