Časopis ARS 44 (2011) 1
III.Richard WOODFIELD
Ernst Gombrich and Max Dvořák [Ernst Gombrich a Max Dvořák]
(Resumé)
Podľa Ernsta Gombricha ho štúdium Dvořákových prác presvedčilo o tom, že staré umenie „ponúka bezprostredný a vzrušujúci vhľad do myšlienkového sveta minulých dôb“. Táto štúdia dokumentuje Gombrichove kontakty s dielom Maxa Dvořáka od jeho absolventskej práce, cez univerzitné skúsenosti, štúdie publikované na stránkach časopisu Kritische Berichte, až po záver jeho profesijnej kariéry v The Warburg Institute. Pokúša sa dokázať, že aj keď Gombrich rýchlo dospel ku kritike predstavy „bezprostredného“ vhľadu, súvisiaca problematika sa stala trvalou súčasťou jeho výskumov a mala tak blahodarný vplyv na jeho vedecký rast.
Gombrich vo svojej absolventskej práci Wandlungen in der Kunstbetrachtung (Von Winckelmann bis zur Jetzeit) zmapoval vývoj umeleckohistorickej spisby, pričom sledoval dialektický pohyb medzi rozumom a citom. V závere predpovedal „novú vecnosť“ založenú na uznaní sily tak rozumu, ako aj citu v rámci umeleckého diela. Predposledná kapitola sa zamerala na historikov „Zeit und Form“. Rozpoznala, že hoci už pred Heglom viacerí historici našli spojitosť medzi dobou a jej umeleckými formami, až Hegel túto myšlienku systemizoval do plnohodnotnej filozofickej teórie. Tento prístup vyvrcholil v diele Maxa Dvořáka, „posledného a zďaleka najdôležitejšieho predstaviteľa hnutia Kunstgeschichte als Geistesgeschichte“: „Na základe umeleckého diela bol s takmer vizionárskym presvedčením schopný vytvoriť kompletný obraz určitej doby.“ Porovnajúc Dvořáka so Spenglerom, ktorého tvorbu charakterizuje „divoká spleť asociácií“, Gombrich dospel k záveru, že „Dvořák sa skutočne približuje k najkrajnejším hraniciam toho, čo je možné postihnúť obdivuhodným darom empatie“. Bol ohromený jeho erudovanosťou a schopnosťou nachádzať názorné paralely medzi umeleckými formami a filozofickými myšlienkami.
Po príchode na univerzitu sa Gombrich rýchlo rozhodol pripojiť k Juliusovi von Schlosserovi na II. Inštitúte dejín umenia. Hoci patril k zástancom Viedenskej školy dejín umenia, ku svojim predchodcom sa nestaval nekriticky. Vinil Dvořáka z projekcie minulosti na súdobé pomery, z chápania slohových premien ako problému „dejín ducha“(„geistesgeschichtliches Problem“), vytvárajúc „dvojitú líniu“ slohových dejín s kultúrnymi dejinami a podkopávajúc tak autonómnosť dejín umenia ako vedeckej disciplíny.
Výskum v mantovských archívoch pri práci na dizertácii o Giuliovi Romanovi Gombricha doviedol k presvedčeniu, že štúdium historických myšlienkových systémov by malo byť založené na presvedčivých dôkazoch a nie na a priori predpokladoch o Weltanschauung. Zatiaľ čo si Dvořáka pre jeho erudovanosť do konca života vysoko vážil, prístup Kunstgeschichte als Geistesgeschichte už viac akceptovať nemohol.
Počas práce na štúdii o Der Sachsenspiegl pre Schlossera Gombrich vyvinul a zdokonalil vlastné poňatie expresie. V tejto súvislosti sa začal zaujímať o dielo Karla Blühera, viedenského profesora psychológie, ktorého Ausdruckstheorie bola publikovaná v roku 1933. V Gombrichovom rozvedení Schlosserovej Kunstsprache sa tak spojili Schlosserove myšlienky s Blüherovými.
Po dokončení vlastnej dizertácie pomohol Gombrich priateľovi Bodonyimu s tou jeho. Začali skúmať problematiku zlatého pozadia v neskoroantickom umení, pričom téma im poslúžila ako testovacie pole pre pochopenie neskoroantickej Kunstsprache. V rámci pokračujúceho výskumu Gombrich publikoval posudok priateľovej dizertácie v časopise Kritische Berichte, v ktorom podporil Schlosserovu kritiku Dvořákovho dvojlíniového prístupu k slohovým a kultúrnym dejinám. Načrtol tiež myšlienku – rozvedenú neskôr –, že „Umenie“ neexistuje a že umelecká prax akejkoľvek doby je prísne usmerňovaná svojou špecifickou spoločenskou rolou. Tento sociologický prístup k umeleckej praxi postavil do kontrastu voči romantickej predstave, že „pojem ‚Umenie‘ vyjadruje jedinečnú schopnosť ľudskej mysle priraditeľnú k náboženstvu a vede“, teda voči Dvořákovmu prístupu.
Gombrich sa v roku 1936 presťahoval do Anglicka a začal pracovať v The Warburg Institute, vedenom bývalým Dvořákovým študentom Fritzom Saxlom. Začal na pozícii výskumného asistenta spracúvajúceho materiály Abyho Warburga, následne prednášal o renesančnej kultúrnej histórii a nakoniec sa stal profesorom dejín klasickej tradície. Rezolútne trval na tom, aby ho študenti vnímali ako historika kultúry, nie ako historika umenia, ironicky tak kráčajúc po ceste, o ktorej svojho času Wickhoff uvažoval ako o vhodnej práve pre Dvořáka. Popri pôsobení v The Warburg Institute si budoval kariéru komentátora dejín umenia. Sám seba videl ako nasledovníka tradície založenej Wickhoffom a udržovanej Dvořákom v ich Kunstgeschichtliche Anzeigen.
Celý rad štúdií svedčí o Gombrichovom trvalom záujme o otázky začlenenia dejín umenia v rámci širšieho spoločenského a kultúrneho kontextu, pričom pravdepodobne najznámejšou publikáciou v tejto súvislosti je In Search of Cultural History. Prvá polovica tejto práce je vlastne rozvinutím myšlienok, ktoré po prvýkrát formuloval vo svojej absolventskej práci. Druhá polovica potom argumentuje v prospech takej analýzy historických syndrómov, v ktorej sa sledovanie slohu spája so sledovaním behaviorálnych vzorcov. Tento aspekt bol v súlade s ním zdôrazňovaným významom hrania rolí v spoločenskom živote.
Asi najpodstatnejším dôsledkom odmietnutia myšlienky existencie „Umenia“ bolo odmietnutie dejín umenia ako životaschopnej akademickej disciplíny. Namiesto nej presadzoval praktizovanie „cupology“, v ktorej môže byť umelecké dielo objektom rozmanitých otázok zo strany viacerých disciplín. Vyjadril však sklamanie z toho, že nástup tzv. nového dejepisu umenia viedol k úpadku záujmu o problémy špecifické pre umeleckú prax. Anglofónna verejnosť sa však k jeho záujmu o viedenské myšlienkové dedičstvo a špeciálne o témy, načrtnuté Dvořákom a Schlosserom, stavala ľahostajne.
Preklad z angličtiny M. Hrdina